Toto nebolo moje prvé stretnutie s Bélom Tarrom. Pred dvomi rokmi som s ním robila rozhovor pre časopis Kinečko a vtedy sme sa rozprávali o tom, ako médiá prešli do digitálneho sveta, o jeho ľavicovom prístupe v tvorbe alebo o zmene kameramana na staré kolená. Tentoraz sme sa stretli na režijnom workshope v Lisabone, ktorý tu počas dvoch týždňov viedol,s dvanástimi účastníkmi z rôznych krajín sveta, od Japonska cez USA až po Rusko. Tieto dva týždne zatriasli mojou mysľou spôsobom, ktorý mi znemožnil vnímať publicistický žáner rozhovoru ako zmysluplnú formu komunikácie s niekým, koho odpovede odrazu poznám aj bez slov. Vlastne veľmi nie je o čom. Obaja si to uvedomujeme a navyše sme vyčerpaní a on si popritom balí kufre. Ale keďže som to Kapitálu sľúbila, zaprela som sa a uzavrela pokusy o serióznu verbálnu komunikáciu s týmto filmárom posledným koktavým rozhovorom. Vo finále sme ho v niektorých častiach prehĺbili o reminiscencie vyššie spomínaného rozhovoru, takže ide o akýsi žurnalistický kubizmus. Napokon, môj respondent má prácu s časom rád…
Počas vašej masterclass ste spomínali, že nemáte rád umelcov. Ako ste to mysleli?
Umenie ako také, samozrejme, existuje. Keď pôjdete do Florencie a pozriete si Michelangelovho Dávida, keď vidíte niečo, čo sa vás naozaj dotkne, môže ísť o skutočné umenie. Ale nemám rád umelcov. Ak niekto o sebe vyhlási, že je umelec, tak je úplne mimo. „Umelec“ je titul, ktorý niekomu môžu prideliť iní ľudia a tiež čas. Ak sa podarí vytvoriť niečo, čo je stále živé a hodnotné aj minimálne po 25 rokoch, v takom prípade máme do činenia s podozrením, že pôjde o umelecké dielo. Ale neznášam, keď niekto o sebe vyhlási, že je umelec. Nie! Je to obyčajný robotník, ktorý maká a maká. Čas a ľudia jeho prácu neskôr posúdia. Tiež nemám rád, keď niekto mudruje o umení. Rozčuľuje ma to, lebo podľa mňa ide o falošnú kategóriu.
Neviem, či poznáte niečo zo súčasného slovenského filmu, ale nedávno sa u nás objavila nová generácia režisérov. Ich filmy nazvala kritika sociálnymi drámami. Majú úspechy na festivaloch, ale do kina na ne skoro nikto nechodí. Koho je to podľa vás chyba? Tých filmov alebo divákov?
Na to je ťažké odpovedať. Samozrejme, že bez divákov by sme nemali význam a diváci by zase neexistovali bez nás. Problémom je ale systém, ktorý je principiálne proti tomu, čo my preferujeme a o čom si myslíme, že je dôležité. Budeme reflektovať to, čo sa naozaj okolo nás deje, alebo iba zabávať ľudí? Filmoví distribútori a politici pristupujú k ľuďom ako k malým deťom, pretože veria, že ľudia potrebujú len primitívnu zábavu. Lenže oni nie sú deti. Väčšina mojich filmov spôsobila na začiatku škandál, ale neskôr ich ľudia pochopili a prijali. Treba byť trpezlivý. Na druhej strane som si uvedomil, že diváci sú oveľa inteligentnejší ako ja. Musím sa snažiť, aby som si ich získal. Každopádne, netreba sa báť. Ono to príde. Sociálne problémy a napätie narastá. A ak sú filmári na strane ľudí, ochraňujú ich, ukazujú, ako to naozaj v živote chodí, tak sa navzájom stretnú a pochopia sa. Samozrejme, ak nehovoríme o falošných pseudoumeleckých sračkách. Na tých vôbec nezáleží. Bertold Brecht svojho času povedal: „Prečo by som sa mal zaujímať o tvoje umenie, ak sa ty nezaujímaš o môj život?“
Prečo vlastne robíte tieto workshopy pre začínajúcich filmárov? Čo vás k tomu motivuje?
