Nádejou na záchranu nášho sveta sú najmä mladé ženy

Líška vo svite ružového mesiaca je dokumentárny film o mladej umelkyni Soraye Akhlaghi, ktorá je zároveň s Mehrdadom Oskoueim aj jeho spolurežisérkou. Soraya ho natáčala osamote na telefón, bez štábu a rozsiahlejšieho tréningu. To umožňuje divákovi nazrieť do života hrdinky, ktorá sa snaží utiecť z Iránu do Rakúska. Na zobrazenie jej vnútorného sveta, kde čelí samote a domácemu násiliu, používa film animáciu. Do príbehu tak vstupujú postavy z jej umenia: líška, mesiac, diabol a klaun. Na festivale Jeden svet sme sa rozprávali s tvorcami o migrácii, o násilí a o umení, ktoré dokáže zachrániť život.

Pri tvorbe filmu ste museli s režisérom pravdepodobne viesť desiatky, ak nie stovky konverzácií po telefóne. Ako vyzeral tento proces a čo vás napokon doviedlo k tomu, že ste film natočili týmto spôsobom?

Soraya: Keď som stretla Mehrdada, práve som pracovala v sochárskom štúdiu. Spýtala som sa ho, čo si myslí o mojom umení, a keďže som vtedy kreslila, ukázala som mu svoje kresby. Páčili sa mu, no kreslila som najmä prírodu a portréty. Chcel, aby som nakreslila niečo výpovednejšie, niečo, čo cítim, čo je z mojej vlastnej hlavy. Rozhodla som sa nakresliť klauna. Spýtal sa ma prečo práve jeho, na čo som mu povedala, že takto sa väčšinu času cítim. Klauna sa nikto nespýta, ako sa má alebo čo si myslí. Spočiatku som si myslela, že takéto kreslenie nie je veľmi dobré, lebo perfektný obrázok so všetkými realistickými detailmi by bol zaujímavejší, hodnotnejší. Pre mňa však bolo nakresliť klauna omnoho ťažšie ako urobiť perfektnú kópiu reality, lebo som v týchto kresbách musela ukázať všetky svoje emócie. Mehrdad mi povedal, že sa mám pri kreslení vždy natáčať, takže som stále niečo nahrávala. Neskôr som sa rozhodla, že utečiem do Turecka. Predtým som však ešte absolvovala zopár online lekcií o základoch filmu a o tom, ako používať kameru a natáčať. O tom, že natočíme spolu film, sme sa rozprávali ešte skôr. Keďže milujem umenie, súhlasila som.

Veľkou súčasťou tohto filmu sú krásne animované kresby a maľby, ktoré Soraya vytvorila. Čí nápad bol zanimovať Sorayino umenie a použiť ho v dokumentárnom filme?

Mehrdad: Bol to môj nápad, chcel som do filmu nejako dostať jej vnútorný svet a emócie. V jej vnútornom svete existuje klaun, mesiac, líška a diabol. Chcel som, aby si svoje maľby predstavila so zatvorenými očami a hovorila o svojej tvorbe z hĺbky svojej duše. Bolo to pre mňa ako umelca veľmi emocionálne, keď hovorila o niečom, čo pochádza z jej vnútra. Keď o ňom takto hovorila, niečo sa vo mne pohlo a povedal som: „Wau, toto by mohla byť animácia!“ Nechcel som počas záberov na jej maľby do jej rozprávania zasahovať, aj preto, že veľkú časť filmu rozpráva Soraya. Oslovil som dvoch-troch rôznych režisérov animovaných filmov a rozprávali sme sa o animácii, o jej maľbách, o nej a o tomto filme. Dvaja z nich nechápali, čo potrebujem, no toho tretieho som poprosil, aby ma počúval. Chcel som totiž animáciu v štýle magického realizmu. Trochu surrealistickú, ako magický realizmus býva. Povedal som mu: „Prosím, prečítaj si knihy od Jorgeho Luisa Borgesa a Gabriela Garcíu Márqueza a ďalších podobných autorov.“ Pochopil, o čo mi ide, a tak sme začali spolupracovať. Poslali sme Soraye zopár animovaných postáv, ktoré sa jej veľmi páčili. S režisérom animácie Mohammadom Loftalim a jeho štábom sme intenzívne spolupracovali a veľa sa rozprávali o animácii vo filme. Je to veľmi zložité, animácia je totiž opačnou stranou mince voči dokumentu. Keď sa Soraya počas projektu natáčala, niekedy hovorila o realite svojho života pred kamerou. Všetko, čo povie, pochádza z jej mysle, animované časti sú ale z jej vnútorného sveta.

