Ak si mám predstaviť miesto, na ktorom sa cítim príjemne a kam by som sa kedykoľvek vrátila, predstavím si priestrannú lúku. Nie akúkoľvek, ale lúku na Klimakempe, kde sa sediac v tráve rozprávam s blízkymi i cudzími o radostiach a strastiach ekologického angažovania sa.
Klimakemp sa pre mňa stal udalosťou, na ktorú sa teším celý rok. Za to vďačím českému klimatickému hnutiu Limity jsme my, ktoré už po tretí raz organizovalo dva týždne trvajúci kemp a v rámci neho letnú školu klimatickej spravodlivosti, ale i protest pred elektrárňou Chvaletice. Táto elektráreň uhľobaróna Pavla Tykača totiž len krátko pred začiatkom Klimakempu požiadala o výnimku z emisných limitov, vďaka ktorej by nemusela nainštalovať filtre a naďalej by mohla vypúšťať do ovzdušia enormné množstvo ortuti. Pardubický kraj túto výnimku schválil a finálny verdikt zaznie až od ministerstva životného prostredia. Hnutie Limity jsme my sa za posledné štyri roky existencie dokázalo priblížiť miestnym ľuďom v oblastiach najviac ohrozených ťažbou či dôsledkami spaľovania uhlia. Každý rok je miesto Klimakempu iné. Podporu hnutiu tentokrát vyjadril starosta obce Veltruby, Jiří Hůla, a kempu poskytol zázemie. Jeden z organizátorov, Mikuláš Černík, pre médiá povedal, že hnutie nadväzuje na odpor miestnych, ktorí nesúhlasia s udelením výnimky ani s tým, že sa elektráreň, respektíve jej majiteľ správa ako novodobý feudál.
Elektráreň Chvaletice vo svojich vyjadreniach opakuje, že prechádza modernizáciou a na filtre jej už zo zisku neostáva nazvyš – a výnimku na prekročenie emisných limitov potrebuje práve z tohto dôvodu. Zaujímavé je však aj tvrdenie, že ak by výnimku nakoniec nedostali, do potrebnej technológie by investovali, keďže rozhodne neplánujú ukončiť svoju už beztak nadsluhujúcu prevádzku. A aj keď sú prejavy klimatickej krízy čoraz viditeľnejšie, stále sa táto téma nestretáva so všeobecným pochopením snáh aktivistov a aktivistiek.
Ekológia musí byť sociálna
Klimakempy majú celkom štyri ciele, a to vzdelávanie, demonštrovanie udržateľného spôsobu života, budovanie hnutia a podporu priamej akcie. Práve priama akcia často stojí v pomyselnom svetle reflektorov, pričom neviditeľná práca za organizáciou i chodom kempu by si zaslúžila viac pozornosti. Aj keď môže Klimakemp pôsobiť ako obyčajný tábor, jeho cieľom je poukázať na najväčšiu výzvu, ktorej v súčasnosti čelíme, teda na klimatickú krízu. A možno práve keby kemp priamo navštevovalo viac ľudí, celkový obraz ekologického aktivizmu by mohol búrať mýty i v mainstreame. To, čo robí klimakemp takým výnimočným, je najmä stretnutie teórie s praxou. Ak existuje spôsob a miesto, kde si človek dokáže veľmi konkrétne, až hmatateľne predstaviť iný svet, je to práve na takejto lúke.
Jedným z pre mňa dôležitých momentov bol ten, keď nám zástupkyňa z českého odborového zväzu energetikov priblížila obraz o ekologických aktivistoch a aktivistkách, ktorý prevláda medzi pracovníkmi elektrárne. Určite som nebola jediná, ktorú neprekvapilo to, že sme pre nich exoti, ktorých trápia plastové fľaše a o tvrdej realite pracujúcich nič nevieme. Dozvedeli sme sa od nej aj to, že keď sa odbory usilovali presadiť skrátenie pracovného času, aby mohli zamestnanci a zamestnankyne tráviť čas s rodinou, a rozhodli sa ich o týchto svojich snahách informovať, všetci sa najprv potešili, že možno si budú môcť pribrať ďalšiu šichtu. No keď im začala hovoriť o celkovom skracovaní pracovného času, odpoveďou boli sklamané povzdychy a údiv. Pre mnohých ľudí je toto trpká realita. Radšej sa zodrať do posledného, len aby sa ich život o niečo málo mohol zlepšiť. Aktivisti a aktivistky sa bránili, že popri štúdiách aj mnohí a mnohé z nich makajú za pásom, v obchodoch a rôzne. Zdá sa, že všetkým je dobre známa realita neskorého kapitalizmu. Aj napriek mnohým spoločným skúsenostiam však nedokážeme nájsť spoločnú reč. Tento vhľad od odborárky prináša pre hnutie za klimatickú spravodlivosť výzvu do blízkej budúcnosti – osobný kontakt je v snahe o spravodlivú tranzíciu nevyhnutný.
