Popularita Donalda Trumpa u voličov z robotníckej triedy, najmä v politicky kľúčových štátoch Stredozápadu, prinútila Demokratickú stranu posilniť väzby s odborovým hnutím. To však nezostalo len pri slovách – posledné roky aktivity odborov v teréne výrazne narástli. Sebavedomie im dodávajú aj úspechy štrajkujúcich, ktorým sa darí presadiť svoje požiadavky.
Ústredná pozícia, ktorú postava pracujúceho v súčasnom diskurze zohráva, odlišuje uplynulú prezidentskú kampaň od tých predchádzajúcich. Za posledné polstoročie neoliberálna ideológia dosiahla významný úspech, keď pracujúceho postupne vytlačila z politickej imaginácie v USA. Nahradili ho dvaja iní socioekonomickí aktéri: spotrebiteľ a daňovník. Títo aktéri sa stali kľúčovými referenčnými bodmi pri formovaní verejnej diskusie a sociálnych politík, pričom ich význam narastal súčasne s ústupom symbolickej prítomnosti a ekonomických práv robotníckej triedy.1Porov. « Dictature sur le prolétariat. Stratégies de répression et travail aux États-Unis », Actes de la recherche en sciences sociales, n° 138, Paríž, jún 2001.
Súčasne s postupným oslabovaním ochrany pracujúcich, ktoré sa prejavilo stagnáciou miezd, čoraz častejším využívaním „príležitostnej“ pracovnej sily, znižovaním zamestnaneckých benefitov a obmedzovaním práva na štrajk, sa v Spojených štátoch stalo bežné hodnotiť ekonomický pokrok prostredníctvom rozšírenia práv spotrebiteľov. Tieto práva zahŕňali možnosť voľby, prístup k úverom, nepretržitú dostupnosť služieb či doručovanie tovaru až k dverám. Daňovník sa pritom často používal ako argument na ospravedlnenie obmedzovania sociálnej pomoci a systematického odmietania verejných výdavkov, ktoré neslúžili na podporu „investícií“, teda súkromných ziskov. Demokratické administratívy Jamesa Cartera, Billa Clintona a Baracka Obamu tento rétorický posun podporovali takmer s rovnakým nadšením ako republikánske vlády Ronalda Reagana a Georgea Busha staršieho i mladšieho.
V roku 2021 príchod Joea Bidena do Bieleho domu predstavuje zlom, ktorý udáva tón pre novú politickú kampaň. Už na začiatku svojho mandátu dal prezident jasne najavo, že práva pracujúcich a ich odborová ochrana budú pre neho prioritou. Táto zmena smerovania sa naplno prejavila na jeseň 2023 počas šesťtýždňového štrajku, ktorý zorganizoval hlavný odborový zväz pracovníkov automobilového priemyslu United Auto Workers (UAW). Cieľom štrajku bolo zvrátiť mnohé ústupky, ktoré boli za posledných dvadsať rokov poskytnuté „Veľkej trojke“ – trom hlavným automobilkám krajiny: General Motors, Ford a Stellantis (vzniknutý fúziou Fiat, Chrysler a PSA). Dané ústupky viedli k znižovaniu platov a zhoršovaniu pracovných podmienok. Približne šesť mesiacov pred týmto štrajkom si pracovníci v sektore zvolili za predsedu svojho odboru Shawna Faina, 54-ročného kvalifikovaného elektrikára, syna a vnuka automobilových robotníkov. Ten nahradil skorumpované a poddajné vedenie, ktoré stálo za všetkými týmito ústupkami. Nový líder, známy svojou bojovnosťou, od začiatku deklaroval, že má v úmysle zintenzívniť boj za znovuzískanie stratených výhod.
