Menšina predstavujúca hrozbu znečistenia a chaosu

Keď dnes vo Veľkom Krtíši zlezieš miernym kopčekom smerom k obchodnému domu, cukrárni a na križovatke zahneš doprava k polícii, prekročila si pomyselnú hranicu. Si v cudzej urbánnej „obálke“. Pojem si požičiavam z knihy Minulosť, súčasnosť a budúcnosť mesta Veľký Krtíš, z textu Martiny Růžičkovej, ktorá iniciovala medziodborový výskum v malom meste na periférii, v snahe nahliadnuť do koloritu okresu, odkryť a pochopiť problémy týkajúce sa nielen Veľkého Krtíša. Výsledkom (stále pokračujúceho) výskumu sú okrem tejto knihy architektonické návrhy „urýchlenia rozpadu“ obytného domu zvaného Žlťák, ale aj špekulatívny dokumentárny film Azero o možných východiskách a budúcich obyvateľoch nerozvinutého regiónu. Autorský kolektív RUVK je poctivý a nekompromisný, nezáujem o výsledky ich ročného bádania a nepochopenie zo strany dotknutých – obyvateľstva a primátora mesta – boli teda viac ako očakávateľné.

V tejto mestskej obálke je dosť pravdepodobné, že ti okolo hlavy preletí mäkká futbalová lopta, zanadávaš si na faganov divých mravov a vtom začuješ svoje meno. Z lavičky pred bytovkou na Baníckej ulici, ktorá dnes vyzerá omnoho kultivovanejšie ako pred časom, keď byty nemali vo vlastníctve jej obyvatelia, k tebe zamieri Boris, spolužiak zo základnej školy. Pozdraví ťa a s nadšením ti predstavuje svojho najmladšieho syna, ktorý sa nenápadne zjavil pri jeho nohách. Počas príjemného smalltalku ťa napomenie, že vo svojom veku by si už mala mať deti, a vďaka jeho priateľskému gestu sa cítiš v jeho obálke akosi viac doma, dokonca si ten bizarný stret tvojho a jeho mikrovesmíru interpretuješ ako malé víťazstvo nad predsudkami. Rozlúčiš sa a plynule zídeš briežkom, minieš policajnú stanicu a si späť vo „svojom“. No keď prejdeš na druhú stranu hlavnej cesty a zamieriš na Železničnú ulicu, si na okamih opäť v inej sociálnej realite, kde sa väčšina Veľkokrtíšanov a Veľkokrtíšaniek nepohybuje s ľahkosťou. Pred tebou sa totiž vyníma kultová budova tvojho rodného provinčného mestečka Žlťák, no pobyt v cudzom svete trvá len malý okamih. Prejdeš krátkym chodníkom a si u priateľa, ktorý býva o blok ďalej. Pred jeho domom je už predzáhradka a na lavičke sa rozprávajú susedia. Popred Žlťák prechádzaš, aj napriek súcitu s polonahými, sotva štvorročnými deťmi súťažiacimi, ktoré z nich ďalej dopľuje, zavše zapchávajúc si nos. Chrániš sa pred splodinami zo spaľovaného plastu, ktorým si obyvatelia neraz prikurujú v príbytkoch, a vyhýbaš sa adolescentom, pretože ti dávajú najavo náklonnosť hádzaním kameňov či drzým pokrikovaním oplzlostí. Prejsť na druhú stranu cesty by bolo pohodlnejšie, no nechceš im ukázať, že máš strach. Radšej si opäť zanadávaš a pridáš do kroku.

Pri prechádzke mestom tak vystupujem zo zóny komfortu a obzvlášť pri Žlťáku sa cítim menej bezpečne, aj keď je súčasťou mojej identity. Hnevám sa, že mestská spoločnosť je rozdelená, silnejší vyčleňujú sociálne slabších a volia dehonestujúce a ponižujúce riešenia a hnevám sa ešte viac, že ani tí, ktorých sa problém týka bytostne, sa nesnažia prestupovať hranice. Ostatne, sú rovnako neochotní ako ja, cítia rovnaký vzdor a inakosť ako ja, keď kráčam po „ich“ chodníku. Tichý súhlas a letargia. Oni majú svoje výhrady a výhovorky, my máme svoje. Som väčšina, som silnejšia, som biela, nemám dlhy, mám vzdelanie. Primátor mesta ma v prípade potreby vypočuje skôr ako Borisa, ktorý za ním príde bez kultivovaných gest.

