Predpokladajme príjmové minimum, ktoré garantuje nielen prežitie, ale hneď materiálnu bázu pre relatívne pohodlný život v dostatku. Predstavme si, že napríklad vďaka univerzálnemu základnému príjmu sa tento životný štandard podarí zaistiť pre všetkých. Socioekonomické rozdiely medzi ľuďmi stále existujú, ale každý má prístup k slušnému bývaniu, vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti, nikto netrpí hladom. Utópia? Podľa Michaela Younga skôr naopak. Dystópiu, v ktorej na seba naráža pýcha víťazov s ponížením porazených, nazval meritokracia.
V priebehu vyše polstoročia od vzniku tohto pojmu sa rovnosť príležitostí a vláda najpovolanejších (napríklad v podobe technokracie) stali takmer nespochybňovaným cieľom stredovej politiky, či už s príklonom vpravo alebo vľavo. Posledné roky však silnie kritika ideálu, ktorý sa ukazuje ako problematický ešte predtým, než sa ho vôbec podarilo dosiahnuť. Jedna z najnovších polemík s meritokraciou pochádza z pera amerického filozofa Michaela J. Sandela a zhrnúť ju možno vo formáte 2×2: dva problémy, dva koncepty riešení.
Aké sú teda autorove základné výhrady voči vyrovnávaniu, ktoré je len ekonomické a týka sa iba šancí? Prvá je tá, že ani v spoločensky dokonale rovnostárskom prostredí človek nedokáže ovplyvniť to, s akými biologickými predpokladmi (fyzickými a psychickými, kognitívnymi) sa narodí. Druhá, že nadanie, ktoré zdedím, nemusí byť vôbec v súlade s tým, čo spoločnosť, ku ktorej patrím, považuje za hodnotné. Schopnosť istým spôsobom kopať do lopty je dnes cenená aj stámiliónmi; v Škótsku v 15. storočí však mala hodnotu štyroch pencí – pokuty. Z perspektívy jednotlivca sú genetické dedičstvo a jeho potenciálna (ekonomická, kultúrna ap.) výnosnosť náhodné.
Kto to teda s egalitárskou spoločnosťou myslí vážne, nemal by sa podľa autora zameriavať len na rovnosť príležitostí, ale aj (či snáď najmä) na rovnosť okolností – a to nielen na začiatku života, ale v celom jeho priebehu. Z hľadiska spoločenskej solidarity a spolupatričnosti nie je rozhodujúca jednorazová šanca, ale dlhodobá ekonomická situácia, ktorá pre extrémne nerovnosti nezrodí samostatné sociálne reality, ako sme toho svedkami dnes. Ani hypotetické zatváranie príjmových a majetkových nožníc by však nemuselo do spoločnosti priniesť zmier: (ne)spravodlivosť sa totiž týka všetkých podôb kapitálu, teda aj symbolického. Jeho alternatívnu distribúciu Sandel načrtáva v rámci svojho konceptu kontributívnej spravodlivosti.
Hoci je kniha spoločenskými, historickými a ekonomickými reáliami určená pre angloamerického čitateľa, politicko-filozoficky je nedoceniteľná aj v strednej Európe. Podobne ako vystriedanie Obamu Trumpom je totiž výstrahou, že niektoré úsilia o spájanie spoločnosti môžu skončiť jej ešte hlbším rozdelením.
Michael J. Sandel: The Tyranny of Merit. What’s Become of the Common Good? Londýn: Penguin Books, 2021.
