Už dlho som sa na prípravu rozhovoru netešil tak ako teraz. Skladateľ Martin Burlas je jeden z najvýraznejších predstaviteľov slovenskej hudobnej scény. Jeho obrovské, štvordekádové portfólio zahŕňa súčasné opery, divadelné inscenácie, elektroakustické kompozície, ale aj pôsobenie v rockových kapelách, do ktorých vždy dokázal vniesť odvahu experimentovať s ich formou. Jeho hudobný projekt Maťkovia položil základy alternatívneho rocku na Slovensku a patrí medzi najlepšie nahrávky, ktoré sa v našom regióne vôbec zrodili.
Martin Burlas je kľúčovou postavou avantgardy a zároveň aj alternatívneho rocku. Jeho túžba nenudiť sa a nestagnovať viedla k spoluprácam so zásadnými postavami hudobnej alebo divadelnej scény. Zároveň sa neustále snaží posúvať vpred aj vlastnú tvorbu. Tak ako je pre neho typický zvláštny, satirický humor, v jeho tvorbe je zas prítomná spoločenská kritika, ktorej sa nikdy nebál a neštítil.
Študovali ste kompozíciu na VŠMU v sedemdesiatych rokoch, konkrétne u modernistu Jána Cikkera. Aký bol postoj pedagogického vedenia voči avantgardnej, alebo teda novej hudbe? Ako ste sa k avantgardnej hudbe dostali, čo považujete za hlavný vplyv na vašu tvorbu?
Postoj sa líšil u jednotlivých pedagógov. Zatiaľ čo napríklad profesori Ivan Parík a Ivan Hrušovský nás cieľavedomo zoznamovali so stavom súčasnej hudby, naproti tomu napríklad u profesora Cikkera bolo badať ignoranciu, neinformovanosť a typickú slovenskú zahľadenosť do seba spojenú s presvedčením, že zvonka prichádza niečo zlé, čomu nerozumieme. Bolo to až detsky smiešne. K hudbe celkovo, nevediac o jej delení, som sa dostal doma, lebo otec je tiež skladateľ a teoretik hudby. Zlom však nastal v šesťdesiatych rokoch, keď som zistil, že pesničková tvorba môže spôsobiť zmeny v spoločnosti (The Beatles, Rolling Stones, ktorí sa odvtedy veľmi zmenili, ale vtedy to bola zaujímavá kapela… Genesis, Yes, Frank Zappa).
Ako to teda vyzeralo, keď ste sa hlásili k avantgarde, teda smeru, ktorý nebol oficiálne tolerovaný režimom?
Vtedy sa až na generáciu skladateľov Dibák, Domanský, Poul hlásili všetci k avantgarde, akurát že režim zabezpečil, aby ich nebolo počuť.
Boli ste aktívny aj v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu, ktoré fungovalo od roku 1965. Ako mladí skladatelia ste sa teda museli stretnúť aj so staršou generáciou, ktorá v tomto štúdiu pôsobila. Ako vás táto generácia vnímala?
Viem skoro naisto, že otcovský cit, ktorý mal Ivan Parík voči mne, asi spôsobil, že som dostal čestné uznanie za moju prvú elektroakustickú skladbu Hudba pre modrý dom v súťaži Russolo-Pratella Foundation. Údajne mali naši perzekvovaní skladatelia tichú dohodu s progresívnymi skladateľmi v zahraničí, že po okupácii budú všemožne pomáhať, aby „podržali“ našu tvorbu v okupovanom Československu. Mne napríklad sám pán Peter Kolman, ktorý bol vtedy umeleckým vedúcim Experimentálneho štúdia, ukazoval a vysvetľoval princíp modulárneho ARP-u, ktorý tam potom ešte celé desaťročia ležal. Jeho manželka ma zhodou okolností učila matematiku a bola na mňa prísna, ale zároveň to bola fascinujúca osobnosť. K Iljovi Zeljenkovi sme často dochádzali, on bol veľmi spoločenský a neformálny človek, ktorý sa zaujímal o všetko.
Vaša hudobná tvorba osciluje medzi avantgardou, rockom až popom. Napriek tomu, že nemáte rád škatuľky, skúsili by ste povedať, čo v týchto žánrovo odlišných svetoch považujete za ich najsilnejšiu stránku a čo majú podľa vás spoločné?
Spoločné majú zrejme fakt, že chcem, aby moja práca bola vždy spojená s individuálnym postojom, ktorý je uveriteľný, autentický a nekopíruje bezo zmyslu.
Je celkom bežné, že akademická hudobná scéna opovrhuje populárnou hudbou a fanúšikovia populárnej hudby zas považujú avantgardnú scénu za snobskú a elitársku. Kde sa podľa vás stala, alebo teda kde pretrváva chyba?