Aj takáto je kondícia okrajových regiónov Slovenska

„Po páde komunizmu sa, žiaľ, naplno prejavili dôsledky územného plánovania, ktoré nebralo do úvahy kultúrne a prírodné podmienky oblasti, v ktorých bolo mesto Veľký Krtíš vybudované. Priemyselné podniky a Baňa Dolina prehrávali v 90. rokoch 20. storočia konkurenčný boj na čoraz otvorenejšom trhu. Mnohí obyvatelia mesta Veľký Krtíš prišli o prácu v mieste svojho bydliska a stali sa nezamestnanými.“ – píše v kapitole knihy Minulosť, súčasnosť a budúcnosť mesta Veľký Krtíš umelkyňa, členka zoskupenia RUVK a iniciátorka umeleckého výskumu Martina Růžičková. Popisuje tak príčinu ústredných problémov, nezamestnanosti a bývania, v meste rozprestierajúcom sa na hranici Novohradu a Hontu. Veľký Krtíš podľa nej nebol len baníckym sídliskom, z ktorého postupným zoskupovaním zamestnancov bane, ich rodín a ľudí z okolitých dedín vznikalo okresné mestečko obkolesené vidiekom a poľnohospodárskymi družstvami. Bývalý režim si ho predstavoval aj „ako svätyňu a showroom pokroku.“ Realita dneška je iná.

Po zániku bane Dolina (už v čase uvedenia do prevádzky nevykazovala toľko kvalitných nerastných zásob, aby uživila región, inak priemyselne a infraštruktúrne zaostalý) a s rozvojom voľného trhu sa súčasná verejná reprezentácia umelo vybudovanej „výkladnej skrine socializmu“ pretransformovala na pozlátkové pózy zosobnené primátorom mesta (systematicky budujúceho svoj kult osobnosti napríklad na sociálnych sieťach), maskujúc tak problematiku segregácie sociálne slabších, nedostatku pracovných príležitostí a neschopnosti udržať želaný počet obyvateľstva tvoriaceho okresné mesto. Veľká časť ľudí je tak prirodzene nútená dochádzať za prácou do väčších miest či zahraničia. Takéto podmienky sú však vlastné mnohým menším slovenským mestám v slabšie rozvinutých oblastiach Slovenska. Jedným zo špekulatívnych východísk, ako udržať a zvyšovať počet obyvateľov Veľkého Krtíša a využiť potenciál pokojného regiónu s nižšou životnou úrovňou, by bol prílev takzvaných digitálnych nomádov a nomádok. Ich totiž nelimituje priestor a prácu si prinášajú v počítačoch. Túto ideu rozvíja pražský kolektív BCAA system vo fiktívnom dokumente Azero o postapokalyptickej realite mesta, ktorý je tiež súčasťou projektu RUVK.

Bývať a pracovať, teda byť

Po zmene režimu bolo pre súčasný stav mesta Veľký Krtíš kľúčové zadlženie sa bytových domov. Zmenili sa totiž práva a povinnosti obyvateľstva a mesto bolo nútené pristúpiť na dočasné riešenie, ktoré pretrváva od roku 1997 až po súčasnosť. Na Železničnej ulici sa vyníma ako miestny unikát žltá bytovka, ktorú od útleho detstva nenazvem inak ako Žlťák. V dočasnom ubytovaní tu žijú dlžníci a dlžníčky mesta. Podľa výskumu Martiny Růžičkovej a kolektívu RUVK však svoje dlhy poväčšine nesplácajú, no mesto im aj napriek tomu zmluvy uzatvárané na dobu určitú predlžuje. V Žlťáku môže žiť na tridsiatich metroch štvorcových desať ľudí. Výška nájmu jednotlivých bytov závisí nielen od ich rozlohy, ale aj od počtu osôb. Jednotliví nájomníci a nájomníčky žijú v bytovke priemerne desať rokov.

