Rok 2020 priniesol množstvo feministických momentov, ak tak môžeme pomenovať reakčný aktivizmus či snahu prerámcovávať a zvrátiť tlaky obmedzujúce reprodukčné práva, sexuálnu autonómiu či bežné vykorisťovanie ľudí v profesiách starostlivosti (kde primárne nachádzame ženy). Pre mňa osobne bol tento rok 2020 rokom nezvrátiteľnej prítomnosti žien vo verejnom priestore. Môže sa to zdať málo, no snažím sa byť trpezlivá.
Zažili sme verejnú kritiku našich národných umelcov (v Českej republike aj lekárov) a ich predpotopných názorov. Namiesto pritakávaniu ich sexizmu z ’98, keď mali Maroš a Oliver ešte aspoň nejaký erotický kapitál, zaplavili verejný priestor príbehy a skúsenosti žien. Medzičasom sme sa museli začať vyrovnávať s novou vládou poháňanou náboženským fundamentalizmom. Opäť sa objavili ženy – ženy nahnevané, protestujúce, ženy hlasujúce v parlamente. Medzitým slovenské rodiny nečakane dohnala kríza starostlivosti a pochybnosti o rodovej deľbe práce v neskorom kapitalizme a počas pandémie. V roku 2020 sme videli ženy, ako vedú vlády a krajiny, hovoria o sexizme a násilí, zakladajú instagramy, podcasty, diskusné skupiny a píšu rozhorčené texty. Každá toľko, koľko vládala, a bolo toho dosť. Tento rok bolo osobné naozaj politickým.
V roku 2021 možno budeme pokračovať – stále viac hovoriť a dožadovať sa zmien. Možno budeme bojovať proti klimatickej kríze, vykorisťovaniu v platenom zamestnaní i neplatenej domácej práci, požadovať transformáciu našich androcentrických inštitúcií a nastoľovať politiku založenú na etike starostlivosti, nie strachu z rozmanitosti a pádu demografickej krivky.
Prístup do verejného priestoru nebol pre ženy vždy samozrejmosťou – nie ako subjektov (len ako objektov) –, a už vôbec nie pre ženy so znevýhodneniami a z marginalizovaných komunít. V roku 2021 by sme však z neho mali spraviť naše právo.
Veronika Valkovičová