Dá sa to aj legálne
V Řečanoch nad Labem bola nahlásená legálna demonštrácia a viedla cez areál elektrárne, ktorý strážili desiatky policajtov i ochrankárov. Dodávka, ktorá celú cestu slúžila ako alegorický voz, zastavila a v strede cesty zrazu vyrástla vysoká trojnožka. Na tú vyliezla aktivistka, ktorá v nej zavesená plánovala stráviť niekoľko hodín. „Zaberte čo najviac priestoru,“ zakričal niekto na ostatných a asi stovka ľudí za krátky čas zabrala priestor pred vstupnou bránou i prístupovou cestou do areálu elektrárne. Sadli sme si a svojimi telami sme symbolicky vyjadrili nesúhlas s neutíchajúcou benevolenciou voči záujmom uhľobarónov a ignoráciou zdravia ľudí a hrozby klimatickej krízy.
Veľmi sa mi uľavilo, že tentokrát nebudem tráviť niekoľko hodín v policajnom autobuse bez okien a prechádzať si celým procesom zaistenia. Obsadenie cesty pred elektrárňou bolo ďaleko príjemnejšie pre skupinku ľudí, ktorí si bok po boku nahlas predčítavali z kníh, ktoré si so sebou priniesli na skrátenie chvíle. S kamarátom sediacim hneď vedľa sme sa na seba s úsmevom pozreli. „Bini Adamczak,“ povedal mi s úprimnou radosťou v hlase. Sama som si vybrala z batoha eseje od Rebeccy Solnit, ktoré som neskôr vymenila za text od Andreasa Malma. V priebehu dňa na tejto ceste organicky vznikla nielen zdieľaná knižnica, ale i celá zásobáreň všemožných vecí od opaľovacích krémov až po zubnú pastu. Vysoká administratívna budova elektrárne nám istý čas poskytovala tieň pred silným slnkom, potom sme sa museli vynájsť sami. A aj keď bol začiatok júla, noci boli veľmi chladné, no rozohriaty asfalt nás počas spánku príjemne hrial.
Hneď ráno z kempu začali prichádzať noví ľudia a mohli sme sa tak po niekoľkých hodinách vystriedať. Legálna blokáda je inkluzívnejšou pre tých a tie, ktoré sa z akýchkoľvek dôvodov nechcú alebo nemôžu zúčastniť akcií občianskej neposlušnosti. Zaujímavá skúsenosť to môže byť aj pre začínajúce hnutie za klimatickú spravodlivosť na Slovensku, kde sa ešte Klimakemp nekonal. Niekoľko ľudí sa na stavbe toho českého podieľalo a pomáhalo v logistike, čím nepochybne nabralo skúsenosti.
Tento ročník Klimakempu možno považovať za významný z viacerých dôvodov. Jedným z nich je nepochybne fakt, že pod jedným šapitó sa v diskusii stretla s aktivistami a aktivistkami i zástupkyňa odborov, čím sa ukázala urgencia prepojenia ekologických a sociálnych tém. Ale dôležité bolo i demonštrovanie toho, že protest môže zanechať odkaz bez vtrhnutia do uhoľnej bane. Viacerým ľuďom možno pripadalo dvojdňové posedenie na príjazdovej ceste do elektrárne málo a čakali väčšiu dávku adrenalínu. Priame akcie sa však nerobia kvôli tomu, aby boli zábavou. Tieto protesty nemajú byť pretekmi v radikalite pre radikálnosť samotnú. A aby boli efektívne, nemusia vždy nevyhnutne predstavovať naháňačku s políciou alebo znamenať ďalekosiahle vyčerpávajúce právne dôsledky.
Autorka je študentka environmentálnych štúdií