Pre mňa je veľmi dôležitá budúcnosť filmu. Chcel by som zatriasť vašimi mozgami a zmeniť spôsob, akým rozmýšľate o filme, ale tiež o realite, o živote a o množstve jednoduchých vecí. Stále verím vo film a chcel by som vidieť dobré filmy, ale akosi sa to nedeje. A teraz, keď som už starý, mám čas venovať sa týmto veciam. To, o čo sa snažím, je skrátka narušiť skurvený systém, v ktorom momentálne žijeme.
A čo je podľa vás najväčšia chyba, ktorej sa mladí filmári dopúšťajú a ktorej sa ich pokúšate zbaviť?
Najväčšou chybou je konformizmus. Akceptácia tohto systému a napĺňanie jeho očakávaní. To je najväčší zločin, akého sa mladý človek a filmár na sebe môže dopúšťať.
Vráťme sa na chvíľu k vám domov. Práca ktorého zo súčasných maďarských režisérov sa vám zdá zaujímavá?
Nerád rozprávam o svojich kolegoch. Každý sme iný, každý má iné ciele, ktoré sa snaží naplniť iným spôsobom. Kto som ja, aby som niekoho hodnotil? Avšak na to, aby človek dnes mohol v Maďarsku robiť filmy, musí nevyhnutne akceptovať našu skurvenú vládu, ktorá je tam pri moci,a prijať jej podmienky. A to je niečo, s čím sa neviem zmieriť, aj keď som stále prezidentom Asociácie maďarských filmárov.
S čím presne sa neviete zmieriť?
Celá štruktúra maďarskej audiovízie je prehnitá. Keď nastúpil v roku 2010 Orbán k moci, ako prvé sa pustil do filmu. Predtým sme mali dvadsať rokov zabehanú štruktúru. Do fondu si filmári demokraticky volili členov komisií, ktorí rotovali a každý druhý rok sa museli vymeniť. Fungovalo to. Samozrejme, že sa kde tu objavil problém, alebo niekto nebol spokojný. Podstatné však je, že išlo o demokratický systém. Orbán po svojom nástupe do funkcie usúdil, že maďarský film potrebuje guvernéra. Takže teraz máme guvernéra. Tým je Andrew G. Vajna, producent prvých filmov Rambo, ktorý sa vrátil z Hollywoodu potom, čo v Los Angeles skrachovala jeho produkčná spoločnosť Carolco Pictures. Po tom, čo sa stal guvernérom, okamžite zaviedol hierarchický systém. Nasledujúce dva roky sa v maďarskom filme neudialo absolútne nič, nenakrútil sa žiaden film. A potom, keď boli ľudia úplne podvýživení, začali im podhadzovať peniaze. Taká bola jeho stratégia: oslabiť, znásilniť a nakoniec ponúknuť pomoc tým, ktorí mu budú ochotní bozkávať ruky.
V roku 2011 ste sa ostro postavili proti prístupu premiéra Orbána k maďarskej audiovízii a kritizovali ste dianie v Maďarskom národnom filmovom fonde pod vedením Andyho Vajnu. Zmenilo sa odvtedy niečo?
Pravičiari sú stále mocnejší a mocnejší a k tomu nie je veľmi čo povedať. Som z toho nešťastný. Viete, čo som si uvedomil? Vo svojom živote som nikdy nevidel dobrého umelca, ktorý by bol pravičiar. Každý skutočný umelec cíti s človekom. A keď máte pochopenie pre ľudí, tak skrátka nemôžete ochraňovať boháčov, či dokonca fašistov.
A čo taká Leni Riefenstahl?
