Ľudia bez koreňov
„Štetín je veľké mesto, aj keď stále nie je metropola. Nemá tradíciu. Nie ako Krakov. A vôbec, tu nie je Halič. Treba si dávať pozor, je v ňom plno ľudí bez koreňov, bez tradície. Potom budem musieť s nejakou sedliačkou, nejakou jednoduchou ženou, svokrou tráviť sviatky.“
(Inga Iwasiów, Ku słońcu, 2010, s. 94)
V tom, čo hovorí Anna, jedna z hrdiniek románu Ingy Iwasiów Ku słońcu (K slnku), sa skrývajú emócie, ktoré nie sú špeciálne poľské. Miestne názvy je možné vymeniť za iné, nájdu sa obdobné hodnotové a hodnotiace analógie, mentálna schéma a maniera ostanú rovnaké. Ide o túžbu „byť inde, než sme“, chuť presunúť sa na iné, lepšie miesto s naivnou vidinou okamžitého zisku a bez rizika straty. Annine asociácie a dojmy majú však konkrétny historický základ. V Štetíne sa po roku 1945 kvôli zmene hraníc ocitli ľudia, ktorí začínali od nuly. Prišli z východu na západ, z Vilniusu do Gdanska, z Ľvova do Vroclavi. Osídlili tzv. Znovuzískané územia (Ziemie Odzyskane), pôvodne prevažne nemecké. Napriek tej konkrétnej, lokálnej významotvornej vrstve Annine slová nepredstavujú nič iné iba prázdnu stavovskú aroganciu. „Ľudia bez koreňov“ sú v jej vnímaní nediferencovanou masou, tlupou primitívov. Medzi ňou a nimi niekto postavil vzdušný múr.
Ide však aj o jeden zo zdrojov únavnej polarizácie poľskej spoločnosti, o názor, ktorý odkazuje na trvalé mentálne schémy, zjednodušenia a rozdiely, v posledných rokoch navyše petrifikované historickou politikou populistickej pravice. Ak v Poľsku znásobene platí, že „lidé se nedefinují skrz to, čeho mohou dosáhnout, ale skrz to, co je za nimi, tedy skrz svůj původ“ (Tereza Matějčková, Bůh je mrtev. Nic není dovoleno, 2023, s. 153), kde je v ňom miesto pre „ľudí bez koreňov, bez tradície“, ktorí sa v deväťdesiatych a nultých rokoch konfrontovali s dominantnou (oficiálnou, elitnou, panskou, hrdinskou) verziou pamäti, a preto symbolickou, diskurzívnou ignoranciou? Inak povedané, kde je miesto pre väčšinu? Pre takzvaný a vágne definovaný ľud?
Tieto otázky nie sú nové, no zjavujú sa opäť a inak, už viac než dekádu. Výsledkom je, že vo verejných diskusiách a výskumných, nezriedka popularizačne orientovaných iniciatívach, sa slová „ľud“ a „ľudový“ vyskytujú mimoriadne často. „Ľudový obrat“, o ktorom je reč, má svoje miesto aj v hudbe (už dávnejšie ho avizovala napríklad R.U.T.A. svojou energetickou zmesou punkrocku a folku). Nejde však len o módny trend alebo lokálny fetiš vzdoru proti hierarchickým štruktúram, ale tiež o pokus prepracovať spoločnú, poľskú pánsko-ľudovú historickú skúsenosť a zároveň vyhmatať to, čo spôsobuje poľský kŕč. Dnešné písanie o „ľude“ sa väčšinou nenesie v intenciách apológie, nie je pohodlnou a nekonfliktnou alternatívou, vnáša nepríjemné prvky dezilúzie. „Ľudový obrat“ nepôsobí ako revitalizácia skanzenu a glorifikácia folklóru na mestský spôsob, ale otvára témy násilia, vykorisťovania, biedy, antiklerikalizmu, antisemitizmu a patriarchálnych fundamentov poľskej kultúry. V týchto intenciách píšu Michał Rauszer, Kacper Pobłocki, Joanna Kuciel-Frydryszak, Przemysław Wielgosz, Adam Leszczyński, Michał Narożniak, Kamil Janicki a mnohí ďalší. Ich iniciatíva sa prelína s ďalšou výraznou líniou populárnej reflexie, autoetnografiou, ktorá v centre záujmu umiestňuje nie osobnú, aktuálnu perspektívu, ale situovanosť jednotlivca, jeho umiestnenie v kultúrnych, sociologických a historických kontextoch. Namiesto otázky „Kto som?