Hypermoderná doba je podľa sociológov dobou silných prejavov emocionality, najmä úzkosti, strachu a hnevu, ojedinele lásky. Pociťujeme úzkosť a nevieme z čoho, a pritom zabúdame, čo vlastne láska je.
Martin Heidegger, podobne ako Paul Ricoeur, strach ako všadeprítomnú emóciu spája s únikom k mase a konformizmu. Znamená to, že nekonáme vedome, ale na základe predpokladanej normality, ktorá nie je predmetom vedomej reflexie. Sociológovia tvrdia, že svet, v ktorom žijeme, sme si nevybrali, ale voliť predsa každý deň musíme a za naše voľby nesieme zodpovednosť. Človek zo strachu pred zlými voľbami väčšinou hľadá overenie, zhodu so svojimi rozhodnutiami. Hľadá súhlas okolia. Strach pred každodennou voľbou sa tak stáva strachom zo slobody. Prináša snahu o únik do konformity, pod ochranné krídlo autority a ventiluje sa agresivitou. Súčasná forma moci, tzv. konformná moc, je charakteristická práve tým, že poskytuje subjektu útočisko. Síce je to skrýša v unitárnosti, konformite (rovnakosti), ale aj v pohodlí a najmä v bezpečí. Je to útočisko pred nebezpečenstvom vonku, ktoré sme si pomenovali ako „objekt“. Konformita tak môže poskytnúť subjektu bezpečnú identitu, cieľ, spôsob, ako ten cieľ dosiahnuť, a tiež ochranu pred nebezpečnými „cudzími“. Pred kým? Môžeme si vybrať: Židia, migranti, homosexuáli, susedia, muži, ženy, Cigáni atď. Niekto sa nájde vždy.
Strach a hnus v biopolitike
Aj súčasná politika je podľa Slavoja Žižeka hrozivým zhromaždením vystrašených ľudí a spolieha sa najmä na ich ovládnutie manipuláciou. Žižek tvrdí, že strach je základom dnešnej subjektivity a biopolitika je politikou strachu, ktorý sa sústredí na obranu potenciálnych obetí alebo prevenciu obťažovania. Keď sa zamyslíme nad tým, či má odstránenie strachu nejakú ideovú tradíciu, zistíme, že má, a naozaj dlhodobú. Hlbokú ozvenu hľadania antickej athambie – stavu subjektu bez strachu – nájdeme v rôznych podobách aj v novoveku a v súčasných konceptoch sa opäť vracia. Už novoveký teoretik štátu Thomas Hobbes vo svojom Leviathane (1651) tvrdil, že spoločenské zmluvy uzatvárame, lebo sa bojíme. Obyčajných ľudí podľa neho neženie do boja túžba po moci alebo obohatení, ale strach pred pokorením alebo útlakom. Preto aj novodobý štát ponúka občanovi oslobodenie od strachu prostredníctvom štátnej moci a zákonov. Zdá sa, že zatiaľ neúspešne. Súčasná Európa sa bojí islamu a terorizmus či vojny sú prejavom zastrašovania. Aktuálna biopolitika svoj potenciál sústredí predovšetkým na obranu, a to stavaním plotov, zvyšovaním finančných nákladov na zbrojenie a výrazne menej rozvojom ľudského kapitálu, ktorý by práve mohol odstrániť strach.
A ako situáciu všadeprítomnej úzkosti rieši bežný človek? Heidegger to nazýva „zabývanosťou“. Subjekty podľa neho utekajú do „zabývanosti“ každodenného obstarávania. Aj podľa sociológov volí človek obstarávanie, hyperspotrebu, ktorú nazvali „emocionálnou hyperspotrebou“, ako spôsob potlačenia všadeprítomného strachu. Emocionálna hyperspotreba je podľa sociológov nevyhnutným dôsledkom hypermodernej doby, ktorú Gilles Lipovetsky nazval dobou úzkosti. Jej pomenovanie ukazuje na nadmerné, preexponované konanie, napríklad v súvislosti s nakupovaním či neodionýzovským hedonizmom. Doba úzkosti ukazuje na potrebu opojenia zmyslovou radosťou, extázou, ale aj násilím, ktoré má predovšetkým prekryť a potlačiť základné emócie: úzkosť a strach. Takáto forma potláčania strachu je však dlhodobo neudržateľná, exponenciálny ekonomický rast v spojení s bezbrehým konzumom je podľa ekonómov dlhodobo nereálny.