Hmmm. Občas sa stane… Leni Riefenstahl bola excelentná filmárka, ale to, čo robila nakoniec, boli už len sračky. Ale toto je dobrá otázka… a napríklad taký Wagner, ktorý bol absolútny génius, ale nakoniec sa prepracoval k primitívnym nacionalistickým sračkám. Leni Riefenstahl však mala zložitý život a predtým, ako začala kolaborovať s fašistami, inklinovala skôr k ľavičiarom. Mala románik s Bélom Balázsom, ktorý bol komunista a žid. Je to zložité a ja nerád súdim. Na to je tu čas, aby súdil. Nerád preto hovorím o politike. Ja som si bol napríklad stopercentne istý, že svoj život dožijem v tom skurvenom komunizme,a nakoniec to tak nie je. No a po dvadsiatich rokoch tejto demokracie som zase šokovaný a zdá sa mi, že mám déjà vu.
Obávam sa, že podobné veci sa v rôznych obmenách dejú všade v Európe. Vidíte z tejto situácie nejaké východisko?
Jediné, o čo sa ja môžem snažiť a aj to robím, je vychovať novú generáciu ľudí. Hovoriť im, aby odmietali, bojovali a menili.
Znie to jednoducho, ale ako to má uskutočniť filmár, ktorý na produkciu filmu potrebuje finančné prostriedky? Musíte uznať, že sám ste súčasťou kinematografického systému…
Treba robiť filmy na iPhone. Musia vznikať filmy, ale nie ako súčasť systému. Ja som začínal mimo systém, keď som mal 16 rokov. A po šesťdesiatke som sa ho rozhodol znovu opustiť. Taká je moja situácia.
Prečo ste sa rozhodli odísť zo Sarajevskej filmovej akadémie a opustiť kurz film.factory, ktorý ste tam založili a viedli? Aké sú vaše ďalšie plány s výukou filmu?
V prvom rade, ja neučím, alebo to aspoň nie je mojím zámerom. Skôr sa snažím zmeniť ľudí. V Sarajeve išlo o súkromnú akadémiu. A súkromné akadémie sledujú v prvom rade benefity a chcú zarobiť peniaze. Majú svoje priority a ja a môj kurz sme boli pre nich úplne stratoví. Musím s nimi súhlasiť, že sa to so mnou ďalej nedalo. Majú pravdu, že pre nich išlo o vyhodené peniaze. Musím sa skrátka zmieriť s tým, že je koniec. Tento podnik mi skrachoval. Ale ak mám byť úprimný, tak film.factory je pre mňa stále bolestivá téma, pretože išlo o veľmi dobrú a produktívnu prácu.
Spomínali ste, že sa chystáte niečo podobné realizovať v amsterdamskom EYE filmovom múzeu…
Uvidíme, to je zatiaľ vo hviezdach. Vytvorili sme projekt, predložili sme ho a teraz musíme čakať. Na rozhodnutie mesta, rozhodnutie Holandského filmového fondu a ďalších. To je zatiaľ všetko.
Po dokončení Turínskeho koňaste vyhlásili, že ste týmto filmom zavŕšili svoje dielo a povedali ste všetko, čo ste mali ako filmár na srdci. Myslím, že na tomto workshope sme sa naučili dekonštruovať vlastné myšlienkové konštrukty, a preto neverím, že by váš pohľad na vlastné filmy neprechádzal vývojom. Čo si myslíte o svojich filmoch z dnešného pohľadu? Zmenil by sa v niečom váš prístup?
Keď sa za seba pozriem, myslím, že sa nemám za čo hanbiť.
Nič by ste dnes neurobili ináč?
Nie. Musím povedať, že som na svoju prácu pyšný. A som šťastný, že som urobil, čo som urobil.
Veľakrát ste sa nechali počuť, že vo svojom živote ste vlastne stále nakrúcali ten istý film, iba ste pre neho hľadali tie správne formálne prostriedky, až ste ich dosiahli, a preto ste svoju tvorbu filmom Turínsky kôňzavŕšili. Vaše filmy sú však také rôzne, od naturalistických takmer dokumentov (Rodinné hniezdo) cez štylizovanú teatrálnosť (Jesenný almanach)až po čas-cyklický pohyb (Werckmeisterove harmónie, Satanské tango), ktorý ste vytvorili v spolupráci so svojimi kameramanmi…
Musím vás poopraviť. Ten istý film som netočil, to nie je možné. Ono je to tak, že od samého začiatku som mal vyvinuté sociálne cítenie. A mojím hlavným zámerom bolo… porozumieť. A, samozrejme, krok za krokom, film za filmom som sa k tomu približoval viac a šiel hlbšie. A s tým sa prirodzene mení aj štýl až do chvíle, keď som si povedal OK, toto je koniec. A myslím si, že vtedy treba vedieť prestať.
