Prvého marca 2020 uplynulo presne sto rokov od vzniku profesionálneho slovenského divadla. V tento deň, v roku 1920, sa totiž uskutočnilo prvé predstavenie SND. Slovensko sa však momentálne nachádza v stave neštandardnej krízy, aká v našich moderných dejinách nemá obdobu. Ako spoločnosť sme vo vzťahu k bezpečnej budúcnosti nútení vzdať sa mnohých zaužívaných stereotypov a aktivít, ktoré nám zaručujú istý občiansky komfort. Chodenie do práce či školy, stretávanie sa s priateľmi, cestovanie, no tiež kultúrne aktivity – to všetko si na istý čas musíme odpustiť. Veľkú ranu utrpí nielen domáca ekonomika a naše osobné životy, ale tiež kultúrna sféra. Namiesto oslavy divadelníctva momentálne stojíme pred otázkou, čo s divadlom ďalej.
Nedostatok slobody? Ako sa to vezme
Divadelní tvorcovia v súčasnosti nemusia čeliť výraznejším problémom so slobodou prejavu. Ako vraví Šimon Ferstl, principál Divadla Petra Mankoveckého, ktoré je súčasťou bratislavského Miesta M zoskupujúceho DPM, Uhol_92 a Gaffa, tvorivej slobody v nezávislej sfére je z hľadiska dramaturgie dostatok. Slobodne sa ako občan i autor cíti aj Róbert Pakan, ktorý pôsobí v Transparency International a tiež v divadle Nomantinels; to sa ako jediné v republike zaoberá témami LGBT, rodovosti, rodovej rovnosti, bojom proti diskriminácii a násiliu na ženách. Všetci spoločne sa ale zhodujú na tom, že problém tkvie v nastavení vnímania nezávislých profesionálnych subjektov v očiach laickej verejnosti, no tiež kompetentných orgánov. „Od verejných činiteľov by sme potrebovali viac pozornosti a kontaktu. Nezávislá kultúra tú zriaďovanú už dávno predčila – nielen kvantitatívne, ale aj množstvom vynaloženej energie či svojou progresívnosťou. Nehľadám za tým zlovôľu zriaďovateľských strán – myslím si, že väčšinou o nás jednoducho nevedia. Na úrovni BSK a Bratislavy chýba základné zmapovanie aktívnych umeleckých zoskupení. Až keď viem, s kým mám dočinenia, môžem na daný subjekt myslieť pri plánovaní aktivít, rozpočtov, okrúhlych stolov atď.“ vraví Alžbeta Vrzgula zo zoskupenia Uhol_92.
Kultúrna politika? A to je čo?
Pojem kultúrna politika je v našich geopolitických súradniciach obsahovo vcelku neznáma. Ako vraví Jakub Molnár, divadelný dramaturg a teoretik: „Rozdiel medzi Bratislavou a regiónmi je dramatický. Pritom napríklad v Rakúsku je kultúra rozvinutá po celom teritóriu. Súčasná slovenská kultúrna politika by sa mala usilovať o istú vyrovnanosť ponuky, férovejšie rozdeľovanie finančných prostriedkov a vnímať to ako verejnú službu.“ Za súčasný stav však podľa mnohých aktérov z nezávislej umeleckej sféry do veľkej miery môže práve ex-ministerka kultúry. „Zažili sme obdobie marazmu po nástupe ministerky Laššákovej, ktorá nekoncepčne rozhadzovala peniaze a robila personálne zmeny, ako sa jej páčilo. Videla prioritu v tradičnej kultúre a tej sa venovala. Na cieľavedomú kultúrnu politiku je to však pramálo – treba ju vidieť v širších súvislostiach a koncepčne, s ohľadom na náš geokultúrny potenciál a ľudské kapacity, moderné a nové prístupy, s ohľadom na zachovanie kultúrneho dedičstva, vedeckého skúmania a rozvoja všetkých foriem umenia a kultúry,“ vraví Róbert Pakan a sčasti sa s ním zhoduje aj Alžbeta Vrzgula: „Pod kultúrnou politikou si predstavím víziu, premyslenú stratégiu. Uvedomenie si spoločenského významu umenia, pomenovanie dôležitých oblastí a tém. Ohliadnutie sa, ako fungujú kultúrne inštitúcie inde v Európe. Vyššie opísané na Slovensku chýba. Na štátnej úrovni sme sa (nielen) obdobím čižmičiek a populistickým balíčkom pre folklór dostali do doby temna.