Rodové roly, a teda aj spoločenské očakávania voči mužom a ženám sa v každej spoločnosti líšia. Týka sa to aj chápania staroby a starnutia.
Ľubica Voľanská napríklad pri skúmaní autobiografií starších ľudí z Bratislavy a Viedne zistila, že rodové rozdiely sú badateľné prakticky pri každom námete. Najviac sa prejavujú v témach, ktoré sa týkajú odchodu do zamestnania, organizácie času na dôchodku a – výrazne vo vzťahu k vlastnému telu. Pre ženy ako hranica staroby totiž môže pôsobiť strata telesnej príťažlivosti, ktorá môže byť príčinou toho, že sa stanú „spoločensky neviditeľnými“ (na rozdiel od mužov, pre ktorých primárnu úlohu hrá zamestnanie).
Strata príťažlivosti však nie je jedinou témou v predstavách o tom, ako a kedy žena starne. Nemenej významným rozhraním je iná telesná zmena – menopauza. Tá je súčasťou univerzálnych zmien ženského organizmu; zdalo by sa teda, že by mala byť pre ženy istým „míľnikom“ všade na svete a mala by byť opisovaná rovnako, vzhľadom na univerzálnosť ľudskej fyziológie. Je to naozaj tak?
Biológia a kultúra
Začiatkom sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa menštruácia, pôrod a menopauza stali populárnymi témami feministických prác i štúdií z oblasti kritickej medicínskej antropológie. V rámci kritiky západnej medicíny sa tvrdilo, že jej cieľom je legitimizovať maskulinistickú spoločnosť, ktorá je prezlečená za objektívnu pravdu. Ženy sa v tejto sfére totiž pokladali za objekt mocenskej manipulácie z viacerých aspektov, počínajúc ich podradným statusom v zdravotníctve a končiac ich úlohou v aplikovaní reprodukčných technológií. V popredí feministickej kritiky medicínskych postupov bola najmä medikalizácia reprodukcie vrátane menopauzy.
V článku o medicínskych metaforách analyzovala Emily Martin obrazy menštruácie a menopauzy v medicínskych prameňoch datovaných od 19. storočia do súčasnosti a ukázala, že tieto texty prezentujú ženské reprodukčné orgány ako hierarchicky organizovaný systém podliehajúci ústrednej kontrole, ktorého cieľom je produkcia istých látok a napokon „výroba“ dieťaťa. Menopauza sa z tejto perspektívy javí negatívne – ako porucha či amortizácia reprodukčného systému, ktorá vedie k prerušeniu produkcie a výrobe odpadu. Napriek tomu, že je to prirodzená záležitosť, z pohľadu medicíny vyžaduje medikamentový zásah.
Viaceré etnografické výskumy však ukázali, že na rozdiel od medicínskeho diskurzu menopauza môže byť vnímaná samotnými ženami v rôznych kultúrach rôzne. Vo významnej práci o vnímaní telesných symptómov menopauzy Margaret Lock porovnala skúsenosti žien zo Severnej Ameriky (Kanady a USA) a Japonska. Prišla k záveru, že v Japonsku ženy oveľa menej hovoria o návaloch tepla a nočnom potení, pričom aj výskyt srdcových ťažkostí, rakoviny prsníkov a osteoporózy počas menopauzy je tu oveľa menší. Vysvetľuje tieto odlišnosti tým, že menopauza je komplexný jav, v ktorom subjektívne zažívanie biologických procesov je výrazne ovplyvnené kultúrnym a sociálnym prostredím.
