Nahromadené protirečenia globálneho kapitalizmu
„Migrujúci pracovníci sú pre kapitalizmus pohodlným riešením nedostatku pracovných síl. Prijímajú mzdy, ktoré sa im ponúkajú a spomaľujú tak celkový rast miezd.”
John Berger: The Seventh Man (1975)
„Najdôležitejšie na človeku sú jeho oči a nohy. Potrebujeme možnosť vidieť svet a podísť k nemu.“
Alfred Döblin: Berlin Alexanderplatz (2018)
Migrujúci pracovníci alebo pracovní migranti stelesňujú mnohé protirečenia sociálneho, politického a hospodárskeho života, ktorým ľudstvo v súčasnom hypermobilnom kapitalizme čelí. Sú štrukturálne slabí, zastávajú zraniteľné a častokrát outsourcované pozície pod riadiacou rukou a vplyvom zamestnávateľov alebo zložitejších štátnych štruktúr, pričom sa tieto v oboch prípadoch paternalisticky tvária, že o záujmoch pracujúcich vedia viac než pracujúci samotní. Zamestnávatelia im za ťažkú prácu ponúkajú krátkodobé finančné odmeny. Čím menej otázok pracujúci kladú a čím menej problémov – odhliadnuc od mzdovej otázky – spôsobujú, tým lepšie.
Infraštruktúra v krajinách, ktoré vysielajú a prijímajú migrujúcich pracovníkov, je viac či menej rozvinutá a vo väčšej či menšej miere ju majú na starosti súkromné sprostredkovateľské subjekty. Hoci nie sú príliš viditeľné, majú obrovskú moc, pretože zarábajú práve na migrujúcich pracovníkoch a pracovníčkach tým, že od nich požadujú nemorálne vysoké poplatky za „vybavenie príslušných dokumentov” na cestu do zahraničia, čím z nich vytvárajú migrantov.
John Berger v spomínanom citáte uvažuje o fenoméne migrujúcich pracovníkov, ktorí „pomáhajú“ udržiavať trh práce a „zabezpečujú fungovanie všetkého“, ale zároveň sú kľúčom k politicko-ekonomickému nastaveniu regulovanému národnými štátmi v situácii, keď je nedostatok pracovných síl pravidlom. V súčasnosti sa tento nedostatok opäť prejavuje vo väčšom globálnom meradle a výsledkom je začarovaný kruh extrémnej konkurencie a rýchleho pohybu, prísľubov vysokých ziskov, vysokých rizík a rastúcich sociálnych nákladov. Znižovanie miezd, o ktorom hovorí Berger, môže byť v súčasnosti menej zjavné. Avšak v porovnaní so 70. rokmi minulého storočia sú zmeny ukotvené v ďalšom zhoršovaní pracovných podmienok a majú väčší a hlbší štrukturálny význam.
V našich „moderných časoch“ sa významne okliešťujú a nanovo vymedzujú pracovné normy. Výsledkom je všeobecný pokles významu a politického uznania (námezdnej) práce. Objavujú sa nové flexibilné formy námezdnej práce, pričom domáci pracujúci zostávajú čoraz viac bokom alebo v niektorých odvetviach nedokážu konkurovať. Uvedené trendy pripomínajú zložitý vzťah medzi otrockou a „slobodnou“ námezdnou prácou, o ktorom hovoril Friedrich Engels. Fragmentácia zamestnanosti je novou realitou, a preto sa znižujú šance na vytvorenie kolektívnych identít a organizovanie. Inštitúcie, ktoré dohliadajú na trhy práce, sú pravdepodobne preťažené, pracujú so zastaranými právnymi nástrojmi a čoraz častejšie sa ani neodvážia využiť svoje právomoci, napríklad zatvoriť prevádzku spoločnosti porušujúcej pracovné právo.