Chyba je v ľudskej ignorancii a pohodlnosti, ktorá sa dnes vydáva za cnosť, a v tom, že väčšina ľudí si neuvedomuje, že kultúra mení spoločnosť. Niekedy dokonca predpovedá trendy, ako to bolo napríklad pri sci-fi. Priemerný občan si myslí, že keď počuje v rádiu desaťkrát za jedno poobedie Elán, tak to musí byť dobrá kapela.
Britská vláda chcela nedávno zrušiť program BBC Late Junction, ktorý sa venoval experimentálnej hudbe. Dostala však tisíce protestných listov, ktoré úplne zborili mýtus o tom, že táto hudba je len pre úzku skupinu ľudí. Myslíte si, že verejnoprávne inštitúcie na Slovensku dávajú adekvátny priestor odvážnejšej hudbe? Vašu tvorbu, až na niekoľko výnimiek, hrajú veľmi zriedkavo. Nemáte niekedy pocit, ktorý síce nemusí vyznievať skromne, že toto si rozhodne s vaším portfóliom nezaslúžite?
Príklad z Británie presne odhaľuje povrchnosť, s akou sa šíria meštiacke predsudky v spoločnosti. Čo sa mňa týka, neviem na to odpovedať, lebo za komunistov som to mal asi horšie, rovnako ako každý, kto vtedy tvoril niečo provokujúce. Napríklad Vladimírovi Bokesovi zakázali čokoľvek hrať na niekoľko rokov, lebo akýsi stranícky kretén bol práve náhodou omylom na koncerte vo filharmónii a to, čo počul, ho urazilo. Kolega Jozef Kolkovič radšej emigroval ešte počas štúdií. Keď dnes vidím, čo robí Rádio Devín, myslím si, že situácia sa zlepšila. Čo sa týka Rádia_FM, tak to je normálne komerčné rádio počas prime time, a tak sa aj správa k mojej hudbe, teda ju prakticky nevysiela, iba výnimočne. Ale mladí to majú oveľa ťažšie. Kto dnes zahrá symfonickú vec, ktorú napísal mladý autor? Moja situácia je až prekvapivo dobrá. Aj čo sa týka hranosti, aj odrazu napríklad v SOZE. Je to až absurdné. Dokonca také absurdné, že SOZA má v stanovách nejaké články o tom, že ich človek nesmie kritizovať.
Chceli by ste teda mať v roku 2019 opäť dvadsať rokov a byť študentom kompozície?
Chcel, ale nebudem.
Súčasnú spoločnosť rapídne menia aj nové spôsoby komunikácie, ktoré nám ponúkajú nové spôsoby interakcie a ľahší prístup k informáciám. Toto spôsobuje aj decentralizáciu hudobného priemyslu, kde je čoraz komplikovanejšie živiť sa čisto len hudbou. Na druhej strane si dnes hudobný label môže vytvoriť už naozaj každý, keďže máme digitálnu distribúciu a stránky ako Soundcloud a Bandcamp. Ako vnímate túto zmenu? Budú mať podľa vás verejnoprávne médiá v ich starých formách vôbec ešte zmysel?
Neviem na to odpovedať, lebo tak ako je dnes oveľa jednoduchšie zavesiť svoju hudbu kamkoľvek, tak akoby priamo úmerne s tým strácala hodnotu, pretože dnes existuje miliónkrát viac hudby, ktorá na nás útočí, a kvôli tomu množstvu sa v nej nestihne zorientovať ani len odborník. Ja sa tým cítim byť zahltený oveľa viac ako pred dvadsiatimi rokmi. Takže to je protikladná situácia plná paradoxov. Ľudia nestíhajú vnímať a nájsť to najlepšie, ale myslím, že úloha verejnoprávnych inštitúcií, hlavne podľa vzoru BBC, je o to dôležitejšia, pretože tam by mala rozhodovať kvalita a objektivita výberu.
Kedysi ste spomínali, že vás pred rokom ’89 neustále vytláčali na okraj. Váš projekt Maťkovia mal v osemdesiatych rokoch relatívne prístupný zvuk, ale napriek jeho nesporným kvalitám a invencii sa o ňom mimo kruhov hudobných nadšencov veľmi nevie. Posunulo sa niečo niekam po tom, ako padla železná opona, alebo vás stále „považovali za blázna“? Ako zaobchádzali s tvorcami, ako ste vy?
To neviem posúdiť, mňa spoločenský život tak unavil, že by som asi aj tak nehrával pravidelne, je to únavná a ubíjajúca vec, tváriť sa príliš často, že niečo, čo poznáte, podávate ľuďom s nadšením.