Jej záver zodpovedá výsledkom ďalších komparatívnych medzikultúrnych štúdií, pričom sa ukazuje, že starnutie môže byť vnímané aj pozitívne. Yewoubdar Beyene porovnala vnímanie menopauzy medzi mayskými a gréckymi ženami žijúcimi v rurálnom prostredí. Zistila, že grécke ženy, ktoré sa vydávajú neskoro a majú v priemere dve tehotenstvá, spájajú menopauzu so starnutím a so začiatkom „schádzania dolu z kopca“. Všetky jej informátorky reportovali návaly tepla a potenie. Mayské ženy sa na druhej strane vydávajú v skoršom veku a majú viac tehotenstiev, ktoré idú jedno za druhým. Tešia sa pritom na starnutie, ktoré pre nich predstavuje slobodu a prechod do vyššieho sociálneho statusu. Ani jedna z nich nehovorila o návaloch tepla alebo potení v období ukončenia menštruácie. Ďalšie etnografické štúdie taktiež demonštrujú, že vo viacerých malých neindustriálnych spoločnostiach s prechodom do životnej etapy staroby u žien nastáva dramatická pozitívna zmena sociálnej roly a statusu. Beyene však poukazuje na to, že absencia symptómov menopauzy v niektorých kultúrach môže byť spôsobená aj rozdielmi v strave, vzorcami reprodukčného správania a genetickými faktormi. Menopauza je teda podľa nej skutočne bio-kultúrny fenomén, kde biológia a kultúra hrajú rovnako dôležité úlohy.
Z biologického hľadiska starnutie znamená nevyhnutné zmeny organizmu v čase. Pre ľudský druh je tento proces špecifický, lebo starneme oveľa dlhšie ako iné živočíchy. Napriek tomu, že viaceré primáty žijú vo viacgeneračných komunitách, len ľudia vytvorili skupiny, ktoré vyžadujú vysokú úroveň medzigeneračnej spolupráce. V tejto súvislosti je dôležité, že len ľudské samičky žijú aj po skončení reprodukčného obdobia, teda po tom, ako prešli menopauzou. George Williams predložil hypotézu, ktorá vysvetľuje túto unikátnu črtu ľudského druhu. Dostala názov „hypotéza starých mám“. Podľa nej babičky zabezpečujú pretrvanie svojich génov tak, že investujú do mladších generácií. Táto starostlivosť posilňuje sociálne väzby, čo vedie k lepším šanciam pre členov skupiny, aby získali potravu. Paleolitické babičky teda podľa neho prispievali k vytvoreniu väčších komunít a zdatnosti ľudských skupín v evolučnom procese.
Ďalšie evolučné vysvetlenia podporujú ideu kľúčovej úlohy starších žien vo vývoji ľudského druhu. V protiklade k teóriám, ktoré prikladajú najväčšiu váhu mužskej spolupráci pri zabezpečení potravy, tieto koncepcie umiestňujú do popredia práve babičky. Podľa nich starostlivosť o vnúčatá vyriešila vážny problém, ktorému čelili naši predkovia – vysokú úmrtnosť mladých jedincov (rodičov) a pomalé zrenie mláďat. V tomto procese vznikli nové fázy ľudského života – detstvo a dospievanie. Táto perspektíva nielen umiestňuje staré mamy do kontextu inkluzívnej zdatnosti, ale venuje pozornosť aj normatívnemu chápaniu priebehu ľudského života.
A sme pri životných etapách a životných príbehoch, v ktorých staroba je nemenej dôležitá ako mladosť. Lenže – kedy sa staroba začína? A či sa v prípade žien vždy ráta od menopauzy?
Hranice staroby
Variácie chápania staroby v rôznych kultúrach patria k častým témam antropologického výskumu. Ukazuje sa, že pozícia jednotlivca v životnom cykle sa definuje aj podľa sociálnych, aj podľa telesných aspektov. Staroba sa vo všeobecnosti spája so spoločenskou zrelosťou, ale hranice starého veku nikdy nie sú jednoznačné. V mnohých kmeňových spoločnostiach staroba znamená niekoľkofázový proces, ktorý sa vymedzuje rituálmi. V niektorých austrálskych a afrických kultúrach sa napríklad jednotlivci môžu dostať do kategórie „starých“ už po tridsiatke a pokračujú do ďalších kategórií, kým nezačnú byť vnímaní ako ľudia s veľkou duchovnou silou, ktorí sú schopní vykonávať rituály a riešiť konflikty (najvyššia kategória staroby môže mať niekoľko podkategórií a môže zahŕňať aj predkov). Ľudia staršieho veku však nemusia vždy požívať úctu a tešiť sa dobrému zaobchádzaniu – ani v malých/tradičných spoločnostiach, ani vo veľkých/moderných. V posledných rokoch býva hranicou staroby pre ženy vďaka medikalizácii zvyčajne práve menopauza.