Rokovania o obnovení kolektívnych zmlúv sa začínajú v období rozmachu automobilového priemyslu, ktorý hlási výrazný nárast ziskov. Ich novým eldorádom sú batérie pre elektrické vozidlá, pričom medzi tromi hlavnými výrobcami sa stavia šesť nových fabrík. Dňa 15. septembra 2023, keď vyjednávania s podnikateľmi uviazli na mŕtvom bode, UAW začína konať, čím uzatvára obdobie relatívnej odborovej pasivity. Namiesto apelu na súbežné štrajky po celých Spojených štátoch, organizácia zvolila rotačný štrajk: cielené pracovné odstávky sa uskutočňujú vo fabrikách a skladoch náhradných dielov po celej krajine, vrátane tých, kde sa montujú najziskovejšie modely. Tento typ štrajku má tú výhodu, že minimalizuje straty na mzdách, keďže robotníci sa striedajú v práci, pričom ale vážne narúšajú výrobný reťazec. Spočiatku, keď UAW týždeň vopred zverejní miesta, ktoré budú zasiahnuté, „Veľká trojka“ reaguje preventívnym poslaním tisícok zamestnancov iných prevádzok na technické dovolenky, aby sa vyhli vedľajším dôsledkom. Odbory, na protest, rozhodnú, že už nebudú zverejňovať miesta štrajkov vopred, čím znemožnia akékoľvek plánovanie výroby. Na vrchole mobilizácie je v štrajku 45 000 robotníkov z približne 150 000 zamestnancov v tomto sektore.
Prezident, ktorý štrajkuje
Iba dva týždne od začiatku protestu prichádza prezident Biden podporiť zamestnancov továrne General Motors v Belleville, v Michigane. Privíta ho Fain, ktorý s hrdosťou zdôrazňuje výnimočnosť tejto návštevy — nikdy predtým nebol žiadny aktívny prezident na štrajkovom pikete. Hneď nasledujúci deň sa Donald Trump pokúša o protiútok, keď ide rečniť zamestnancom (neštrajkujúcim a neodborovo organizovaným) dodávateľskej firmy na náhradné diely, ktorá je vzdialená menej ako sto kilometrov. Bez toho, aby sa dotkol akéhokoľvek z problémov, ktoré vyvolali hnev robotníkov, obmedzuje sa len na kritiku Bidenovho nadchnutia pre elektrické vozidlá, pričom dodáva, že UAW by sa malo pripojiť k jeho vlastnej kandidatúre. Tento apel Fain ignoruje: „Nevidím dôvod sa s ním stretnúť, myslím si, že tomuto človeku je úplne jedno, za čo bojujeme, za čo bojuje robotnícka trieda. On je v službách miliardárov, a to je práve to, čo je zlé v tejto krajine.“2 Tom Perkins, « Trump urges UAW to endorse him in speech at non-union car parts maker », The Guardian, Londýn, 28. september 2023.
Pracujúci vyšli z tohto historického štrajku ako jasní víťazi. Dohody, ktoré uzavreli s výrobcami totiž predpokladajú zvýšenie miezd o 25 % počas štyroch rokov, zvýšenie dôchodkov, obnovenie opatrení na pravidelné prispôsobenie miezd rastu životných nákladov, ktoré boli zrušené počas pandémie, a nakoniec zrušenie nepopulárneho systému dvojrýchlostných mzdových tabuliek, ktorý umožňoval firmám zamestnávať nových pracovníkov za oveľa nižšie mzdy než mali predchádzajúci zamestnanci. Mzdy v nižších platových triedach by mali vzrásť až o 160 %. Toto víťazstvo nenecháva chladnými mnohých, nielen odborovo organizovaných robotníkov, ale aj pracovníkov v celej súkromnej priemyselnej sfére, kde pracovná sila nemá žiadne zastúpenie.
Väčšina pozorovateľov sa zhoduje na tom, že Biden počas takmer štyroch rokov svojho mandátu urobil pre amerických pracujúcich viac než ktorýkoľvek iný prezident od Franklina Delano Roosevelta.3Eyal Press, « Biden is the most pro-labor president since F. D. R. Will it matter in november ? », The New Yorker, 18. apríl 2024 Jeho skromné detstvo v Scrantone, priemyselnom meste v Pennsylvánii, v katolíckej írskej rodine s otcom, malým podnikateľom, ktorý zažil sociálny úpadok, môže v jeho politickom vnímaní vysvetliť aspoň citovú hodnotu, ktorú problémy robotníckej triedy vždy mali. Tento biografický prvok však nedáva odpoveď na celú otázku. V roku 2016 zvolenie Trumpa potvrdilo, že robotnícky hlas už nie je pre demokratov samozrejmosťou. Keď sa Biden v roku 2020 pustil do boja o prezidentský úrad, bolo nevyhnutné tento tradičný vzťah obnoviť.
