Keď pred pár rokmi vrcholila nespokojnosť s protipandemickými opatreniami, v diskusiách na sociálnych sieťach sa opakovali výzvy na generálny štrajk proti vláde ako jediný krok, ktorý zaváži. Taktika štrajku sa teší popularite aj na internetových fórach, kde si pracujúci z rôznych podnikov vymieňajú skúsenosti. „Tu pomôže iba štrajk,“ píšu často. Ak napokon zíde z očakávanej akcie, považujú to za fatálne zlyhanie. No hoci médiá majú vo zvyku označovať za štrajk všeličo – pouličný protest, demonštráciu, blokádu –; skutočné štrajky v zmysle hromadného prerušenia práce nie sú u nás príliš obvyklé. Ak započítame aj niektoré menej jednoznačné prípady, počas posledných desiatich rokov sa na Slovensku vyskytol v priemere nie viac ako jeden štrajk ročne.
Štrajk je predmetom všeobecnejšej mystifikácie, ktorá sa netýka len Slovenska. Ľavicové aktivistické kruhy v ňom často vidia vrchol úsilia o organizovanie pracujúcich a ponúkajú ho ako recept na víťazstvo za každých okolností. Žiadny jednotlivý štrajk podľa nich nie je iba bojom za splnenie bezprostredných požiadaviek, ale aspoň potenciálne aj míľnikom na ceste k inej spoločnosti, akousi malou revolúciou. Naproti tomu ľudia v čele odborov bežne hovoria o štrajku ako o krajnom prostriedku, ktorého použitie svedčí o zlyhaní sociálneho dialógu. Vychádzajú z toho, že vždy je lepšie dohodnúť sa na ústupkoch po dobrom. Ak to však nejde, štrajk je metódou, ako posilniť vlastnú vyjednávaciu pozíciu a priviesť zamestnávateľa či štát k rozumu.
Zatiaľ čo prvý pohľad štrajky víta, pre druhý sú skôr nutným zlom. Oba majú racionálny základ a odráža sa v nich historická skúsenosť bojov pracujúcich či jej interpretácia, ako aj limity, na ktoré narážajú súčasné zápasy na pracoviskách. Obidve pozície sú však rovnako jednostranné, pretože ignorujú otázku každodennej moci pracujúcich, hoci každá iným spôsobom.
Ľavica a štrajky
Ľavicový optimizmus vo vzťahu k štrajkom vychádza z priamočiarej analýzy kapitalizmu, ktorá sa dá formulovať v rôznych termínoch, no možno ju zhrnúť nasledovne. Pokiaľ ide o mzdu a pracovné podmienky, záujmy pracujúcich a kapitálu sú protichodné. Čím nižšie sú náklady na pracovnú silu, tým vyšší je zisk. Postavenie obidvoch strán je navyše asymetrické, pretože živobytie zamestnanca či zamestnankyne závisí od úspešného predaja vlastnej pracovnej sily, kým zamestnávateľ si môže na trhu práce spravidla vyberať. V tejto situácii dáva zmysel, aby sa pracujúci spojili a predkladali požiadavky spoločne. Najsilnejšia zbraň, ktorú majú k dispozícii, je kolektívne odopretie práce, bez ktorej kapitál leží ladom a nedokáže sa zhodnocovať. Ak prácu preruší jediný zamestnanec, firma ho ľahko nahradí. Ak to však urobia všetci alebo aspoň významná časť, zamestnávateľ sa dostáva pod tlak.