Ale predsa len, nepostupovali ste nejako kontinuálne a konzistentne jedným smerom. Menili ste žánre a štýly a veľakrát ste robili odbočky. Spôsobovali to nejaké vonkajšie faktory?
Ak máte otázku, novú otázku, nemôžete na ňu dať starú odpoveď.
Môžete uviesť nejaký príklad?
Dobre. Tak napríklad po dokončení Jesenného almanachusom odišiel do Japonska. Strávil som tam iba desať dní, ale za ten čas som si stihol uvedomiť, akú obrovskú chybu robíme, keď ignorujeme čas a skutočný priestor. Že sme väzňami pridrbaného lineárneho rozprávania. A preto som sa vrátil naspäť. Jeden priateľ ma tam zobral do múzea a ukázal mi veľký biely obraz, na ktorom boli iba dva čierne body. A povedal mi: „Pre teba ako človeka západnej kultúry sú príbehom tie dva čierne body.“ Odpovedal som: „Samozrejme.“ A on na to že: „No a pre nás tá biela.“ A to bola chvíľa, keď som sa začal pýtať sám seba, prečo sa my pripravujeme o čas tým, že ho ignorujeme? Prečo sa hráme stále tú hru na akciu a výstrel? Táto logika predsa nefunguje. Po tom, čo som si to uvedomil, som musel zmeniť spôsob práce s časom, rozprávanie a formálne filmové prostriedky.
BIO:
Béla Tarr (Pécs, 21. júl 1955) je maďarský filmový režisér. Amatérske filmy začal nakrúcať, keď mal 16 rokov. Svojou amatérskou tvorbou si vyslúžil pozornosť v Štúdiách Bélu Balázsa (pomenovaných po maďarskom filmovom teoretikovi), čo mu pomohlo financovať jeho celovečerný debut Rodinné hniezdo. Outsiderz roku 1981 a Panelové vzťahyz nasledujúceho roku nadväzovali zhruba na tú istú líniu, ale už v roku 1982 sa začala jeho práca dramaticky meniť počnúc televíznou adaptáciou Macbeth, zhustenou do dvoch záberov: prvý záber (pred úvodnými titulkami) mal päť minút a druhý trval 67 minút. Po Jesennom almanachuz roku 1984 začal Tarr (ktorý si prvé štyri film napísal sám) spolupracovať s maďarským novelistom Lászlóm Krasznahorkaiom na Zatratení(1987). 215-minútové veľdielo sa konečne predstavilo medzinárodnej verejnosti v roku 1994. Sedemapolhodinový film získal na festivale Berlinale Caligariho cenu, Cenu L’Age d’Or a Národnú cenu asociácie filmových kritikov (USA) za experimentálny film. Muž z Londýna(2007) bol nominovaný na Zlatú palmu v Cannes. Werckmeisterove harmónie(2000) boli nominované na chicagskú Cenu asociácie filmových kritikov za najlepší cudzojazyčný film a vyhrali dve Ceny maďarských filmových kritikov. Jeho posledný film Turínsky kôňvyhral Strieborného medveďa na Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale a cenu FIPRESCI za najlepší zahraničný film v Palm Springs. V januári 2011 sa Béla Tarr stal členom rady nedávno založenej filmovej nadácie pre ľudské práva, Cine Foundation International,a v septembri v nasledujúcom roku mu BIAFF udelil špeciálnu Cenu za celoživotné dielo.
Rozhovor pripravila Eva Križková, šéfredaktorka filmového portálu Kinečko