Ako povedal Mehrdad, vo filme sú štyri časti Sorayinho vnútorného sveta: klaun, mesiac, líška a diabol. Z filmu vieme pochopiť, čo niektoré zo symbolov znamenajú. Zaujalo ma však, Soraya, čo v tvojich očiach predstavuje spomínaná líška?

Soraya: Líška bola pre mňa krásna, inteligentná a schopná postarať sa sama o seba. No zároveň bola hanblivá a izolovala sa od ľudí, čo mi pripadalo múdre a tiež mi pomohlo stotožniť sa s ňou. Nemala som totiž žiadnych blízkych priateľov, čo bol jeden z dôvodov, prečo som mohla použiť líšku ako symbol, ktorý ma bude viesť. Každý z nás potrebuje blízkeho priateľa, rodinu alebo matku – jednoducho niekoho, kto mu je blízky a kto mu môže pomôcť. Vtedy som však nemala pri sebe ani matku, ani otca, a tak sa líška stala mojím blízkym priateľom, ktorý ma sprevádzal.

Vo filme sa objaví viacero ťažkých tém od domáceho násilia až po pokus o samovraždu. Mehrdad natočil viacero dokumentárnych filmov a mohol v nich zobraziť svoje pocity, no toto je Sorayin prvý film. Aké to bolo, prvýkrát ukázať svoj vnútorný svet prostredníctvom filmu, ktorý uvidia tisíce ľudí?

Soraya: Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Bála som sa byť pred kamerou, predtým som sa ani príliš často nefotila. Mala som zopár selfies s filtrami a pár videí, to bolo všetko. Na začiatku som mala hlavne pocit, že to vyzerá falošne, ale časom som si na to zvykla a kamera sa stala mojím blízkym priateľom. V noci som ju mohla zapnúť a rozprávať jej o svojom dni a svojich pocitoch.

Prekvapivým prvkom vo filme bola aj práca so zvukom, konkrétne so streľbou. Pri jednom z výstrelov som sa dokonca zľakol. Vo filme je celkovo od začiatku istý podtón násilia, ktorým nasiakol celý film. Odkiaľ prišla idea, zobraziť násilie spôsobom, ktorý môžeme iba počuť, no nikdy ho neuvidíme?

Mehrdad: To, čo vidíme, zaberá iba 180 stupňov nášho vnímania, v prípade audia však ide o 360 stupňov. S tímom zvukových dizajnérov sme preto chceli vyplniť priestor zvukom a naznačiť tak realitu, ktorá existuje mimo toho, čo vidíme. Film je pre mňa viac než len jeho perfektné podanie publiku, chcem, aby diváci s filmom interagovali. Nechcel som ľudí zahltiť obrazom, skôr som chcel použiť zvuk na to, aby si divák predstavil, čo sa deje za okrajom záberu, je to určitá spolupráca medzi mnou a publikom. Som veľký fanúšik japonského žánru básní haiku, ktoré majú 17 slabík na to, aby povedali, čo chcú, no nemajú priestor, aby povedali všetko, čitateľ musí dokončiť báseň sám. Chcem, aby diváci takto vnímali aj môj film, aby ho sami doplnili. Príkladom je výstrel zo zbrane, ktorý ste spomínali. V jednom momente počuť iba jeden výstrel, no stačí na to, aby divák použil svoju predstavivosť a predstavil si, čo sa stalo.

Soraya: Je to ako, keď som pozerala strašidelný film a vypla som zvuk, aby som sa nebála. A pomohlo to, naozaj som mala menší strach. To podľa mňa ukazuje, akú moc má zvuk vo filme.

Soraya, ty momentálne žiješ v Berlíne. Zmenil presun do Európy spomínané štyri postavy tvojho vnútorného sveta? Je líška dnes napríklad menej hanblivá?

Soraya: Väčšina môjho umenia sa rodí z bolesti. Vďaka nej dokážem viac tvoriť, byť kreatívnejšia. Aj v Berlíne cítim bolesť, ale je to iné, lebo život tam je iný ako v Iráne. Tu moje problémy vychádzajú skôr z úzkosti a z toho, že som príliš vo svojej hlave. Stále sa však snažím tvoriť, udržať tie postavy a tých klaunov nažive.

Sú tí klauni teraz šťastnejší?

Soraya: Nemôžem povedať, že by boli teraz šťastnejší. Niekedy im musím dať falošný úsmev. Klauni väčšinou pochádzajú z mojej bolesti, ktorá je pre mňa zdrojom týchto postáv. Diablov napríklad tvorím, keď cítim úzkosť. Vtedy urobím sochu z veľmi mäkkého materiálu, ktorý dokážem stláčať a napokon sochu aj trochu zničiť.