To si vyžaduje určitú mieru koordinácie a odvahy: pracujúci musia podriadiť svoje konanie spoločnému záujmu, znášať náklady spojené s výpadkom príjmu a podstúpiť riziko odvetných opatrení v budúcnosti. Mnohé iné formy nespokojnosti a konfliktu na pracovisku nemajú také vysoké nároky. Pre radikálnu ľavicu je preto štrajk signálom rastúceho triedneho vedomia pracujúcich a ich schopnosti kolektívne brániť svoje záujmy či dokonca prejsť do ofenzívy. A keďže podľa spomínanej analýzy je postavenie celej triedy pracujúcich v podstate rovnaké, ľavica vidí jednotlivý štrajk ako bitku na jednom úseku frontu medzi prácou a kapitálom. Úspech štrajku znamená malé víťazstvo, ktoré sa automaticky chápe ako súčasť všeobecnejšieho zápasu.
Štrajky navyše – opäť na rozdiel od iných typov konfliktu – narúšajú normálny poriadok, v ktorom si právo rozhodovať o priebehu výrobného procesu osobuje kapitál. Ak prerušenie práce zahŕňa okupáciu pracoviska, štrajk spochybňuje, hoci len dočasne, aj kontrolu kapitalistickej triedy nad výrobnými prostriedkami. Štrajky teda pri pohľade zľava skrývajú náznak oveľa väčších ambícií, než je len dosiahnutie ústupkov v oblasti miezd a pracovných podmienok. Preto sa s týmito zápasmi spája nádej, že skúsenosti s podobným prekračovaním hraníc sa budú v triede hromadiť. Drobné zápasy by mali napokon prerásť do rozhodujúcej konfrontácie, ktorá bude kolektívnym vystúpením triedy naprieč odvetviami. Vo svojej klasickej podobe sa táto predstava objavuje na začiatku 20. storočia v syndikalizme, ktorý v generálnom štrajku videl jednak kulmináciu bojov za bezprostredné požiadavky, jednak hlavnú páku zospoločenštenia výroby a prechodu k samosprávnej spoločnosti. V čase svojho vzniku sa táto vízia opierala o rastúcu organizovanosť pracujúcich, ktorá súvisela s prechodom od úzko zameraných remeselných odborových zväzov k masovým odvetvovým organizáciám. Išlo tiež o obdobie rozsiahlych vĺn štrajkov v Európe i USA, ktoré sa rýchlo šírili celými sektormi či dokonca medzi nimi.
Konflikty na pracoviskách, ktoré sa vyvinú až do štrajku, preto aj dnes pútajú pozornosť radikálnej ľavice. Okrem toho, že sa chápu ako praktický dôkaz o správnosti základnej analýzy, pôsobia mobilizačne. Solidárne akcie, ako sú podporné petície a demonštrácie, poskytujú ľavici príležitosť získať medzi pracujúcimi sympatizantov svojich myšlienok. A naopak, inštinktívna rada, s ktorou aktivisti a aktivistky spravidla prichádzajú na miesta, kde tlie nespokojnosť, znie: najlepšie by bolo pokúsiť sa o štrajk.
Zamlčané predpoklady
Načrtnutá analýza je v základných rysoch presná. Medzi prácou a kapitálom skutočne existuje konflikt, v ktorom pracujúci môžu ťažiť zo svojho postavenia; štrajk je jeden zo spôsobov, ako na to. Závery, ktoré sa z toho zvyknú vyvodzovať, sa však opierajú o priveľa nesamozrejmých predpokladov. Plány, ktoré na tomto základe prichádzajú z aktivistického prostredia alebo očakávania, ktoré ľavica kladie na pracujúcich a ich zápasy, potom nevyhnutne vyznievajú nerealisticky.
Medzi štrajkmi a rastom bojaschopnosti pracujúcich či ich povedomia o vlastných záujmoch predovšetkým nie je nijaká nevyhnutná súvislosť. Väčšina štrajkov na Slovensku, ale aj v iných krajinách s modernou legislatívou, sa odohráva v kontexte kolektívneho vyjednávania, ktoré je silno regulované a sú v ňom jasne rozdelené úlohy. Organizácia štrajku, rokovanie počas neho aj rozhodovanie o jeho ukončení a uzavretí dohody sú často v rukách malej skupiny funkcionárov alebo dokonca externých expertov, zatiaľ čo účasť väčšiny zamestnancov a zamestnankýň na štrajku je len pasívna. V takých prípadoch neexistuje zásadný rozdiel medzi štrajkom a inými procesmi, ktoré sa odohrávajú počas kolektívneho vyjednávania, no ktoré vyvolávajú v ľavicovom prostredí podstatne menej záujmu a nadšenia.