Úloha je to však náročná. Demokratická strana, ktorá ideologicky definuje svojich voličov z hľadiska ich identity a zdôrazňuje rozdielne skúseností začlenenia alebo vylúčenia rôznych skupín, sa obrátila chrbtom k triednej solidarite (s výnimkou krátkej slávy Bernieho Sandersa). Navyše si prisvojila neoliberálny ekonomický konsenzus, ktorý v „trhových silách“ vidí legitímnych rozhodcov hodnoty a morálky. Nakoniec sa musí postaviť proti transformovanej Republikánskej strane, ktorá, hoci sa usiluje o zrušením samotných základov demokratického procesu, tvrdí, že ochráni amerických pracujúcich pred „masakrom“ spôsobeným voľným obchodom a globalizáciou.
Biden po svojom zvolení za prezidenta vzal situáciu do vlastných rúk a za necelé tri roky sa mu podarilo opäť dostať pracovnú silu a odbory do centra ekonomiky. Proti nemu stáli silní partneri, či už na Wall Street, ktorá sa tradične nachádza na opačnej strane, v Senáte, kde demokrati mali len veľmi tesnú väčšinu, v Snemovni reprezentantov, kde dominovali republikáni a extrémna pravica sa otvorene snažila sabotovať prácu vlády, alebo na Najvyššom súde, ktorý je do veľkej miery pod vplyvom podnikateľských kruhov. Avšak vďaka šikovnému dávkovaniu politického tlaku v kontexte nevídanej núdzovej situácie vyvolanej pandémiou, sa administratíve Bidena podarilo naštartovať akúsi „stratégiu spätného šoku“ a presadiť ambiciózny plán výdavkov.
Takmer polovica z tejto sumy, ktorá predstavuje približne 3 500 miliárd dolárov, smeruje na daňové úľavy, ktorými sa majú zmierniť negatívne dôsledky pandémie Covid-19. Ďalších
1 000 miliárd dolárov je určených na obnovu národnej dopravnej infraštruktúry počas nasledujúcich desiatich rokov (vrátane ciest, mostov, železníc pre osobnú i nákladnú dopravu, letísk a sietí verejnej dopravy). Verejné financie zároveň podporujú rozvoj projektov v oblasti zelených energií, zvyšujú federálne dotácie na zníženie nákladov na zdravotné poistenie a zavádzajú program rokovaní s farmaceutickými spoločnosťami s cieľom znížiť ceny niektorých liekov pre poistencov Medicare (zdravotné poistenie pre dôchodcov). K tomu sa pridáva niekoľko stoviek miliárd dolárov, ktoré majú prilákať súkromných investorov a takmer od základov vytvoriť americký priemysel čipov, aby do roku 2030 dokázal zabezpečiť pätinu svetovej produkcie najvyspelejších polovodičových komponentov.
Vlna investícií má za cieľ, okrem iného, oživiť a obnoviť priemyselný sektor v regiónoch, kde upadá alebo úplne chýba. Deindustrializácia rozsiahlych oblastí krajiny, kombinovaná s desaťročiami tvrdého antisyndikalizmu zo strany zamestnávateľov, viedla k prehlbovaniu priepasti medzi odborovými organizáciami a tradičnými baštami robotníckej triedy. Zároveň robotnícka trieda sa postupne odpútala od Demokratickej strany, dokonca aj v oblastiach, kde ju na miestnej úrovni spájali s touto stranou politické, kultúrne či inštitucionálne väzby.4Porov. Lainey Newman et Theda Skocpol, Rust Belt Union Blues. Why Working-Class Voters Are Turning Away From the Democratic Party, Columbia University Press, New York, 2023. Politikám označovaným ako „Bidenomika“ tak možno rozumieť ako súboru priemyselných stratégií zameraných na „zabudnuté“ skupiny ekonomicky neprosperujúcich občanov, ktorí sú čoraz menej naklonení voliť demokratov a mohli by byť čoraz náchylnejší podľahnúť výzvam na odmietnutie samotnej demokracie.5Aurelia Gass et David Madland, « Communities that lost manufacturing jobs are main beneficiaries of Biden administration’s new industrial policy », Center for American Progress, 6. marec 2024.