V rokoch 2014 až 2015 som uskutočnila etnografický výskum v slovenskom dedinskom prostredí, ktorý bol zameraný na vnímanie staroby ženami. Tento výskum potvrdil antropologické zistenie, že v malých neindustriálnych komunitách sa staroba definuje predovšetkým zmenou sociálnej roly a sekundárne zmenou telesných charakteristík. Okrem toho aj vnútri komunity zvyčajne existuje viacero definícií staroby. Ako hranicu staroby moje staršie informátorky uvádzali predovšetkým narodenie vnúčat, ale aj ovdovenie (i v mladšom veku). Posledné kritérium pravdepodobne súviselo s tým, že v minulosti sa v danej oblasti ženy po ovdovení nevydávali.
Jedným zo zaujímavých výsledkov však boli generačné rozdiely v osobných príbehoch, pokiaľ šlo o menopauzu. Ani jedna z mojich informátoriek, ktorá bola narodená pred päťdesiatymi rokmi dvadsiateho storočia, túto telesnú zmenu do rozprávania o svojom živote nezahrnula (hoci iné zmeny áno, napríklad prvú menštruáciu, pôrody či „ženské problémy“). Ani jedna z nich si dokonca nepamätala, kedy sa jej menštruácia skončila, a na otázky, ako to prežívala, nevedela odpovedať – jednoducho si na to nespomenula, akokoľvek sa snažila. Neznamená to však, že o štandardných symptómoch menopauzy tieto ženy nevedeli: podobne ako ich dcéry, vnučky a pravnučky mali o nich jasnú predstavu. Avšak hovorili o nich práve vo vzťahu k mladším generáciám žien, nie vo vzťahu k vlastnému životu.
Pri interpretácii týchto výsledkov je podľa môjho názoru potrebné brať do úvahy, že moje staršie informátorky vyrastali v malej predindustriálnej komunite, pre ktorú bol príznačný skript ženského života, ktorý je odlišný od súčasného medikalizovaného skriptu. Koncept ženskej biografie v tejto spoločnosti nezahrňoval menopauzu a definoval starobu iným spôsobom. Pre mladšie ženy je hranicou staroby zvyčajne menopauza a odchod do dôchodku; pre staršie ženy zmena sociálnej roly v rodine.
Menopauza sa tak javí ako bio-kultúrny jav, kde úlohy biológie a kultúry sú určené predovšetkým sociálnym usporiadaním. Či sa stáva pre staršie ženy míľnikom v príbehu ich života alebo nie, závisí od toho, v akom prostredí vyrastajú.
Autorka je etnologička
Referencie
Beyene, Y. (1989). From Menarche to Menopause: Reproductive Lives of Peasant Women in Two Cultures. Albany: SUNY Press.
Ehrenreich, B., English, D. (1978). For Her Own Good: Two Centuries of the Experts’ Advice to Women. New York: Anchor Books.
Kennedy, G. E. (2003). Palaeolithic Grandmothers? Life History Theory and Early „Homo“. The Journal of the Royal Anthropological Institute, 9(3), 549-572.
Lock, M. (1993). Encounters With Aging: Mythologies of Menopause in Japan and North America. Berkeley, CA: University of California Press.
Martin, E. (1988). Medical Metaphors of Women’s Bodies: Menstruation and Menopause. International Journal of Health Services, 18(2), 237-254.
Voľanská, Ľ. (2016). „V hlave tridsať, v krížoch sto.“ Starnutie v autobiografiách v Bratislave a Viedni. Bratislava: Ústav etnológie SAV.
Williams, G. C. (1957). Pleiotropy, natural selection, and the evolution of senescence. Evolution, 11(4), 398-411.