Početné príklady z novších dejín Slovenska ilustrujú ďalší dôvod, prečo štrajk nemusí signalizovať zmenu pomeru síl v prospech pracujúcich. Obdobím najintenzívnejšej štrajkovej aktivity boli u nás roky 1997 až 1999, počas ktorých sa na rôznych miestach krajiny štrajkovalo asi štyridsaťkrát. Išlo však najmä o zápasy súvisiace s privatizáciou, pri ktorých sa pracujúci usilovali udržať krachujúce podniky či dosiahnuť vyplatenie dlžných miezd. Štrajky boli v týchto prípadoch skôr posledným východiskom zo zúfalej situácie. Hoci v jednotlivých prípadoch sa im podarilo dosiahnuť čiastkové úspechy, vcelku sa stali pomníkom starého priemyslu a predznamenali mnohoročné obdobie totálnej defenzívy pracujúcich v súkromnom sektore.
Ani štrajky, ktorým prajú objektívne ekonomické podmienky a ktoré sú dokonca úspešné v otázke splnenia požiadaviek, nie sú nevyhnutne „posilňujúce“ v tom zmysle, že by podporovali organizovanie a zvyšovali apetít po kolektívnych akciách. Niekedy štrajk zapôsobí skôr ako poistný ventil, ktorým sa vypustí nahromadená para nespokojnosti. Výdobytky sú v takých prípadoch spravidla neveľké, no keďže predstavujú výsledok štrajku, považujú sa za maximum, ktoré sa dalo dosiahnuť. Tomu sa potom prispôsobujú nároky v budúcnosti. Zhruba také boli výsledky štrajku v bratislavskom Volkswagene (2017). Vzišla z neho kolektívna zmluva so štvorročnou platnosťou, ktorá v podstate zablokovala možnosť zopakovať v dohľadnom čase konflikt podobnej intenzity. Samozrejme, demoralizácia vyvolaná neúspešným štrajkom, ktorému sa nepodarí ani sčasti splniť požiadavky, býva ešte horšia. Príkladom je situácia zdravotných sestier, ktoré však namiesto štrajku podali hromadné výpovede (2016). Ich hnutie bolo porazené a odvtedy sa profesii nepodarilo vyvinúť žiadnu porovnateľnú iniciatívu.
Diskontinuita skúseností
Podobne odvážny je predpoklad, že jednotlivé štrajky sú automaticky súčasťou širšej konfrontácie medzi prácou a kapitálom a že ich ako také chápu aj pracujúci. Najmä zo zahraničia totiž poznáme príklady odvetví, ako je letecká doprava, kde k hromadnému prerušeniu práce dochádza pravidelne. Tieto zápasy sa odohrávajú periodicky a často sa končia víťazne, avšak bez toho, aby zásadne ovplyvnili dianie v iných sektoroch. Iste, zostávajú symbolom toho, „že sa to dá“, že štrajk je stále relevantnou taktikou a za správnych okolností sa ním dá vybojovať viac. Lenže háčik je práve v „správnych okolnostiach“. Konkrétne podmienky, ktorým pracujúci čelia, príčiny ich nespokojnosti či miera ich organizovanosti sa líšia medzi odvetviami aj jednotlivými podnikmi. Aj preto nie sú skúsenosti zo zápasov jednoducho prenosné. Špecifická je napríklad situácia v oblasti starostlivosti, kde sa námezdná práca stotožňuje s poslaním, a tak štrajkovať znamená opustiť svoje miesto pri odkázaných. Z pohľadu pracujúcich v bojovných sektoroch zase na ich vlastných štrajkoch nie je nič také, čo by ich nútilo uvažovať o postavení iných. Obzvlášť to platí v prípadoch, keď medzi pracoviskami neexistujú materiálne súvislosti, ktoré by mohli byť základom solidarity – ako napríklad fakt, že sú súčasťou jedného výrobného reťazca. Vedomie pracujúcich o kolektívnej sile, ktorú prejavili pri vlastných akciách, je teda zlučiteľné s izoláciou od zvyšku triedy a s veľmi úzkym chápaním významu tejto sily: u nás sme predsa dosiahli, čo sme chceli; situácia inde nás netrápi.