Samostatnou otázkou a otázkou politickej vôle je, či inštitúcie riadiace trhy práce vrátane odborových a zamestnávateľských organizácií dostanú od štátu podporu, aby sa vyrovnali s novými výzvami a zvýšili kapacity na ochranu pracovných noriem a predpisov týkajúcich sa vykorisťovania. Ďalšou systémovou otázkou je, či je žiaduce, aby sa časť ich základných inštitucionálnych úloh preniesla na iné subjekty. Ak platí odpoveď áno, znamená to priznať si, že inštitúcie sociálneho štátu zlyhávajú?
Migrujúci pracovníci – okrem toho, že sú veľmi zraniteľní – sa nachádzajú v typickom položení s prvkami organickej slobody. Predpokladá sa, že získajú nové skúsenosti, zručnosti a vedomosti pri podstúpení značného rizika. V ére globálneho kapitalizmu sú možno najlepším príkladom prekérnych situácií aj živobytia ľudstva ako takéto, aspoň ak veríme Alfredovi Döblinovi, že táto skupina ľudí rozhodne používa svoje nohy a oči. To súvisí aj so základnou vlastnosťou migrujúcich pracovníkov, ktorou je ich potenciál organizovať sa a kolektívne bojovať – aj prostredníctvom štrajkov.
V našom príspevku skúmame prekážky, výzvy a podmienky, v ktorých migrujúci pracovníci kolektívne konajú vzhľadom na celosvetovo stúpajúci význam práce politických a ekonomických migrantov. Prinášame prehľad možných spoločných akcií migrujúcich pracovníkov spolu so stručným katalógom samoorganizácie a kolektívnych akcií migrujúcich pracujúcich v 21. storočí. V druhej časti príspevku sa venujeme skúsenostiam regionálnej slovinskej iniciatívy.
Kolektívne akcie migrujúcich pracovníkov: podmienky a dialektika (samo)organizácie
Vlna štrajkov migrujúcich pracovníkov v Číne zo začiatku 21. storočia odhalila pracovné podmienky v priemyselných odvetviach v delte Perlovej rieky, ktoré sú náročné na financie a patria zahraničným vlastníkom. Tieto štrajky zároveň predznamenali novú éru zápasu pracujúcich. Výrobný priemysel závisel od miliónov migrujúcich pracovníkov, ktorých štrajky sa vyvíjali desaťročia a ukazovali novú kolektívnu silu aj meniace sa vzorce organizovania.
Sociológ Chris King-chi Chan tvrdí, že pred štrajkami dominovali mocenské štruktúry vedené zamestnávateľmi a štátom nielen spoločenským vzťahom na pracovisku, ale ovplyvňovali a kontrolovali životy komunít aj mimo neho. Uvedené faktory kráčali ruka v ruke a vzájomne sa posilňovali. Chan a jeho spolupracovníci zistili, že rozhodujúcu úlohu pri organizovaní zohrával spoločenský a kultúrny život migrujúcich pracovníkov v novom prostredí, mimo pracoviska, kde základnými kameňmi budovania solidarity boli lokalita, etnicita, rod, vek a schopnosti. Viedlo to napríklad k organizovaniu v ubytovniach a na komunitnej úrovni.
Florian Buttolo a Tobias ten Brink okrem toho poukázali na skutočnosť, že vlna štrajkov pretrvala a získala rozličné podoby aj preto, že čínska vláda pristupovala k hnutiu pomerne zhovievavo a tolerovala tlak na rast miezd zdola, no nie nezávislé odborové hnutie a organizovanie sa vrátane autonómneho kolektívneho vyjednávania. Inými slovami, vytvoril sa priestor pre militantné metódy pracovníkov, ale nie pre stabilnú inštitucionálnu spoločenskú dohodu. Celkovo môžeme povedať, že sa migrujúci pracovníci v Číne aktívne usilujú o vlastnú triednu organizáciu: aby zastupovali záujmy pracujúcich v relatívne nepriateľskom prostredí, kde triedne organizovanie nie je efektívne a neexistuje sloboda združovania sa. Odbory ako triedna organizácia teda čelia štrukturálne silnejším aktérom.