Jedno veľmi náročné obdobie tvojho života je, aspoň dúfam, za tebou. Zmenilo to, čím si si prešla, tvoj pohľad na život pozitívnym alebo negatívnym smerom?

Soraya: Mala som asi 20, keď som zažila veľa traumy. Niekedy rozmýšľam nad tým, ako dlho so mnou táto trauma a strach zostanú. Neviem, ako ju dať bokom, stále vo mne tieto pocity žijú. Keď sa stane niečo nepríjemné v mojom okolí, vždy si predstavím to najhoršie, čo sa môže stať, a to aj pri veciach, ktoré by sa zrejme stať nemohli.

Mehrdad: Vo filme je veľa vecí, ktoré nechceme vidieť v našich životoch. Ale to neznamená, že tie veci zmiznú len preto, že o nich nehovoríme alebo ich nevidíme. V Sorayinom prípade jej oči, pohľad, výzor a aj jej ruky veľa vypovedajú. Keď sme natáčali, povedal som jej, že môže byť pred kamerou aj úplne potichu, lebo aj to veľa povie, najmä, keď ide o veci, ktoré nechce alebo dokonca nemôže vysloviť nahlas. Vie to o nej povedať viac, než by divák čakal.

Čelili ste počas natáčania nejakým limitom?

Mehrdad: Samozrejme, najväčšia prekážka, ktorej sme so štábom čelili, bolo to, že sme nemohli byť pri Soraye. Napriek tomu som však presvedčený, že jednou z najsilnejších vlastností filmu je práve to, že Soraya sa natáčala úplne sama. Práve tieto limity urobili náš film intímnejším, dodali mu vrstvy, hĺbku aj určitú poéziu. Limit neznamená nutne obmedzenie, môže viesť k ešte väčšej kreativite a podaniu témy tak, aby sme ju divákovi nemuseli celú vysvetliť písmeno po písmene. Chcem, aby divák sám objavil význam dokumentu. Je to príbeh o veľkom strachu, no museli sme ho napchať do 76 minút, čo znamená, že veľa toho, čo sme chceli povedať, si musí divák uvedomiť sám.

Čo je podľa teba najdôležitejšia vec, ktorú si divák môže z tohto filmu odniesť?

Soraya: Posolstvo filmu je pre mňa to, ako môže umenie zachrániť život. Umenie môžeme vidieť takmer všade, no nemyslím si, že ho dostatočne rešpektujeme. Zaslúži si viac pozornosti a úcty. Pre mňa umenie nie je iba záľubou, ale nevyhnutnosťou. Dokonca by som povedala, že je potrebou pre všetkých. Napríklad tieto šaty, ktoré mám na sebe, sú umenie. Veľa vecí okolo nás je umenie, veci, ktoré potrebujeme, ale dostatočne sa im nevenujeme.

Mehrdad: Pre mňa je dôležité, že tento film nie je iba o číslach. V médiách neustále čítame správy ako napríklad, že 50 ľudí zamrzlo, udusilo sa alebo sa utopilo. Títo ľudia sú však viac ako iba čísla. Sú to ľudské bytosti. Majú veľa potenciálu, majú nádeje, sny aj kreativitu. Sú ako ľudia, ktorí žijú tu. To, že prišli z inej krajiny alebo utiekli z ťažkého prostredia, neznamená, že nemajú právo ich dosiahnuť. Toto je hlavná pointa filmu: nie sú to čísla, ale ľudia. Ale to neznamená, že chcem vnútiť divákom posolstvo filmu. Chceme, aby sa ľudia zamysleli nad tým, čo si z tohto filmu môžu odniesť. Sme prvýkrát v Bratislave a cítime sa tu vítaní, mali sme výborné konverzácie o filme a niektorí ľudia si dokonca kúpili Sorayine maľby. Naozaj im tu na nej záležalo. To podľa mňa ukazuje, že láskavosť sa dá nájsť všade na svete a že ľuďom naozaj záleží na ostatných. Myslím si, že našou nádejou na záchranu sveta sú mladé generácie, najmä ženy. Muži momentálne svet ničia, vidno to napríklad v Spojených štátoch a na ľuďoch ako je Donald Trump. Presadzuje zákony, kvôli ktorým nemôžeme získať víza a cestovať do USA, a to len pre našu národnosť. Náš film však môže ísť za hranice aj bez víz a bez pasu. My sa možno nemôžeme dostať, kam chceme, ale naše umenie áno.

Autor je moderátor, kultúrny redaktor a scenárista.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.