“ Spôsob, akým sa v domácej politickej sfére pristupuje ku kultúre a umeniu, sa veľmi trefne podarilo vystihnúť Šimonovi Ferstlovi: „Vidno to na tom, ako sa rozdeľujú ministerstvá po voľbách, komu prischlo ministerstvo kultúry – my si ho teda zoberieme, ale môžete si ho vziať aj vy. Myslím si, že od Zuzany Hekel (rod. Šajgalíkovej, pozn. redakcie), ktorá bola riaditeľkou kultúrnej sekcie BSK tu nebol nikto, kto by mal skutočný plán rozvoja kultúry. Niekedy je frustrujúce uvažovať nad tým, aký zmysel pre spoločnosť ako nejaké divadlo máme, keď sa to neprezentuje ako spoločenská potreba na politickej úrovni.“
Nie je inštitúcia ako inštitúcia
Nie ku každej inštitúcii v kultúrnej sfére umelci prechovávajú antipatiu. Fond na podporu umenia je hodnotený celkom pozitívne. Nie je za tým len fakt, že väčšina nezávislých umelcov tvorí práve vďaka nemu. „To, čo bolo pre mnohých kedysi nemožné, je vďaka FPU dnes možným. Zoskupenia hrávajú v zahraničí, cestujú so svojimi dielami po Slovensku. Nezávislé divadlá a kultúrne centrá vznikajú v rôznych mestách po celej republike. Rozhodnutia FPU považujem za transparentné, vynakladanie zdrojov za efektívne.“ Konštatuje Pakan a zároveň zhŕňa poznatky o ďalších dotačných schémach. „Bratislavský samosprávny kraj má transparentnú dotačnú schému pre kultúru, má aj schvaľovanú koncepciu na 5 rokov. Pre mňa je problematická a aj netransparentná schéma individuálnych dotácií, o ktorých výlučne rozhoduje Predseda BSK. Existuje aj schéma Nadácie Mesta Bratislavy, ktorá je transparentná a vidím v nej veľký význam a potenciál. Nestačí však len vedieť, ako a kým sú ľudia v umeleckej sfére financovaní, je potrebné im vytvoriť dostatočné podmienky na realizáciu.“
Divadlo. A kde?
Finančná podpora naozaj nie je všetko. Výrazný problém predstavujú najmä priestory, v ktorých sa dá pracovať. „Boli rôzne debaty o priestoroch, ale vždy sa nájde niečo prednejšie alebo nejaká prekážka. Nemyslím, že sme v diskusiách klamaní alebo zavádzaní; vždy sa to začne vzletne, či už ide o rekonštrukciu telocvične v Novej Cvernovke, alebo hľadanie nových priestorov, ale vždy to narazí na problémy, ktoré nám nie sú známe, a tam sa to končí. Preto môžeme pripravovať plán len na rok dopredu a to vnímam ako dôvod, prečo sa nemôžeme sústrediť na niečo dlhodobé,“ vraví Šimon Ferstl. V tomto momente je dôležité poukázať na situáciu okolo spomínanej telocvične v NC, pretože, ako vraví Vera Balko Csilag z Platformy pre súčasný tanec: „PlaST sa spoločne so svojimi členmi zaujíma o priestor telocvične v Novej Cvernovke, ktorý momentálne tanečníci využívajú. Telocvičňa je v súčasnosti pod správou BSK. Potrvá to však len do leta roku 2020, čo bude s prevádzkou tohto priestoru alebo rekonštrukciou, je otázne.“ O priestorovej otázke sme sa však zhovárali aj s Lenkou Libjakovou, členkou divadla Stoka, ktoré sa musí do konca júna tohto roka vysťahovať z priestorov ešte nezbúranej časti Cvernovky na Košickej ulici. „Oslovili sme primátora aj župu. Odpoveď však bola, že priestorov je nedostatok. Napriek tomu sme dostali radu, že by sme mohli ísť do telocvične Novej Cvernovky alebo do nejakého priestoru na Trnávke; čo je pre nezávislú kultúru priam samovražda. Obzreli sme si aj pár priestorov vo vlastníctve Starého Mesta, ktoré sú v súťaži, no nájom je privysoký a museli by sme zaplatiť aj rozsiahlu rekonštrukciu, výdavky by boli likvidačné.“ Z toho vyplýva, že o telocvičňu bol veľký záujem zo strany viacerých zoskupení, no k žiadnemu systematickému prepojeniu týchto tvorivých subjektov, ako ani k dialógu o rekonštrukcii a k ponuke ďalších priestorov nedošlo. Prečo? To ostáva záhadou.