Hromadenie a rozširovanie ponaučení zo zápasov na pracoviskách sa teda neodohráva lineárne. Neexistuje nijaká „zásoba skúseností“, ktorá by s každým víťazstvom či porážkou sama rástla a bola by hneď k dispozícii všetkým. Jednotlivci ani odborové organizácie sa spontánne nevracajú k starým prípadom, aby ich analyzovali či inšpirovali sa nimi, a len zriedka sa z vlastnej iniciatívy starajú o to, aby sa ponaučenia z ich vlastných bojov zachovali pre iných. Okrem toho sú tu objektívne prekážky. Pracujúcich rozdeľujú profesijné, odvetvové, generačné, geografické a iné hranice, cez ktoré sa skúsenosti neprenášajú ľahko. A napokon aj osvedčené taktiky a postupy časom strácajú význam spolu s tým, ako sa mení organizácia práce.
Averzia voči riziku
Klady štrajkov, ktoré zdôrazňuje ľavica, teda pri bližšom pohľade nie sú jednoznačné. To, čo zostáva, sú riziká. Štrajk od účastníkov a účastníčok vyžaduje, aby kooperovali nad rámec toho, čo sa od nich bežne očakáva v práci. Osobitne to platí, ak nejde iba o ritualizované cvičenie bez skutočného zapojenia radových pracujúcich. Aby sa štrajk podaril, pracujúci musia uprednostniť kolektívne konanie pred individuálnymi stratégiami, ktoré sa im ponúkajú, ako napríklad usilovnejšia práca, spoliehanie sa na osobné vyjednávacie schopnosti, prípadne hľadanie lepších podmienok inde.
Rozhodovanie o účasti v štrajku sa často odohráva v súkromí a neistote – nikto presne nevie, ako sa zachovajú ostatní –; a kladný výsledok si vyžaduje značnú dávku dôvery a vopred existujúcej jednoty pracujúcich. Potenciálne zisky sa zároveň porovnávajú s nákladmi. Ak sa aj štrajk začne, môže sa skončiť porážkou alebo výsledky nemusia byť oproti ponuke zamestnávateľa také významné, no tak či onak bude spojený so (prinajmenšom dočasnou) stratou časti príjmu. Zároveň sa štrajkujúci vystavujú hrozbe represie či nepredĺženia zmluvy. Samozrejme do týchto kalkulácií vstupuje celý rad ďalších okolností: od výšky mesačnej splátky hypotéky či rodového poriadku v domácnosti až po počet rokov zostávajúcich do dôchodku.
Neochota štrajkovať alebo nedôvera voči plánom, ktoré ústia do štrajku, teda môže byť celkom racionálnym rozhodnutím. Nedá sa prosto pripísať „nízkemu triednemu vedomiu“ alebo „poddanskej mentalite“. Niekedy ide skrátka o to, že sami pracujúci najlepšie rozumejú vlastnej situácii a dokážu realisticky zhodnotiť svoje šance.