Podobné príležitostné vlny skôr divokých štrajkov a kolektívnych akcií migrujúcich pracovníkov bez pevného organizačného alebo inštitucionálneho zázemia vidíme aj inde vo svete, kde sa kombinácia vysokého prílevu alebo koncentrácie kapitálu a autoritárske politické usporiadanie stretávajú s vysokou koncentráciou migrujúcej pracovnej sily. Na ilustráciu postačí pár príkladov: stavební robotníci v Dubaji alebo pracovníci vo výrobe pre zahraničné firmy vo Vietname. Existencia aspoň základnej robotníckej organizácie vytvára v druhom prípade podmienky pre štrajky, respektíve uľahčuje potenciálne konanie štrajkov.
Otázkou zostáva, či možno v priaznivejších podmienkach, keď existujú sociálne mechanizmy trhu práce, odborové organizácie a kolektívne vyjednávanie, organizovať migrujúcich pracovníkov prirodzene – zhora – v situácii, keď sa stretnú s otvorenými štruktúrami odborov. Alebo všeobecnejšie, či jestvujú inštitúcie sociálneho štátu, ktoré regulujú pracovné trhy, sú citlivé voči novým potrebám a investujú do zapojenia najzraniteľnejších do určitých sektorov. Niektoré odborové zväzy, najmä v prípade, že mali alebo dostali k dispozícii dostatok zdrojov (napríklad Veľká Británia) úspešne experimentovali s náborom a všeobecne s prácou s migrujúcimi pracovníkmi skôr na komunitnej úrovni alebo na úrovni trhu práce, nie priamo na pracovisku. V Holandsku prebehla úspešne mobilizácia migrujúcich pracovníkov, otázku udržateľného organizovania migrujúcich pracovníkov sa však nepodarilo vyriešiť. Na nadnárodnej úrovni väčšinou dochádza k zlyhaniam, lebo nadnárodné úsilie o organizovanie hypermobilných migrujúcich pracovníkov naráža na logiku národného protekcionizmu a obranu existujúcich inštitucionálnych opatrení. Nedávna organizácia kamionistov ukázala, že sa dá uspieť, ale dosiahnuté výsledky sú nestabilné.
V Európskej únii (EÚ) je dnes zamestnávanie migrujúcich pracovníkov spojené na mnohých miestach s vysokou mierou fluktuácie a geografickej mobility pracovníkov. Nedávno sa objavil argument, že takáto vysoká mobilita a udržiavanie trhov práce v extrémnom pohybe je vlastne novým zdrojom moci migrujúcich pracovníkov. Gabriella Alberti a Devi Sacchetto opatrnejšie naznačujú, že sa inovačný a mobilizačný potenciál migrujúcich pracovníkov musí zakladať na jedinečnej organizácii, ktorú si sami vytvoria. „Migrujúci pracovníci môžu vyvinúť inovatívne kolektívne iniciatívy na rozhraní triedy a etnicity, ktoré môžu byť účinné a prínosné z materiálneho i nehmotného hľadiska. Stratégie vyjednávania a mobilizácie sa zdajú byť nedostatočné na to, aby dokázali zohľadniť iniciatívy zdola.“
Organizovanie a identity migrujúcich pracovníkov zaťažujú hlboké globálne, ale aj rodové nerovnosti a mnohopočetné mocenské vzťahy. Príkladom je reprodukčná práca a práca v domácnosti: práca v domácnosti je na bohatom Severe čoraz viac komodifikovaná a pracovná sila pochádza zo (semi-)periférie alebo globálneho Juhu. V regulovanejších podmienkach, ako upozorňuje Adam Rogalewski , môžu byť migrujúci pracujúci – opatrovateľky zo strednej a východnej Európy – najmilitantnejším a najangažovanejším členstvom odborov a vdychovať existujúcim, v tomto prípade švajčiarskym odborovým organizáciám a štruktúram nový život. V menej regulovaných prostrediach je zápas zložitejší, ako ukazujú snahy hnutí pomocníčok v domácnosti v USA a Indii alebo v Latinskej Amerike. Zápasy a kolektívne akcie pracovníčok v domácnosti bez dokladov sú zvyčajne dlhé a výsledky sú na dosah ruky, ako ukazuje štrajk pracovníkov a pracovníčok „sans-papiers“ za získanie riadneho právneho postavenia vo Francúzsku . Výskumníci tu pozorovali „spoločnú tvorbu štátnych politík a stratégie odborov“, v ktorej sa identita pracovníka stala otázkou pre štát aj odbory a riešilo sa, kedy človek začína a prestáva byť pracovníkom.