Hlavne netransparentne!
Napriek obrovskému problému s priestormi pre nezriaďované subjekty v oblasti profesionálneho javiskového umenia doposiaľ nikto neprišiel s komplexným riešením. Ako sa však píše v otvorenom liste Platformy pre súčasný tanec, adresovanom bývalej ministerke kultúry Laššákovej: „Na pôsobenie súboru Slovenské divadlo tanca pod vedením Jána Ďurovčíka, teraz ako súčasti SĽUK-u, vyčlenil štát v krátkom čase dotáciu vo výške 640-tisíc eur (v roku 2019 na rozbeh činnosti 200-tisíc eur a na rok 2020 je v rozpočte pridelených ďalších 440-tisíc eur.) Umeleckú kvalitu tvorby Jána Ďurovčíka v produkcii Slovenského divadla tanca opakovane posúdili odborníci a odborníčky v grantových komisiách FPU tak, že dotácie na svoje projekty nedostal.“ Celý tento proces bol však dlho utajovaný a podľa otvoreného listu, ktorý podporila aj platforma Stojíme pri kultúre, v rozpore so štatútom
MK SR.
Podobný kúsok sa podaril aj zriaďovateľovi Divadla Astorka Korzo ’90, teda Bratislavskému samosprávnemu kraju – spoločne nedávno otvorili tretí hrací priestor Divadla Astorka pod názvom Štúdio A2, pričom podľa vyhlásenia Astorky na sociálnych sieťach má priestor slúžiť pre „experimentálnu tvorbu mladých tvorcov“. Róbert Pakan sa od BSK dozvedel, že: „Za prevádzku, program a fungovanie Štúdia A2 je plne zodpovedné vedenie Divadla Astorka Korzo ’90. Novovzniknutý divadelný priestor bol zriadený z vnútornej potreby jestvujúceho divadla. Priestor bude slúžiť pre aktivity Divadla Astorka Korzo ’90, ktoré sa svojím charakterom viac hodia do menšieho divadelného priestoru, ako je súčasné javisko divadla v budove MK SR na námestí SNP v Bratislave.“
Situáciu objasňuje aj Marián Amsler, divadelný režisér a umelecký šéf DPM: „Ešte ako umelecký šéf Astorky som bol pri zrode myšlienky jej riaditeľa, rozbehnúť v pivnici na Mickiewiczovej platformu pre ,nezávislúʻ tvorbu, ktorú by zastrešovalo Divadlo Astorka, a sám som mal byť zodpovedný za dramaturgiu a oslovovanie spolupracovníkov z nezávislej sféry. To bolo asi rok pred tým, ako vzniklo Miesto M. Následne som po vzájomnej dohode odišiel z pozície režiséra a umeleckého šéfa Astorky, tým sa pre mňa vec ukončila. Ďalší vývoj situácie v priestore na Mickiewiczovej sledujem už ako člen nezávislého divadla DPM, avšak z lojality k bývalým kolegom z Astorky sa k tejto kauze zatiaľ nechcem vyjadrovať.“
Netransparentnosť verejných orgánov veľmi výstižne zhŕňa opäť Róbert Pakan: „BSK ďalej tvrdí, že „novovzniknutý priestor je zriadený v súlade s rozvojom kultúry v regióne, deklarovaným v strategických dokumentoch v oblasti kultúry“. V strategickom dokumente BSK je však podľa Pakanových slov „zadefinovaná potreba iných priestorov pre hlavnú scénu divadla, a nie vytváranie tretej scény. Zmluvy o prenájme sú zverejnené s utajením ceny prenájmu a dátumu, kedy boli podpísané. Nevidím dôvod na utajovanie týchto skutočností, pri príspevkových