Ako chutí pivo
Sú intencionalita a pocity základom moci? Väčšinou nevedomé pocity strachu, smútku, nenávisti, lásky či názory a priania sú podľa tzv. filozofov mysle, Johna Searla a Daniela Dennetta, intencionálnymi stavmi. Tie predstavujú vzťah subjektu k svetu a formu jeho postoja k predmetom vonku, k objektom. Sú to pocity, želania a predstavy. Keby sme pochopili, že „zjavovateľom intencionality“ je subjektívny pocit, výraznejšie by sme pokročili v hlbšom porozumení mocenského založenia samotného subjektu a v porozumení sebe samému – tvrdí Paul Ricoeur, ale aj ďalší filozofi. Moc neexistuje bez intencionality, ktorou sú pocity, želania, ciele a predstavy vytvárané subjektom vo vzťahu k objektu. Edmund Husserl bol dokonca presvedčený, že v čistom vedomí nie je nič okrem intencionality. Podľa neho tvorí podstatu duše práve intencionálna nadväznosť na svet. Neexistuje moc, ktorá by sa vykonávala bez intencionality, teda bez pocitov a z nich vyplývajúcich želaní, predstáv a cieľov.
Daniel Dennett vo svojich Intencionálnych systémoch (1971) nekompromisne tvrdí, že intencionalita je vlastná projekcia subjektu, a dodáva, že intencionálny postoj je druhom interpretačnej stratégie. Väčšinou je nevedomý a subjekt, ktorý je ním motivovaný, projektuje svoje pocity, presvedčenia, predsudky a predstavy na objekt, a tak formuje svoje správanie k nemu. Ricoeur, Collins a Dennett sa zhodujú v tom, že človek prioritne sleduje uspokojovanie svojich individuálnych záujmov a emócie používa ako tlak, ak sa veci nedejú podľa neho. Dennett, ktorý emócie nazýva kváliá (pocity, farby, chute, vône), dokonca tvrdí, že „objektívne“ neexistujú. Ak neexistujú „vonku“, potom asi budú prítomné len v mysli subjektu. Podstatu tejto idey zábavne vysvetľuje na príklade kvália (pocitu) chuti: Je známe, že prvá skúsenosť s chuťou piva väčšinou nepatrí k najpríjemnejším. Po čase je však znesiteľná a po ďalšom už výborná, niekedy až príliš. Dennett uvažuje o dvoch možnostiach. Alebo sa chuť piva postupne mení k lepšiemu, alebo chuť piva zostáva taká istá, ale pivári si ju obľúbia.
Základom intencionality subjektu je najmä nie celkom vedomá snaha presadiť svoje záujmy, názory a postoje, vyplývajúce primárne z jeho pocitov. Dôsledkom je, že jeho projekcia nepripúšťa otázky o skutočnej realite a umožňuje tak ľahšiu manipuláciu s objektom. Ricoeur to nazval snahou „hrať sa s predmetom“. Dennett dokonca tvrdí, že všetky mentálne výstupy (naše súdy o veciach, propozičné postoje) sú súborom príčinných vzťahov na vysvetlenie postoja subjektu k predmetu a nie sú opisom samotného predmetu. Presvedčenie, želanie, nádej, myšlienka sú podľa neho intencionálne. Vysvetľujú náš vzťah k predmetu, fenoménu, ale nevysvetľujú predmet a fenomén. Projekcia subjektu na objekt podľa Dennetta umožňuje ľahšiu manipuláciu a mocenský vplyv na uplatnenie svojich cieľov.
Emócie alebo O výchove
Kreovanie novodobého moderného štátu môže poslúžiť ako symptomatický príklad. Už som spomenula ideológov moderného štátu, Hobbesa a Locka, ktorí tvrdili, že človeka treba chrániť pred tým, čo si nesie v sebe, a označili to ako vášne. Slávna Hobbesova téza: človeka v jeho konaní nevedie rozum, ale vášne, ho viedla prioritne k vytvoreniu obrazu štátu ako hrozného Leviatana. Rousseau zase predpokladal, že človek je dobrý a v jeho predstavách je dobrý aj štát. Odporúčal preto vychovávať novovekého človeka k slobode prostredníctvom citov, lebo city sú podľa neho život (sentiment of existence). Pre istotu však vo svojej pedagogickej knihe Emil alebo O výchove (1762) vopred určil, čo by mal kto v novom štáte pociťovať. Pocity žien mali spočívať v schopnosti mlčky trpieť a zasvätiť svoj život blízkym. Úlohu mužov videl inak a demonštroval ju aj sám na sebe. Postavil mimo seba svoje otcovské city voči svojim početným deťom a tie skončili v sirotinci. A napriek tomu bol hlboko presvedčený, že (racionálnemu) úsudku mužov by sa mala žena podrobiť, aby sa v budúcnosti zachoval, ako to nazval: správny politický poriadok. Ricoeur by dnes na tento postoj povedal, že jeho cit sa hrá s predmetom pozorovania a Theodor Adorno zas, že ideál ženstva a ženskosť sú produktom mužskej spoločnosti, ktorá „v ženách pestuje svůj vlastní korektiv…“ (Adorno, 2009: 59).