Logika „krajného prostriedku“
Druhý postoj, ktorý vidí štrajk ako prostriedok krajnej núdze, nie je len produktom reformistickej ideológie zdôrazňujúcej prospešnosť sociálneho partnerstva. Vychádza tiež z vedomia o rizikách a komplikáciách, ktoré so sebou štrajk nesie a ktoré súvisia aj so štrukturálnymi premenami triedneho konfliktu po druhej svetovej vojne. Štrajk je predovšetkým legislatívne zošnurovaná taktika. Ak odhliadneme od sivej zóny ústavného práva na štrajk, ktoré neupravuje osobitný zákon, v slovenských podmienkach prichádza štrajk k slovu až vo chvíli, keď zlyhá bežné kolektívne vyjednávanie aj pokusy nájsť kompromis s pomocou štátom určeného sprostredkovateľa. O konaní štrajku sa rozhoduje v hlasovaní, ktorého sa musí zúčastniť viac ako polovica kmeňových zamestnancov a zamestnankýň, pričom väčšina hlasujúcich sa musí vysloviť za. Termín prerušenia práce je zamestnávateľovi vopred známy a jeho priebeh sa musí riadiť pravidlami danými zákonom. Mnohé postupy, ktoré sa historicky osvedčili, ako napríklad blokovanie vstupu štrajkokazom, okupácia prevádzky a okrem veľmi úzko vymedzených prípadov aj solidárne štrajky, sú explicitne zakázané. Podobné normy platia aj v iných krajinách, no slovenská úprava je pomerne prísna, pokiaľ ide o potrebu nadpolovičnej účasti v hlasovaní.
Štrajku, ktorý vybočí z tohto rámca, hrozí, že ho vyhlásia za nezákonný. Zamestnávateľ potom môže voči zúčastneným vyvodiť disciplinárne dôsledky a uplatňovať si náhradu škody u organizácie, ktorá štrajk vyhlásila. Okrem toho je tu reputačný a taktický rozmer veci. Už samo hlasovanie o štrajku, ak je pre nedostatočnú účasť alebo iné dôvody neúspešné, môže poškodiť povesť odborov v očiach pracujúcich a vyvolať odliv členstva. A keď sa raz štrajk začne, okrem jeho predlžovania nezostáva priestor na ďalšiu eskaláciu v medziach zákona.
V situácii, keď je odborová organizovanosť nízka (na Slovensku pravdepodobne do desať percent, v súkromnom sektore menej), zväzy sú ekonomicky slabé a ich aparáty poddimenzované, sa štrajk považuje za priveľkú stávku. Odbory preferujú bezpečnejšie metódy, ktoré menej závisia od aktivity a iniciatívy členskej základne. Okrem obvyklého vyjednávania ide aj o apely na vyššie inštancie, napríklad inšpektoráty práce. Radové členstvo pritom hrá úlohu akéhosi rezervného vojska a potenciálnej hrozby. Jeho vplyv na to, o čom sa vyjednáva, je však len nepriamy, a jeho participácia na celom procese je iba minimálna. Ak sa nemusí aktivizovať vôbec a požiadavky sa podarí splniť, „tým lepšie“.
Štrajk a moc pracujúcich
Pozadím eufórie, ktorú v ľavicovom prostredí vyvolávajú štrajky, je presvedčenie, že trieda pracujúcich skrýva špecifický potenciál. Vlastnou aktivitou si dokáže vydobyť nielen dôstojnejšie podmienky tu a teraz, ale aj iný svet. Azda práve tušenie tohto potenciálu, ktoré pretrváva bez ohľadu na to, ako sa darí hnutiu pracujúcich, je dôvodom, prečo sa v aktivistickom prostredí termín štrajk používa aj pre zápasy, ktoré štrajkmi v skutočnosti nie sú, a to vrátane symbolických akcií, ktoré nespôsobia nijaké ekonomické škody. Feministické a klimatické hnutie po celom svete organizuje štrajky, ktorých súčasťou nie je žiadne prerušenie práce. Akoby im samo pomenovanie malo prepožičať kúsok spomínaného potenciálu.