organizáciách nejde o obchodné tajomstvo. Zo zverejnených faktúr zaplatených za prvé mesiace roku 2020 ale vieme zistiť, že cena mesačného nájmu (kancelárie, ,župné divadloʻ, sklady) je 4 795,58 EUR, čo je ročne: 57 546,96 EUR. Ešte však nevieme, koľko bude stáť samotná umelecká činnosť. O tom, ako Divadlo Astorka Korzo ’90 službu prenájmu priestorov obstaralo, nemáme vedomosť, nakoľko verejné obstarávanie alebo verejná súťaž na stránke nie sú zverejnené.“
Zhora vs. zdola
„Najprv premýšľam za DPM, aký titul a sezónu ideme uviesť. Potom premýšľame ako Miesto M, ako budeme fungovať, a potom máme ešte premýšľať, ako máme fungovať my zdola,“ vraví Šimon Ferstl o probléme, ktorý v poslednej dobe riešia v Mieste M. Jadro celého tohto marazmu pritom spočíva v tom, že BSK pristupuje k zriaďovaným divadlám inak, ako k nezávislým. Ako vraví Pakan: „Nezávislé divadlá sa môžu uchádzať v Dotačnej schéme BSK o príspevky na vznik diela, ale aj na prevádzku divadla. Táto podpora sa pohybuje od dvoch do osem (prípadne desať) tisíc eur na rok. V tomto prípade by som sa opäť odvolal na Stratégiu rozvoja kultúry 2015 – 2020, kde si BSK zadefinoval v bode 3. dlhodobé zásady kultúrnej politiky BSK a to:
– vytvárať univerzálny otvorený kultúrny priestor, stimulovať rozvoj kultúrneho života a umeleckej tvorby a sprístupňovať kultúrne hodnoty pre obyvateľov a návštevníkov kraja
– vytvárať podmienky pre rozvoj všetkých foriem kultúrnych aktivít a umeleckej tvorby v celom spektre oblastí, druhov, foriem, žánrov a pre činnosť aktérov zriaďovanej aj nezriaďovanej kultúry
– rozvíjať, inovovať a optimalizovať bázu zriaďovaných kultúrnych zariadení ako nosný prvok infraštruktúry a zároveň nástroj výkonu kompetencií v oblasti kultúry.“
To, že BSK ostáva slepý a hluchý k situácii Divadla STOKA, ktoré budúci rok oslávi 30 rokov, a to bez scény, vyvoláva v divadelnej obci znepokojenie. BSK na otázku vo veci Divadla STOKA odpovedalo nasledovne: „Na financovanie subjektov mimo svojej pôsobnosti nemá dostatok finančných prostriedkov v takej miere, ktorá by zodpovedala jestvujúcim potrebám. Uvedomujúc si situáciu, ktorá v oblasti financovania kultúry dlhodobo pretrváva, vytvoril BSK platformu na podporu nezriaďovanej kultúry pod názvom Bratislavská dotačná schéma, prostredníctvom ktorej prispieva do oblasti rozvoja kultúry. Konkrétne Divadlo STOKA od roku 2015 podporil Bratislavský samosprávny kraj prostredníctvom BRDS v celkovej sume 35 500 eur.“
To znamená, že za päť rokov činnosti bolo Divadlo STOKA podporené sumou 35 500 eur, pričom len na nájom tretej scény Divadla Astorka minie BSK za jeden rok 57 546,96 eur. Náklady na úpravu priestorov 22 258 eur boli poskytnuté z BSK a boli schválené nad rámec rozpočtu na rok 2019. Pritom sa stále bavíme o verejných zdrojoch, ku ktorým má aj BSK pristupovať tak, že slúžia na uspokojovanie verejných záujmov a potrieb všetkých.
Nemá kultúra dosť problémov?