Životné podmienky v Žlťáku sú katastrofálne, v malých príbytkoch sa často tlačia viacgeneračné rodiny bez nároku na osobný priestor. Segregácia zadlženého obyvateľstva a ich zoskupenie na jedno miesto, do bytovky, ktorej hrozí narušenie statiky (práve na to možno mestské zastupiteľstvo čaká, vyriešil by sa tak hlavolam, ako dlžníkov vysťahovať z mesta napríklad do okolitých dedín), boli kroky, ktoré sa mestu vymkli z rúk. Pri diskusii medzi mestom a dlžníkmi totiž nedochádza ku konštruktívnym riešeniam. Jednotlivé problémy obyvateľov sa líšia a vyžadovali by si individuálny prístup. Dôsledkom segregácie dlžníkov a dlžníčok na pomyselnú mestskú lavicu hanby je totiž izolácia od legislatívne a občiansky poslušných obyvateliek a obyvateľov, s ktorými sa problematická skupina nestretáva na každodennej báze, nanajvýš v supermarkete alebo na úradoch. Neprestupujú vzájomne svoje obálky a nedochádza k priamej konfrontácii tichého konfliktu ani ovplyvňovaniu uvažovania a konania.

„Mesto udeľuje Žlťáku pomyselnú moc a práve dom formuje túžby a potreby obyvateľov,“ myslí si Kristína Jamrichová a podľa nej mestu vyhovuje udržiavať tento výnimočný stav. Žlťák je okrem iného silný vizuálny symbol a vo väčšine Veľkokrtíšaniek a Veľkokrtíšanov evokuje negatívne pocity. Podľa Martiny Růžičkovej je Žlťák symbolickou bránou do mesta pre ľudí, ktorí prichádzajú bez zdrojov. V súčasnosti je totiž jediným miestom, ktoré poskytuje sociálne bývanie v meste. Ak totiž prichádzaš žiť do Krtíša a nechceš si kupovať byt alebo naň jednoducho nemáš, mesto je tou inštitúciou, ktorá rozhoduje o tom, kto tu žiť bude a kto nie, aj preto, že disponuje najväčším počtom nájomných bytov. „Pre mesto je tento stav výhodný,“ konštatuje Kristína, a nemožno s ňou nesúhlasiť. Mesto v istom momente začalo v bytovke striedať nájomníkov a nájomníčky, čím sa urýchlil jej rozpad. Vedome sú tu umiestňované početné rodiny, mnohokrát i rodiny z osád. Je teda útočiskom pre ľudí, ktorí by boli za iných podmienok na ulici a poskytuje im priestor, kde si „môžu robiť čo chcú“. Rentu a dlhy strháva mesto zadlženým zo sociálnych dávok, no nerobí to systematicky.

Zlepšenie by podľa Kristíny Jamrichovej priniesol záujem mesta opraviť dom a ponúknuť ľuďom v ňom žijúcim odpredaj bytov, čím by sa zrovnoprávnila ich štartovacia pozícia. Paralelne s tým by však musela prebiehať sociálna práca s problematickými obyvateľmi a obyvateľkami alebo aplikovanie iných praktík, prihliadajúc na ich individuálne príbehy.