Iniciatívy migrujúcich pracovníkov vychádzajúce zdola často prinášajú odborom rôzne metódy štrajku alebo iné formy kolektívnych akcií. Na vrchole protestnej vlny pracovníčok a pracovníkov bez dokladov vo Francúzsku obsadilo sedemtisíc pracujúcich podniky, agentúry dočasnej práce a zamestnávateľské zväzy, zatiaľ čo ich kolegyne a kolegovia v Belgicku odštartovali protestnú hladovku. Okrem neortodoxných akcií by mobilizácia a štrajk migrujúcich pracovníkov, ako naznačuje Federico Oliveri, mohli byť novým zdrojom moci a modelovým vzorom občianskeho aktivizmu, ktorý sa hodí do nových časov globálneho neoliberalizmu. Generálny štrajk migrantov, poľnohospodárskych robotníkov v Taliansku v rokoch 2010 až 2011 bol protestom proti modelu vylúčenia, rasizmu i konkurencie a zároveň priniesol do popredia alternatívny sociálny model založený na rovnakých nárokoch na práva, na solidarite a na skutočnej demokracii. Migrujúci robotníci sa pritom nachádzali v mimoriadne zraniteľnom postavení: zámerne ich segregovali a najímali prostredníctvom nelegálnych metód zamestnávania. Ako sme už spomenuli, ich identita ako pracujúcich nie je zrejmá. Nesmieme zabúdať, že nedávne neortodoxné akcie migrujúcich pracovníkov, ako napríklad obsadenie priestorov podniku hladovkou, sú jemnými formami, ktoré v porovnaní s klasickými, vysoko organizovanými odborárskymi akciami spojenými s veľkou mierou mobilizácie, ako sú štrajky, len ukazujú potenciál kolektívnej akcie.
Migrujúci pracovníci na periférii trhu práce EÚ: príklady zo Slovinska
Migrujúci pracovníci sú čoraz častejšie prítomní aj na pracovných trhoch východoeurópskych krajín, ktoré zároveň prichádzajú o pracovnú silu v prospech krajín s vyššími mzdami. V Slovinsku, rovnako ako v mnohých iných krajinách strednej a východnej Európy, sa migrujúci pracovníci spájajú s nedostatkom pracovnej sily a stupňujúcou sa fluktuáciou. Vzájomné pôsobenie rýchlosti migrácie, fluktuácie a nedostatku pracujúcich na pracovnom trhu vytvára novú realitu.
Migrujúci pracovníci zvyčajne maximalizujú svoj príjem. Pri uzatváraní zmlúv sa riadia jedinou otázkou: koľko môžu zarobiť. Čelia pritom tlaku a očakávaniam príbuzných v domovskej krajine, aby poslali potrebné peniaze. V snahe o maximalizáciu príjmu tiež pristupujú na oportunistické podnikateľské správanie. Sú ochotní prijať hru zamestnávateľov a ísť proti zavedeným pravidlám, napríklad prijať nelegálne zamestnanie, pochybné praktiky alebo dobrovoľne oslabovať predpisy súvisiace s prácou. Migrujúci pracovníci tiež veľmi rýchlo menia prácu v prípade, že nezarábajú dosť. Zamestnávatelia sa rýchlo prispôsobujú a sú pripravení pracovníkov meniť – v presvedčení, že prídu ďalší. V niektorých odvetviach sú zamestnávatelia čoraz viac v pokušení neplniť pri zamestnávaní stanovené pracovné štandardy alebo porušovať predpisy a kalkulovať s budúcimi sankciami. Konečným výsledkom je, že sa v mnohých odvetviach normalizujú pochybné praktiky.