O projekte Maťkovia sa hovorí, že jeho existencia založila slovenskú indie rockovú scénu. Takisto ste kvôli provokatívnej povahe textov nemohli vydať oficiálny nosič a tento projekt sa šíril cez kazety. Na zvuku tohto projektu ma fascinuje jeho aktuálnosť a zároveň originalita vzhľadom na danú dobu, rovnako ako slušný zvuk nahrávok. Boli ste nejakým spôsobom v styku so zahraničnou scénou alebo ste hudbu tvorili v totálnej izolácii od zvyšku sveta?
Vtedy vôbec nebol problém poznať alebo zohnať si hudbu zo zahraničia, akurát to šlo cez známych, ktorí nosili platne zvonku, alebo cez burzy platní. Alebo človek počúval rozhlas. My v Bratislave sme mali výhodu, že sme mohli pozerať Beat-Club na ORF – tam som videl v čase novej vlny naživo napríklad Police alebo zvláštny ojedinelý projekt, kde hrali spolu Jack Bruce z Cream, Ian Anderson z Jethro Tull a ešte nejaké známe mená, ktoré môj alzheimer vytesnil… Zvuk nahrávok Maťkov sa odvíjal od toho, že som bol zamestnaný ako hudobný režisér a tajne sme si nahrávky robili v štúdiu na Nedbalovej ulici, raz dokonca aj v pezinskom „veľkom“ štúdiu, kde väčšinou točil Ursiny, Lučenič, Modus a podobné mená. Jeden zo špičkových zvukárov, Ivan Jombík, dokonca hral na bicie v prvých skladbách. Druhý zvukár, vtedy vychytený Ivan Minárik, zas napríklad programoval veľký modulárny ARP syntetizátor v jednej zo snímok, ktorú som spolu s ním zložil.
Sledujete súčasnú hudbu a scénu? Ak áno, tak čo vás nedávno zaujalo, ak nie, tak prečo ju nesledujete?
Zaujal ma Cadillac Face, Vritti, Tittingur, Tante Elze, Ondrej Zajac, Keosz aj posledný album Pudingu pani Elvisovej. Určite som na niekoho zabudol. Dúfam, že mi to prepáčia.
Čo vás dokáže v hudbe naozaj nahnevať? Existuje niečo, voči čomu stojíte v úplnej opozícii?
Asi práve k tomu, keď je vrcholným dielom jednotlivca presvedčenie, že ak dobre skopíruje práve aktuálne trendy, má vymaľované.
Vladimír Godár vašu tvorbu opísal ako „médium apokalyptického videnia súčasnosti ohrozujúcej nielen človeka ako jedinca či ako biologický druh, ale aj samotný život na ním riadenej planéte“. Veľká časť vašej tvorby je plná nihilizmu a úzkosti. Na druhej strane máte svoj špecifický humor, ktorým trefne a satiricky komentujete rozličné situácie. Myslíte si, že v našom regióne majú možno ľudia s nadhľadom problém?
Nevyjadrujem sa zo zásady k tomu, ako ma hodnotia iní. Považujem to za ich právo, komentovať ma, a ja si zase uvedomujem, že na mojej práci to asi nič nezmení. Určite sa snažím byť autentický, to je nakoniec jedna z vecí, pre ktoré to robím a pre ktoré by mala vznikať akákoľvek kultúra. Ľudia u nás majú problém aj s nadhľadom a potom majú problém aj s Alapastel, Katarínou Málikovou, Tante Elze etc… keď si človek každoročne pozrie rituál Radio_Head Awards, okamžite v tých organizačných kŕčoch a aj v tom, čo je ocenené, vidí, že my sme popnárod kópií, vôbec nerozumieme tomu, o čom je kultúra. Bolo by to až smiešne, keby to nebolo tragické. Pritom práve experimentálna hudba, ktorá posúva vývoj dopredu, tu dlho nemala zastúpenie, bránili sa jej ako osýpkam a teraz je jasné, že by si zaslúžila aspoň niekoľko podkategórií. Ich mantra na Rádiohlavách, že to patrí na Rádio Devín, však hovorí za všetko. Keď sa spojí osobná lenivosť a priemerný vkus s prispôsobivosťou, je zarobené na katastrofu.
Máte za sebou množstvo projektov s veľmi širokým záberom. Vedeli by ste sa definovať, kam vaša tvorba smeruje a ako sa vyvíja, vidíte tam nejaký pohyb niekam?
Nie, neviem. Ani si nemyslím, že by som to mal robiť ja. Osobne viem, o čo sa snažím, ale ak by to nevideli poslucháči, je zbytočné o tom hovoriť.