Pozlátkové mesto na ruinách kapitalizmu

Vo Veľkom Krtíši som sa narodila, dostala som tu základné vzdelanie, v puberte som odtiaľto ušla na strednú školu do väčšieho mesta a na vysokú do ešte väčšieho, kde som nateraz, ako mnoho ľudí mojej generácie, zostala žiť. Do Veľkého Krtíša sa vraciam zriedka, aj keď miesto, v ktorom zostáva moja rodina, je pre mňa formatívne, je mojou osobnou históriou, vynúteným domovom. V priebehu uplynulého roka tu umelecký kolektív RUVK aplikoval terénny a archívny výskum, rozprával sa s miestnymi, aby odkryl problematiku bývania, práce a histórie okresného mesta, ktoré má za sebou päťdesiat rokov existencie. Štúdie a postrehy zahrnuté do výstupnej publikácie sú priame a miestnym, vrátane primátora Dalibora Surkoša, prirodzene nie sú pohodlné. Autorky niekoľkých textov Martina Růžičková (Sídlisko a rozcestník, Obálky a pásky) a Kristína Jamrichová (Počúvaj ma sem) aktualizujú a pomenúvajú stav vecí a okrem iného odkrývajú problematiku segregácie dlžníkov a dlžníčok mesta, nerovnosť medzi mocnými a sociálne vylúčenými a na základe výskumu načrtávajú možné riešenia konfliktov.

Segregáciou je podľa Martiny Růžičkovej udržiavaný určitý typ konfliktu. „Zvýrazňuje sa a pre mesto je zdanlivo neriešiteľný, zastupiteľstvo sa môže stále obhajovať, že tento stav nemá východisko, a zároveň tým buduje spoločenské napätie dôležité pre akýkoľvek typ politického konfliktu. Toto spoločenské napätie však nevychádza z vecí konštruktívnych, ale z príbehov či estetiky.“ Kristína vyzdvihuje akúsi pomyselnú auru ikonického domu Žlťák – symbolu jedného z hlavných konfliktov oblasti, ktorý vyplýva zo zadlženosti problematickej časti miestnych, ich neschopnosti vymaniť sa zo sociálnej biedy a dôstojne naplniť základnú potrebu bývať. Žlťák podľa nej svieti a jeho prítomnosť ovplyvňuje aj obyvateľov okolitých bytoviek. Ich nehnuteľnosti kvôli jeho blízkosti nemajú takú predajnú hodnotu ako rovnaké byty situované na iných sídliskách. Martina dodáva, že kriminalita v Žlťáku zvýšená nie je, s výnimkou rušenia nočného kľudu, ktoré prekáža aj samotným jeho obyvateľom a obyvateľkám. Väčšina Veľkokrtíšanov a Veľkokrtíšaniek pritom vstupovať do tejto obálky odmieta, rovnako ako vzdať sa stereotypov a predsudkov. Stačí sa však zaujímať, zoznámiť sa s realitou Žlťáku a pohľad na vec naberá o čosi iný tvar.

Prizrieť sa bližšie

Do Veľkého Krtíša som sa toto leto vrátila trikrát, aby som sledovala aktivity RUVK, k vyvrcholeniu ktorých patrilo uvedenie knihy Minulosť, súčasnosť a budúcnosť mesta Veľký Krtíš v miestnom lesoparku Hôrka. Neprekvapilo ma, že ani jednej z akcií organizovaných Martinou Růžičkovou vo Veľkom Krtíši sa primátor nezúčastnil. V horúcom počasí naň prišli okrem známych prevažne maloletí obyvatelia a obyvateľky Žlťáku, domu, ktorý je príkladom zlyhania politiky vedenia mesta a univerzálnou ukážkou toho, ako sa zaobchádza s dlžníkmi a dlžníčkami v mnohých slovenských okresných mestách. Ich sústredenie do polorozpadnutého bytového domu na začiatku jedného z okrajových sídlisk je akousi demonštratívnou výstrahou pre všetkých ľudí, ktorí sa dostanú do existenciálnej tiesne a rozhodnú sa zostať v meste. Viac tu nie sú vítaní. Dočasný domov odmietajú opustiť aj napriek tomu, že je v dezolátnom stave.