Migračná infraštruktúra sa naďalej rozvíja úžasným tempom: prekvitá nadnárodný (out)sourcing, vysielanie pracovníkov a agentúry dočasného zamestnávania. Inštitúcie sociálneho štátu a trhu práce v strednej a východnej Európe sa zatiaľ s novou realitou nedokážu dostatočne vyrovnať. Sú pomalé a fungujú so zastaranou infraštruktúrou represívnych organizácií, administratívy a byrokracie, ktoré dostávajú málo alebo žiadne finančné prostriedky a sotva sa rozvíjajú. V dôsledku neschopnosti čeliť situácii im hrozí, že stratia svoj význam a atrofujú. Zdá sa, že aj odbory reagujú, inovácie zavádzajú pomaly a majú tendenciu konzervatívne trvať na tradičnom fungovaní sociálneho štátu a na logike fungovania odborov. Najmä zoči-voči migrujúcim pracovníkom sa držia konzervatívnej formalizovanej organizačnej štruktúry, ktorá je optimalizovaná pre staré hospodárske a inštitucionálne usporiadanie a stavia na stabilnom trhu výrobkov, zamestnanosti a trhu práce.
Aj v Slovinsku, ešte pred krízou v roku 2009, bol hospodárskou prioritou príchod migrujúcich pracovníkov, ktorí mali zaujať miesto chýbajúcich pracovných síl. Informovanie pracovníkov a ich rodín ani ich integrácia sa nepovažovali za prioritu. Napriek tomu sa uznalo, že poskytovanie informácií je spolu s uvedením do prostredia inštitúcií a pravidiel na pracovnom trhu podstatným krokom pre dosiahnutie integrácie. Iné kritické otázky sa nastoľovali len sporadicky. Riešenia toho, ako financovať integráciu migrujúcich pracovníkov či ako integrovať špecifické politiky integrácie do bežných verejných politík tak zostávali bokom.
Počas posledného desaťročia sa síce vypracovali projekty informovania migrujúcich pracovníkov, no zostali len plánmi na úrovni ministerstiev a peniaze smerovali inam, napríklad na posilnenie presadzovania práva vrátane inšpektorátov práce. Je zvláštne sledovať, že už pred viac ako dekádou bolo jasné, akým smerom sa budú uberať zmeny a aký bude ich rozsah, a to so všetkými demografickými trendmi a pozorovateľnými vzorcami migrácie. Jednoducho všetci rozprávali o migrácii a jej nutnosti. Dnes inštitúcie sociálneho štátu a aktéri na trhu práce vrátane odborov tvrdia: integrácia migrujúcich pracovníkov a ich rodín sa nás netýka. Odborové zväzy dokonca ani efektívne neorganizujú pracujúcich.
Poradenský úrad pre pracovníkov (Delavska Svetovalnica) sa špecializuje na poskytovanie informácií a slúži aj migrujúcim pracovníkom. Založením tejto organizácie sa zaplnilo existujúce vákuum. Sociálny štát úmyselne rezignoval na priame poskytovanie služieb vylúčeným v komplikovaných situáciách. Niektoré svoje funkcie dočasne prakticky preniesol na externé subjekty.
Pred vznikom Poradenského úradu pre pracovníkov existoval v roku 2010 v rámci Združenia nezávislých odborov Slovinska (ZSSS) projekt, ktorý sa sústredil na „integráciu nezamestnaných migrantov”. Po zavŕšení projektu v roku 2013 dostával úrad ešte ďalšie dva roky financie od slovinského úradu práce. Neskôr už ani ZSSS, ani ministerstvo práce neprejavili záujem o ďalšie financovanie projektu. Vtedy sa rozhodlo o založení asociácie – Poradného úradu pre migrantov. Čo sa týka zdrojov, nastala vtedy celkom šťastná súhra okolností: organizácia sa vyvinula na základe infraštruktúry odborov a mohla sa spoľahnúť na odborové siete. Spočiatku dostávala podporu od štátu. Založená však bola aj na potrebe a silnej vôli personálu ďalej pracovať s migrantmi. V súčasnosti sa organizácia financuje sama, väčšinou z členských príspevkov migrujúcich pracovníkov.