Vaše posledné kompozície komentujú politické dianie a spoločenskú situáciu na Slovensku. Posledná práca s názvom Paralelné fóbie chcela vyjadriť tlak, pod ktorým sa mnohí ľudia na Slovensku každodenne nachádzajú. Skladbu Black Swan ste venovali pamiatke Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Je toto váš osobný statement alebo veríte v silu hudby ako média, ktoré dokáže meniť pohľad ľudí na svet?
Neviem, je to skôr zúfalstvo. Mám pocit, že tu sme klesli do takého bahna, že už si to ani neuvedomujeme. Stalo sa to postupne, začal s tým Mečiar, ukazuje sa, že ani Dzurinda nebol ochotný zájsť v čistení do dôsledkov, a teraz máme namiesto právneho systému mafiu. Samozrejme, že aj vo vláde. A ešte majú tú drzosť sa tváriť, že s tým nemajú nič spoločné, aj keď to tu desaťročia inštalovali. Takže ja to robím skôr preto, že to síce môže byť statement, ale najmä by som sa hanbil, keby som bol ticho. Hrozí, že sa staneme krajinou sluhov.
Projekt Ospalý pohyb ste ukončili s odôvodnením, že máte pocit, že sa začína opotrebúvať. V zostave Daniel Baláž, Pavol Hubinák, Peter Zagar a vy ste vydali tri vynikajúce albumy, ktoré boli na našej scéne čímsi unikátnym. Podobné rozhodnutie ste už urobili aj predtým, keď vám napríklad ponúkli opätovne uviesť vašu operu Ružové kráľovstvo, ktorá bola počas režimu zakázaná. Vy ste to však odmietli, namiesto toho ste spravili novú operu, pretože ste sa nechceli opakovať. Neoľutovali ste niekedy to, že máte takto nastavené zásady, ktoré vám v niektorých prípadoch zrejme komplikujú život?
Mám pocit, že nielenže neoľutoval, ale zo spätného pohľadu si napríklad vyčítam, že som kolegom z Ospalého pohybu nevedel priamo do očí povedať, že ich hudobná príprava je značne pokleslá a že tým komplikujú prácu. To si budem dlho vyčítať. Chcel som byť slušný a ako to väčšinou býva, dopadlo to tak, že sme zbytočne prešľapovali na mieste, strácali sme čas pilovaním nezmyslov a asi som v nich vyvolal pocit, že to je tak normálne. Život mi to mierne skomplikovalo v tom, že napríklad nový album formácie Splnený zem skoro nevysielajú, ale vedel som, do čoho idem. Mal som už napríklad skúsenosť, že na náš najlepší album s Kladivom a Zagarom istý pán redaktor zabudol (nepamätal si, že sme mu ho dali) a až po rokoch sa vysvetlilo, že to bol dôvod, prečo ho nevysielali… Ak niekto pracuje takýmto spôsobom, samozrejme ho to skôr alebo neskôr dobehne. Tým mám teraz na mysli obe strany.
Z vášho slovného aj písomného prejavu je občas cítiť skepsu a skôr pesimistický pohľad na život. Na druhej strane máte obrovskú dávku nadhľadu, ktorú vidieť skrz vašu celú tvorbu, napriek tomu, že dosť často pracujete s pojmami ako úzkosť alebo depresia, závrate a tlak. Istý môj známy vás s najlepšími úmyslami opísal ako hypochondra. Sú tieto frustrujúce faktory vaším hnacím motorom? Alebo ich beriete ako nutné zlo?
Keby som bol hypochondrom, bol by som možno plný obáv, ale keďže som zdravý, môj život je zase jednoduchší, avšak musím sa báť, kedy ochoriem. Takže všetko by malo svoje výhody aj nevýhody. Teraz musím na chvíľu prerušiť odpoveď, lebo mi krváca z nosa… už som sa vrátil. Problém mentality nášho regiónu podľa mňa spočíva v tom, že počet idiotov a kreténov každým dňom nebezpečne narastá. A ako vieme, títo ľudia sa berú väčšinou veľmi vážne. Je to smutné, ale ak by som plakal, nebolo by to v tomto rozhovore vidno. To isté by nastalo, ak by som sa smial.
Váš súčasný projekt Splnený zem, ktorý máte s Petrom Zagarom a Martinom Karvašom, sa od Ospalého pohybu vybral cestou k väčšiemu minimalizmu a redukcionizmu. Čo však okrem tohto od Martina Burlasa môžeme očakávať v budúcnosti?
To nikdy dopredu neviem, možno aj preto som schopný ďalej robiť. Nemám rád plány, lebo plány nevychádzajú. Ale napríklad som rád, že som dokázal konečne robiť pesničky úplne bez bicích. Na to som sa chystal roky, ale stále sa to nejak komplikovalo a odkladalo. Až teraz sa čudujem, ako zrazu človek môže narábať s dynamikou slobodne.
Rozhovor pripravil Andrej Kabal