Aliancia za rodinu nedávno zverejnila vyhlásenie, v ktorom žiadajú „prorodinných a hodnotovo založených ministrov v rezortoch školstva, zdravotníctva, práce, sociálnych vecí a rodiny a kultúry“, pretože, ako vraví Prolife a prorodinná aktivistka Martina Bednáriková: „Ako sme mohli vidieť aj nedávno, ideologické obsadenie rezortu kultúry v minulosti umožňovalo čerpanie finančných prostriedkov aj na spoločnosť rozdeľujúce aktivity ako Dúhový pochod, Filmový festival inakosti či kontroverzné výstavy. Je preto dôležité, aby aj tento rezort viedol hodnotovo založený človek, ktorý si uvedomuje vplyv médií a kultúry na našu spoločnosť.“
Tomuto vyhláseniu sa vcelku vyhranene postavili všetci oslovení respondenti. Róbert Pakan vraví, že: „Pani Martina Bednáriková, podobne ako ďalší jej kolegovia z týchto obskúrnych združení, by si mali jasne uvedomiť, že tými, ktorí tú spoločnosť rozdeľujú, sú práve oni sami. Tak to povedal aj jej kamarát Anton Chromík pre konzervatívny denník Postoj. Snahou referenda v roku 2015 bolo podľa Chromíka rozdeliť spoločnosť a musím povedať, že sa im/mu to aj podarilo. Skutočne, škoda drieť klávesnicu nad človekom, pre ktorého je menšinový filmový festival aktivitou rozdeľujúcou spoločnosť. Každá svetová metropola má svoju LGBTI subkultúrnu scénu a ku každej neodmysliteľne patrí aj filmový festival, ktorého cieľom je práve spájať, a ak by si aj pani Bednáriková našla čas a prišla si pozrieť nejaký film, myslím si, že by videla život v celej jeho kráse, hĺbke a tolerancii. Ku ,kontroverzným výstavámʻ sa neviem vyjadriť, lebo MK SR v rámci svojich dotačných schém ani žiadne výstavy nepodporuje, takže ide zo strany pani B. o zavádzanie.“
Šimon Ferstl má podobný názor: „Podľa mňa Prolife rozdeľuje spoločnosť viac ako Festival inakosti a Dúhový pochod. Mám pocit, že festival, ktorý trvá týždeň, a pochod, ktorý trvá pol dňa a hovorí o témach slobody, je jedna vec. Prolife je však ideológia, ktorá podľa mňa zasahuje do ľudských slobôd, a tým pádom je to pre mňa omnoho kontroverznejšia a rozdeľujúcejšia téma. Keď je niekto homosexuál, tak bude homosexuál a Prolife ho nijak ,nezachrániʻ. Neviem, či má toto niečo spoločné s nejakým Bohom.“ Vera Balko Csilag sa vyjadrila stručne, no jasne: „Aliancia za rodinu a jej vyjadrenia sú odrazom strachu, nevyspelosti, nevzdelanosti a neinformovanosti.“
Podľa Jakuba Molnára sa „naša ústava neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Apelovať na hodnoty v čase, keď si vládni predstavitelia myslia, že kultúrna produkcia sa má ponechať výlučne na trhové mechanizmy, je prirodzenou reakciou. Tekutosť morálneho kódexu, samozrejme, musíme reflektovať a ľudí zo spomínanej aliancie musíme rešpektovať. Lenže musíme si aj uvedomiť, že kultúrna politika neznamená politicko-ideologické zásahy do kultúry a umenia. Čo znamená ,hodnotovo založený ministerʻ? Pri takto vágnej formulácii sa bojím konzervatívneho populizmu, ktorý vídame posledné roky v Maďarsku a Poľsku, kde už vznikajú celé ,zóny bez LGBTQʻ. Nič také sa v štandardnej demokracii nerobí a nemalo by to vyjsť z úst politika ani v rovine úvah. Eskaláciu napätia však majú na svedomí aj radikálne prejavy toho opačného, liberálneho spektra. Nemyslím, že provokovať spomínanú alianciu a označiť ju za bandu spiatočníkov je civilizované a vhodné. Áno, môžeme sa uzavrieť do komunít a pestovať dualistické označenie ,my a oniʻ. Osobne som však za cestu koncipovania spoločnej vízie.“
Uvidíme, ako sa ku všetkým spomínaným problémom, ktoré zasahujú kultúru všeobecne, postaví nová ministerka kultúry, Natália Milanová, ktorá sa nedávno pre TASR vyjadrila, že: „Rezort má na to vytvárať podmienky, nie ich diktovať“ a že chce: „… aby aj ľudia, ktorí možno doteraz nemali na to podmienky, mohli svoju tvorivosť prejaviť naplno.“ Neostáva nám teda nič iné, než dúfať, že svoje slová dodrží, a že sté výročie divadla na Slovensku bude naozaj míľnikom. Pozitívnym.
Autor je divadelný dramaturg a autor. V Kapitáli vedie divadelnú rubriku.