Takto a podobne sa postupne od novoveku utvárala tradícia, podľa ktorej sa za „čisto subjektívne“ považovali individuálne citové stavy. Od „zmyslovej“ subjektivity sa postupne v novoveku začala odlišovať racionálna subjektivita, ktorá sa mala prejavovať spontánnosťou myslenia a schopnosťou vôle riadiť sa zákonmi. Takto popisuje oddelenie racionality a emocionality a jej rozdielne hodnotenie nemecký filozof Bertrand Waldenfels. Dnes, z odstupu, naozaj môžeme konštatovať, že racionalita je s postupným vývinom moderny vnímaná ako objektívny prístup v poznávaní bytia a emocionalitu vidíme skôr ako zmyslové, subjektívne poznávanie, ktoré stojí v protiklade s racionálnou kogníciou. Dnes však hlasy, podľa ktorých diferencia emocionality a racionality nie je opodstatnená a prináša človeku skôr odcudzenie, nie sú ojedinelé. Theodor Adorno v tejto súvislosti výstižne píše, že „oddělení citu a rozvažování, jež hlupákům umožnilo svobodně a blaženě mluvit, hypostazuje historicky vzniklé rozštěpení člověka na funkce“ (Adorno, 2009: 127).
Protiklady racionalita a emocionalita sa postupne od novoveku priradili k ďalšej dvojici. K mužom a ženám. Ženy boli v predstavách mužov v pozícii objektu a s mužmi sa stalo v predstavách žien to isté. Kultúrny svet mysle, transcendencia, ako napísala v knihe Druhé pohlavie Simone de Beauvoir, sa čoraz častejšie spájala s mužskosťou. Svet tela a empírie – imanencia, bol jeho náprotivok a spájal sa so ženskosťou. Ak akceptujeme Ricoeurovo tvrdenie, že cit je privilegovaný spôsob ukazovania vzťahu subjektu a objektu, ukazovania vzťahu občana a obce, či žien a mužov, tak prezentuje väčšinou hierarchický, mocenský vzťah, ktorý je zjavne založený na strachu z druhého. To by vysvetľovalo, prečo sa anglické slovo woman (žena) skladá z dvoch slov: „wo“ –veliaci dôstojník a „man“ – muž, človek. Nazdávam sa, že Ricoeur v súvislosti s kognitívnou funkciou citu vyslovil zaujímavú a inšpirujúcu myšlienku, ktorú doplnil osobitým záverom: Keby každý subjekt pochopil, že objektívne smerovanie nejakého správania a zameranie nejakého citu je jedna a tá istá vec a cit je „zjavovateľom intencionality“, výraznejšie by pokročil v hlbšom porozumení samého seba a sveta.
Hľadanie stratenej lásky
Niektoré súčasné teoretické koncepcie však za potenciálne riešenie subjektívnej emocionality, najmä úzkosti a strachu, považujú elimináciu strachu dokonalou láskou. Vychádzajú z jednej z dogiem postmoderny, podľa ktorej humanizmus postmoderného ega len zakrýva moderný racionalizmus, prezentujúci vôľu k moci. Čo je však schopná ponúknuť ľudská rozumnosť nemilujúceho, našťastie presahujú dary lásky. Na to odkazovala už antická platónska tradícia a o dvetisíc rokov to tvrdia aj Waldenfels, Ricoeur a Badiou v presvedčení, že dokonalá láska, teda nie akýkoľvek intencionálny cit, je vzťah subjektu k objektu bez hierarchie a moci. V čom teda takáto všemocná láska spočíva, alebo lepšie povedané, v čom nespočíva? Zjavne nie v „rozumnosti“, ktorá je už podľa Platóna len zdanlivá pošetilá vypočítavosť. V postmoderne takúto rozumnosť teoretici nazývajú účelovo strategickou racionalitou, motivovanou subjektívnou intencionalitou, ktorá sa spája s mocou a manipuláciou. Takáto racionalita je účelová, pretože používa druhého ako nástroj na uskutočnenie svojich cieľov, nie ako cieľ osebe. Sociálni filozofi ju preto často označujú za teleologickú kalkuláciu, extrémny racionalizmus, potenciálnu patológiu rozumu či za spoľahlivú cestu ku katastrofe.
Francúzsky filozof Alain Badiou však optimisticky tvrdí, že „zmocňování pravd je oživováno silou lásky bez objektu a vytvára stratégiu, aniž by sázelo na moc“ (Badiou, 2014: 119). Je to v podstate len obmena Platónových slov, podľa ktorých práve „láska je ono božské šílenství, které vytrhne človeka ze zaslepené nízkosti. Láska překonává pošetilost, jež se domnívá, že člověku se nemůže dostat ničeho více, než s čím je možné vypočítavě hospodařit a na úkor druhých se toho zmocňovat“ (podľa Špinka, 2009: 139). Nie je však pre moderného človeka dokonalá láska predsa len iluzórna? Čo to je, tá dokonalá láska? Pýta sa úplne opodstatnene, s ironickým úsmevom, ale zvedavo hypermoderný človek v dobe štvrtej technickej revolúcie.
Autorka je vysokoškolská pedagogička
Filozofický kapitál