Opatrenia sa zamerali aj na uľahčenie zakladania odborov, najmä tým, že spoločnostiam zapojeným do protiodborových aktivít (ktoré sú v USA bežné) sa odopierajú federálne zmluvy.6Jonathan Weisman, « Flush with federal money, strings attached, a Deep South factory votes to unionize », The New York Times, 12. máj 2023. V systéme, kde sú kolektívne vyjednávania a sociálny dialóg vysoko decentralizované (a konfliktné), je odborovo organizovaná len desatina pracovnej sily — 7 % v súkromnom sektore a 35 % vo verejnom sektore7Porov. Rick Fantasia et Kim Voss, Des syndicats domestiqués, Raisons d’agir, Paríž, 2003. — pričom mnohé základné výhody sú poskytované len zamestnancom firiem s odborovým zastúpením.
Osobnosti známe svojím angažovaním sa v prospech pracujúcich tiež pridali do radov Národnej rady pre pracovné vzťahy (National Labor Relations Board, NLRB), federálnej agentúry zodpovednej za kontrolu uplatňovania legislatívy o práci a správnych praktík v oblasti kolektívnych vyjednávaní — oblasti, v ktorej sa nachádza množstvo nedostatkov. Prezident Biden zároveň postavil na čelo Federálnej obchodnej komisie (Federal Trade Commission, FTC) právničku Linu Khan, ktorá nekompromisne bojuje proti dominancii oligopolov alebo monopolov, najmä v technologickom sektore.
So svojím prístupom k práci, inšpirovaným ľavicovým krídlom demokratov a v opozícii voči neoliberálnemu clintonizmu, Biden pripravoval svojich podporovateľov na tvrdú volebnú bitku, ktorá je odlišná od tých predchádzajúcich. Republikánska strana, kedysi iná, sa dnes stala skrz-naskrz stranou Donalda Trumpa, ktorý rád vyhlasuje, že „žiadny prezident nebol pre pracujúcich lepší než on sám“. Trump a jeho spolukandidát J. D. Vance – bývalý rizikový kapitalista zo Silicon Valley a autor bestsellera o svojom chudobnom detstve v Apalačských vrchoch8James David Vance, Hillbilly Élégie (initialement publié chez HarperCollins, en 2016 ; rééd. Evergreen, 2017), Le Livre de poche, Paríž, 2018. Vyšlo aj v slovečine: James David Vance, Hillbilly Elegy. Kronika rodiny a kultúry v kríze, Tatran, Bratislava, 2017. – sa stavajú do pozície záchrancov Ameriky. Prichádzajú na pomoc svojim spoluobčanom utláčaným rôznymi „hroznými a zlými“ postavami, ako sú imigranti, demokrati, odborníci, akademici, ľavicoví aktivisti, progresívci alebo komunisti. Pre nich postava pracujúceho nepredstavuje skutočnú sociálnu silu, ktorú by bolo potrebné brániť alebo mobilizovať. Je to len rétorická figúra, ktorá zakrýva politické ciele, ktoré by bolo lepšie na verejnosti neodhaľovať.