Úrad prevažne pracuje s migrantmi zamestnanými v náročných podmienkach. Trvalo mu takmer rok, kým si získal dôveru širšieho okruhu subdodávateľov v akciovej spoločnosti Prístav Koper. Ďalší rok bolo treba na to, aby sa skupina rozrástla z tuctu osôb na niekoľko desiatok a stoviek pracovníkov, z ktorých sa viacerí stali členmi úradu. Hoci pracovali v koperskom prístave viac než desať rokov, migrujúci pracovníci pochádzajúci hlavne z rôznych republík bývalej Juhoslávie sa v meste skrývali a nikomu nedôverovali. Vykonávali rozličné fyzicky náročné práce, priestorovo rozptýlené medzi štyrmi veľkými terminálmi. Pre hlavnú spoločnosť pracovali prostredníctvom externých firiem a o úlohách, ktoré mali plniť, sa dozvedali deň vopred. V čase najväčšieho rozmachu týchto praktík viac ako dvadsať firiem zamestnávalo takmer tisíc robotníkov. Tieto spoločnosti sa definovali ako poskytovatelia dočasných služieb, a nie ako agentúry dočasnej práce, lebo potom by sa kolektívna zmluva Prístavu Koper týkala aj ich. Pracovný režim bol nielen pružný, ale aj intenzívny: pracovníci robili mesačne viac ako tristo hodín. Mesiac čo mesiac, rok čo rok. Výsledkom bolo, že nedobrovoľne žili a dreli v gete, ako občania – pracujúci druhej kategórie. Vo verejných priestoroch sa neobjavovali.
Neboli zamestnaní za rovnakých podmienok ako ľudia, ktorých zamestnával priamo Prístav Koper. Desaťročia ich aj kmeňoví zamestnanci vnímali ako nevýznamných, menejcenných pracovníkov. To zapríčinilo obrovskú nedôveru. Prelomiť ju trvalo úradu niekoľko mesiacov. Podarilo sa to identifikáciou a pravidelnými stretnutiami s „ústrednou skupinou“, ktoré sa konali každý týždeň. Neskôr sa na týždenných stretnutiach zúčastňovalo osemdesiat pracovníkov, intenzívne sa však komunikovalo so všetkými pracujúcimi. S podporou pracujúcich získala Delavka impulz na zverejnenie prípadu a zvýšenie povedomia: príbeh vyvolal veľký škandál a médiá sa k nemu vracali niekoľko mesiacov. Za týchto okolností mohli pracovníci hlavnému zamestnávateľovi – Prístavu Luka Koper – predložiť problém svojich pracovných podmienok. Výsledkom bola dohoda, že firma prijme ďalších tristo (no nie všetkých) pracovníkov ako kmeňových zamestnancov. V súčasnosti sa hovorí o vyplatení finančného vyrovnania za prácu ako podhodnotených zamestnancov subdodávateľských subjektov. Zdĺhavý súdny proces stále trvá.
Organizovanie migrujúcich pracovníkov je náročné, prácne a riskantné. Preto sa klasické odbory do takého podniku púšťajú iba zriedka. Vyžaduje si to čas, zdroje a angažovanosť. Dôvodo je viacero: treba prelomiť nedôveru, vysporiadať sa s roztrieštenosťou, viditeľnými i neviditeľnými mocenskými vzťahmi a nerovnosťami. Kľúčovým pre prijatie sociálne vylúčených a pre to, aby organizáciu začali považovať za svoju, bolo osvojenie si základných organizačných vzorcov, ako je pravidelné stretávanie sa každý týždeň v presne určenom čase a na presne určenom mieste. To umožnilo rozvoj kolegiálnych vzťahov, ktoré prekonali bariéry medzi pracovníkmi a organizátormi zvonka.
Goran Lukić je aktivista
Tibor T. Meszmann je výskumník Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce
Preložila Barbora Weberová
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
