„Štetín je veľké mesto, aj keď stále nie je metropola. Nemá tradíciu. Nie ako Krakov. A vôbec, tu nie je Halič. Treba si dávať pozor, je v ňom plno ľudí bez koreňov, bez tradície. Potom budem musieť s nejakou sedliačkou, nejakou jednoduchou ženou, svokrou tráviť sviatky.“ (Inga Iwasiów, Ku słońcu, 2010, s. 94) V tom, čo hovorí Anna, jedna z hrdiniek románu Ingy Iwasiów Ku słońcu (K slnku), sa skrývajú emócie, ktoré nie sú špeciálne poľské. Miestne názvy je možné vymeniť za iné, nájdu sa obdobné hodnotové a hodnotiace analógie, mentálna schéma a maniera ostanú rovnaké. Ide o túžbu „byť inde, než sme“, chuť presunúť sa na iné, lepšie miesto s naivnou vidinou okamžitého zisku a bez rizika straty. Annine asociácie a dojmy majú však konkrétny historický základ. V Štetíne sa po roku 1945 kvôli zmene hraníc ocitli ľudia, ktorí začínali od nuly. Prišli z východu na západ, z Vilniusu do Gdanska, z Ľvova do Vroclavi. Osídlili tzv. Znovuzískané územia (Ziemie Odzyskane), pôvodne prevažne nemecké. Napriek tej konkrétnej, lokálnej významotvornej vrstve Annine slová nepredstavujú nič iné iba prázdnu stavovskú aroganciu. „Ľudia bez koreňov“ sú v jej vnímaní nediferencovanou masou, tlupou primitívov. Medzi ňou a nimi niekto postavil vzdušný múr. Ide však aj o jeden zo zdrojov únavnej polarizácie [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Na triede záleží – alebo nie? O mobilizácii pracujúcej triedy poľskou pravicou
Ďalší