„Dobre, všetci máte padáka. Všetci.“
Trump počas svojho mandátu prakticky nič neurobil na zlepšenie materiálnej situácie Američanov, najmä tých menej majetných. Okrem pomerne bezvýznamnej renegociácie Severoamerickej dohody o voľnom obchode (NAFTA), jeho administratíva ponúkla veľkorysé daňové úľavy firmám a najbohatším, pričom sa snažila rôznymi spôsobmi podkopať moc odborov. Hoci sa NLRB zameriavala na oslabovanie práva na štrajk, rozhodla sa umožniť zamestnávateľom zneužívať kategóriu „nezávislých pracovníkov“ — kategóriu, ktorá neumožňuje odborovú organizovanosť — alebo vyhodiť zamestnanca za to, že vyvíjal odborársku činnosť, no musel sa pritom uviesť iný dôvod prepustenia. Minulý august, počas rozhovoru s Elonom Muskom, ktorý bol vysielaný na sieti X, kandidát republikánov odhalil názor na právo na štrajk. Keď sa jeho spoločník vyjadril, že je ochotný viesť komisiu pre efektívnosť vlády v rámci budúcej administratívy, Trump sa rozplýval nad tvrdosťou šéfa Tesly a SpaceX voči jeho zamestnancom: „Milujem to. Ste najlepší v prepúšťaní. (…) Vidím vás, ako prídete a spýtate sa: ‚Chcete odísť?‘ Zorganizujú štrajk a vy poviete: ‚Dobre, všetci máte padáka. Všetci.‘ Ste najsilnejší!“
Aj keď Trump nedokázal zmeniť každodenný život pracujúcich, neprestajne podnecoval ich nespokojnosť, obavy a predsudky. Jedným z jeho obľúbených trikov je verejne očierňovať známe osobnosti či inštitúcie, aby šokoval svoje publikum. Pre tých, ktorí sa cítia vylúčení a odsunutí na okraj „systému“, takéto vystúpenia pôsobia ako dôkaz jeho rozhodnosti. Počas kampane v malých vidieckych a priemyselných mestách sa však Trump a Vance dôsledne vyhýbajú tomu, aby otvorene vyjadrili svoj postoj k pracujúcim či odborom. Niet divu – podobne ako tradiční republikáni sú proti všetkému, čo by mohlo posilniť postavenie pracujúcej triedy. Jediné výnimky sú odbory policajtov, ktoré sú prevažne na ich strane, a Teamsters, ktorí sa rozhodli nevyjadriť podporu žiadnemu z kandidátov. Keď však prezident tejto historickej odborovej organizácie vodičov kamiónov, ktorý sa teraz rozšíril aj o iné profesie, Sean O’Brien, v júli vystúpil na republikánskej konferencii a kritizoval neobmedzenú moc veľkých podnikov, mnohí delegáti ho hlasno vypískali. V skutočnosti sa „pracovný“ imidž republikánskej kampane obmedzuje na obyčajnú pózu – má symbolizovať akéhosi zidealizovaného robotníka: bieleho, fyzicky silného a odolného jednotlivca, ktorý existuje ako individuálna entita, ale rozhodne nie ako zástupca triedy alebo hnutia.
Na opačnej strane barikády sa Kamala Harrisová a jej kandidát na viceprezidenta Timothy Walz snažili ukázať, že stoja na strane pracujúcej triedy, a teda aj odborov. Pod vedením Walza prijala Minnesota najpriaznivejšiu legislatívu pre zamestnancov za posledné desaťročia – úspech, ktorý odborové organizácie veľmi ocenili. Harrisová ako viceprezidentka spoluviedla pracovnú skupinu Bieleho domu zameranú na podporu odborov a posilnenie práv pracovníkov.9Steven Greenhouse, « Why Harris’ VP choice is good news for workers », 6.august 2024, https://slate.com S takýmito výsledkami a mierou nezamestnanosti, ktorá sa už rok drží okolo 4 %, by si demokrati mohli byť istí podporou robotníkov. Realita je však zložitejšia. Kombinácia komplikovaného volebného systému, výraznej apatie voličov a narastajúcej polarizácie spoločnosti pod vplyvom masmédií dala Trumpovým opozičným posolstvám nezanedbateľný zvodný náboj. K tomu sa pridávajú štrajky, ktoré v posledných mesiacoch otriasli ekonomikou, čím sa vytvára atmosféra neistoty – nielen ohľadom výsledkov volieb, ale aj budúcnosti americkej pracujúcej triedy.
Autor článku je emeritný profesor sociológie na Smith College v Northampton (Massachusetts). Spolu s Kim Vossovou je spoluautorom knihy Des syndicats domestiqués. Répression patronale et résistance syndicale aux États-Unis, Raisons d’agir, Paríž, 2003.
Preložil Michael Augustín