“, zjavuje sa jej modifikovaná verzia: „Aká je moja pozícia?“ alebo „Čím je podmienená moja situácia a perspektíva, to, ako sa správam a reagujem?“. Terapeuticky vzaté: „Ako moja rodina, jej ašpirácie alebo sociálny status mojich predkov ovplyvňujú moje aktuálne ja?“. Všetky tieto momenty tvoria dôležité prvky dnešnej poľskej intelektuálnej klímy, ktorá svojou popularitou presahuje múry akadémie alebo univerzít a, ako sa zdá, v historiografii, kultúrnej antropológii, sociológii má aspoň troch hlavných patrónov. Sú nimi Hayden White, Michel Foucault a Pierre Bourdieu.
Dnešný „ľudový obrat“ je preto pokusom o zásah do vnútra poľskej kultúrnej identity s cieľom strhnúť jej národné, elitárske alebo heroické oficiálne kulisy, po roku 1989 účinne vytvárané a performované poľskou školou a interpretované ako univerzálne platné, pre všetkých. A nielen ňou, ale aj vtedajším zavŕšením intelektuálneho dedičstva Poľskej ľudovej republiky, ktorá „ľudovosť“ umiestňovala v centre svojho záujmu. Dnes sa zreteľne pripomína, že práve obdobie PĽR (1952 – 1989) umožnilo ľuďom z nižších sociálnych vrstiev stúpať po sociálnom rebríčku, emancipovať a vzdelávať sa, aktívne participovať na modernizácii krajiny. Aj z tohto dôvodu, doloženého historicky a kultúrne, má súčasná poľská vzdelaná a kultúrne činná vrstva tak pestré rodinné zázemie, ako aj viacvrstvovú a medzerovitú rodinnú pamäť. Možno aj preto hľadá odpovede na staronové otázky, a to tak urputne, že v trhovej realite, ktorá ovplyvňuje aj samotné poznanie a jeho podoby, vytvára sa dojem marketingového hype-u.
Nebolo by to poľské, ak by v tom nebola ideová kontra a odpor k nacionalistickej megalománii, ktorá preferuje veľké udalosti, veľké osobnosti a heroické činy – povstania, kráľov alebo vojny. To, čo sa v súčasnom Poľsku zvykne označovať ako „ľudový obrat“, naplno vyklíčilo v konkrétnej atmosfére, ktorú spoluvytvárali nacionálne orientovaná pravica a jej odporcovia a svoje korene zapustilo aj ako nepriama polemika s neoliberálnou rétorikou veľkých ašpirácií a úspechu alebo s kapitalistickým kultom práce. Ide o perspektívu „zdola“, nie „zhora“, a zároveň identifikáciu s príbehom krajiny, ktorá v šľachtickom kostýme nezriedka pôsobila cudzo. V hre je preto hľadanie alternatívy a šanca zvnútorniť Poľsko, to, ktoré sa neromanticky drží pri zemi. V týchto súvislostiach nie je každý trend vonkajším importom alebo módnou vlnou, aj keď efekty jeho pôsobenia a realizácie nie sú vyrovnané. Bola by preto škoda, ak by sa snaha viacerých jednotlivcov postupom času opotrebovala a – ako to v prípade intelektuálnej módy občas býva – zmenila v predvídateľné klišé.
Autorka je literárna vedkyňa a kritička, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.