Kniha sa hneď počas uvedenia rozchytala, konfrontácia zúčastnených a autoriek však bola vágna. Staršia pani, ktorá sa do Veľkého Krtíša prisťahovala, dostala pri rozhovore s Kristínou Jamrichovou otázku, čo jej v meste chýba. „Nič sa tu nedeje,“ odpovedala. Jej pripomienka definuje ospalý kraj, kde sa všetci ľudia navzájom poznajú a väčšina ignoruje dianie v meste. Päťdesiate výročie existencie niekdajšej baníckej obce sa oslavovalo bez toho, aby bola zdôraznená história či komunitná identita. V programe oných osláv boli ťažiskové športové aktivity iniciované primátorom, dlžníci a dlžníčky sa poväčšine prizerali spoza zátarás, pretože bez karty mesta (na ktorú kvôli dlhom nemajú nárok) nemajú rovnaké práva a už tobôž nie výhody ako obyvatelia a obyvateľky bez dlžôb. Členky a členovia RUVK navštívili mesto po prvýkrát práve počas osláv Veľkého Krtíša ako suverénne sa tváriaceho stredobodu provincie juhu, kde sa darí štatistikami o klesajúcej nezamestnanosti a vynovenými verejnými priestormi zaliepať občanom oči a utvrdzovať ich vo vedomí, že žijú v peknom, slušnom a čistom meste. Pri štandardnom sociálnom vybavení a športoviskách im tu môžu chýbať nanajvýš kultúrne podujatia, no za kultúrou a zábavou môžu ostatne vycestovať do neďalekého Lučenca či Banskej Bystrice.

Dámy a páni, toto je to vaše naše mesto

Uvedenie knihy obyvateľov a obyvateľky neaktivizovalo, verejná dišputa, v ktorú som dúfala, sa nekonala. Do mesta som sa vrátila v júli na bábkové predstavenie, ktoré umelci odohrali priamo na dvore za Žlťákom. Nie, nebolo určené iba jeho osadenstvu, no pomyselnú zónu sa nikto z majoritného obyvateľstva prekročiť neodvážil. Tie a tí, ktorí boli na aktivity umelcov zvedaví, si predstavenie pozreli večer pred galériou Big Wood.

Vtúpiť do zóny na prvý pohľad odpudivej, prekonať predsudky a nechať do seba vniknúť naturel cudzincov a cudziniek zo Žlťáku vo mne počas predstavenia zanechalo silný dojem. Aj keď z Veľkého Krtíša pochádzam, v bezprostrednej blízkosti domu, ak nepočítam pravidelné návštevy Železničnej ulice, kde býval môj priateľ, som sa ocitla nanajvýš vtedy, keď som sa zo zvedavosti ako tínedžerka odvážila venčiť za budovou psa. Na chodníku pred bytovkou som však mala dlhé roky väčší rešpekt ako teraz na jej dvore. Členky a členovia RUVK totiž vstúpili do priestoru s pokorou, záujmom o individuálne osudy a počas predstavenia som nadobudla dojem, že ma obyvatelia a obyvateľky Žlťáku akceptujú, aj keď som z inej bubliny.

Predsudky teda nechávam na chodníku. To, čo formuje našu identitu, sú vzťahy a priestor. Všetky a všetci sme okresaní o čosi inými obyčajmi, a práve to je na koexistencii ľudí spojených jedným územím fascinujúce. Ak totiž vyrastáš so staršími súrodencami a rodičmi v jednej izbe, už vo svojich šiestich rokoch sa o erotike dozvieš viac, ako tvoji rovesníci. Príklad ti dáva aj starší brat, bozkávajúci maloletú frajerku na schodisku pred blokom. A tak prirodzene hodíš lascívny pohľad na ženu o dvadsať rokov staršiu, hoci ešte nepoznáš veľkú násobilku.

V okrese funguje Komunitné centrum menšín, no mesto ho nepodporuje, hoci jeho aktivity vykazujú pozitívne výsledky. Žlťák totiž nespadá pod jeho kompetenciu. Východiskom z krízy v Žlťáku by bolo dosiahnuť pre jeho obyvateľov a obyvateľky bývanie vo vlastnom, podobne ako sa to podarilo Komunitnému centru menšín v bytovkách na Baníckej ulici. Tak by však mesto prišlo o politický konflikt, ktorým mimovoľne podporuje nevraživosť medzi obyateľmi, a rovnako by muselo investovať do opravy domu, okrem energie a porozumenia i financie.

Autorka je filmová kritička a novinárka