Ten sa však ani na pracoviskách nerodí z ničoho, a už vôbec nie na povel. Aktivistická ľavica má sklon vidieť v každom štrajku realizáciu tohto potenciálu alebo aspoň zásadný krok k jeho prebudeniu či posilneniu. Na to sa však nedá spoliehať. Dokazujú to príklady štrajkov, ktoré pracujúcich demoralizovali alebo po nich nezostalo nič okrem prilepšení, ktoré rýchlo vymazala inflácia. Spomínaný potenciál sa totiž nemeria v percentách rastu mzdy ani v počte štrajkujúcich. Jeho indexom je skôr schopnosť víťaziť v drobných, zdanlivo bezvýznamných konfrontáciách, ktoré sa medzi prácou a kapitálom dennodenne odohrávajú na každom pracovisku. Je to schopnosť vzoprieť sa autoritárskym rozmarom nadriadených a určiť si hranice, kontrolovať tempo svojej práce, vymôcť si v prípade potreby teplotnú prestávku, odoprieť nadčas, hoci sa zdá finančne výhodný alebo donútiť vedenie, aby sa dodržiavali bezpečnostné normy či zmenil dodávateľ stravy.
Taký zápas o kontrolu nad elementárnymi pracovnými podmienkami využíva rozmanité metódy vrátane spomaľovania práce, hromadných návštev personálneho oddelenia, hrozby zastavením práce a podobne. Podstatné je, že pracujúci postupujú spoločne, riešia problémy vlastnými silami a vtedy, keď vzniknú. Tak sa buduje vzájomná dôvera, ktorá zásadne mení aj pomer rizík a výnosov vyplývajúcich z väčších, riskantnejších akcií. A naopak, štrajk, ktorý sa nemôže oprieť o podobnú atmosféru odboja, je tak trochu lotériou. Ak počas neho ani nevznikne priestor na prvé kroky naznačeným smerom (zbližovanie pracujúcich, spoločné skúsenosti s organizáciou štrajku či jeho obranou a podobne), z hľadiska potenciálu pracujúcich, ktorý tak zaujíma radikálnu ľavicu, je prakticky bezcenný – bez ohľadu na materiálne zisky.
Táto perspektíva je politická, pretože v centre pozornosti je každodenná moc pracujúcich a otázka, či ten-ktorý štrajk je jej výrazom, prípadne ju pomáha budovať. Zástancovia a zástankyne pohľadu, pre ktorý je štrajk „krajným prostriedkom“, už spravidla rezignovali na otázku moci: podstatné sú hmatateľné výsledky, ktoré sa predsa dajú dosiahnuť rôznymi metódami. Ľavica zase často predpokladá moc ako hotovú vec, zamieňa si ju s javom štrajku, ktorý s ňou nie je nevyhnutne spojený alebo láme nad pracujúcimi palicu, pretože málo štrajkujú. Hoci súčasné vyhliadky pracujúcich na Slovensku aj inde nie sú príliš svetlé, mali by sme odmietnuť rezignáciu i naivný optimizmus. Pri štrajkoch, keď vypuknú, treba využívať každú príležitosť na to, aby sme rozširovali priestor na vlastnú iniciatívu pracujúcich, a nečakať na „povolenie“ alebo mobilizáciu zhora. Musíme tiež analyzovať a neustále vracať do obehu skúsenosti, ktoré takto vzniknú. Bez obáv, že by kritika slabín týchto zápasov mohla byť na škodu veci, treba hovoriť aj o limitoch, na ktoré narazia. Prinajmenšom rovnako dôležité sú však obdobia rutiny, mimo pozornosti médií a verejnosti. Potrebujeme neustále spoznávať konkrétne podmienky, v ktorých sa trieda pracujúcich ocitá, identifikovať prekážky, ktoré ju rozdeľujú a hľadať oporné body, ktoré by sa krok za krokom, v malých každodenných súbojoch či väčších konfrontáciách mohli stať základom spoločnej moci – a teda aj politiky, ktorá dokáže uskutočniť onen potenciál.
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
