Kto sú voliči Národného združenia?

20. 5. 2025

Prejav Marine Le Pen pred Parížskou operou počas pochodu Národného frontu, 1. máj 2012 | Foto: Blandine Le Cain, CC BY 2.0, via Wikimedia Commons

Strana, ktorá za dvadsať rokov dokáže získať osem miliónov hlasov? To rozhodne vzbudzuje pozornosť. Aký je jej recept? A z čoho pozostávajú jej ideologické alebo sociologické ingrediencie? Na tieto, ako aj na ďalšie otázky, prinášajú viaceré nedávne publikácie cenné odpovede.

Táto otázka viedla ku vzniku toľkých kníh, konferencií a dizertačných prác, že by sa mohlo zdať, že je už vyriešená: Kto volí krajnú pravicu a prečo? Od svojich prvých úspechov pred štyridsiatimi rokmi je Národný front (Front national, FN), ktorý sa v roku 2018 premenoval na Národné združenie (Rassemblement national, RN), bez pochýb najviac skúmanou francúzskou politickou stranou posledných desaťročí, konštatuje politológ Alexandre Dezé, pričom medzi 80. rokmi a rokom 2017 bolo na túto tému publikovaných najmenej 210 kníh.¹ A tento trend neustal. Ako možno interpretovať územnú logiku jeho etablovania? Svedčí jeho vzostup o posune krajiny doprava? Sú jeho voliči motivovaní predovšetkým sociálnymi faktormi alebo kultúrnymi obavami?

Za ich volebným rozhodovaním stoja rôzne pohnútky, ich voliči nevykazujú rovnakú mieru príslušnosti k strane; ich motivácie sa líšia podľa ich životného príbehu, veku, sociálneho, profesijného či geografického pôvodu… Bolo by preto presnejšie hovoriť o „elektorátoch“ RN, keďže táto strana preniká do všetkých spoločenských vrstiev. V eurovoľbách v júni 2024 zvíťazila kandidátna listina vedená Jordanom Bardellom vo všetkých socioprofesijných kategóriách: 53 % medzi robotníkmi, 40 % medzi zamestnancami, ale aj 20 % medzi vyšším manažmentom (čo je rovnaký podiel ako podiel spoločnej kandidátky Réveiller l’Europe, ktorú viedol Raphaël Glucksmann).² RN stojí na ľudovej voličskej základni voličov s nižším vzdelaním, no zároveň sa môže oprieť aj o istú časť buržoázie. Väčšina akademikov sa preto zdržiava príliš zovšeobecňujúcich záverov, vyhýba sa nadmerne širokým analýzam a uprednostňuje čiastkové štúdie zamerané na konkrétnu štvrť alebo povolanie, aby dokázala preskúmať všetky zákutia volebného rozhodovania. Médiá si však s takýmito nuansami hlavu nelámu.

Už v 90. rokoch sa geograf Jacques Lévy preslávil svojou teóriou „mestského gradientu“³: podľa neho bola podpora Národného frontu veľmi slabá v centrách aglomerácií – miestach charakteristických rozmanitosťou a medzinárodnými väzbami – a rástla smerom k menej hustým a menej rozmanitým oblastiam, teda do prímestských a vidieckych regiónov, kde dominovali silné väzby k miestnym a tradičným identitám. Celý mechanizmus by mal spočívať na dvojici premenných: hustota – rozmanitosť. Aj keď bola táto téza vyvrátená mnohými protiargumentmi a kritizovaná za problematické používanie štatistík ako aj za ignorovanie sociálnych premenných, predsa len si získala istý ohlas. Tým viac, že niektorí jej nasledovníci ju ďalej rozvíjali, a to pridaním ekonomických aspektov. Napríklad ako Christophe Guilluy, autor úspešnej knihy z roku 2014.⁴ Podľa neho je teritoriálne rozdelenie skutočné, ale neprebieha podľa klasického štiepenia mesto – vidiek, ale medzi „metropolitným Francúzskom“, teda prosperujúcimi oblasťami, ktorými prúdia materiálne, finančné a ľudské toky kapitalizmu – svetom „elít“ a „víťazov globalizácie“, a „periférnym Francúzskom“, zasiahnutým deindustrializáciou, vzdialeným od tvorby bohatstva a centier zamestnanosti – svetom „ľudu“ a „zabudnutých“, ktorí vo veľkom hlasujú za krajnú pravicu.

Viacerí odborníci Guilluyovi vyčítali, že homogenizuje Francúzsko vidieka a malých miest, že podáva až príliš pochmúrny obraz týchto oblastí, zatiaľ čo situáciu v robotníckych predmestiach vykresľuje v priaznivejšom svetle. Niektorí, opierajúc sa o výskumy, pripomínali, že bývanie v prímestskej oblasti – ak si ju ľudia vyberú a ponúka príjemné životné prostredie – nevedie k hlasovaniu za krajnú pravicu.⁵ Iní výskumníci na základe rozsiahlej analýzy dát z volebných okrskov – volebných zoznamov, výstupných prieskumov a štatistík zo sčítania – poukázali na to, že geografická poloha (miesto bydliska) ovplyvňuje volebné rozhodovanie menej než vek, vzdelanie alebo povolanie. Pri skúmaní mestskej oblasti Nantes poukazuje geograf Jean Rivière na to, že transformácia elektorátu kopíruje sociologický vývoj jednotlivých štvrtí metropoly.⁶ Rozpad tradičných volebných blokov a vznik trojpolárneho politického rozdelenia po víťazstve Emmanuela Macrona v roku 2017 Guilluyho teóriu čiastočne oslabil, no ten na nej naďalej trvá: „Neexistujú tri bloky, ale dva – metropoly proti periférnemu Francúzsku,“ vyhlásil opäť po druhom kole parlamentných volieb pre Le Figaro 15. júla 2024.

Kebaby, kávové kapsule a politické voľby

Na scéne volebných interpretácií, kde sa o pozornosť bojuje šokujúcimi vysvetleniami, to dnes majú komentátori o niečo ťažšie, a to vďaka riaditeľovi oddelenia verejnej mienky v inštitúte IFOP, Jérôma Fourqueta. Vo svojej trilógii, ktorú začal knihou Francúzske súostrovie (L’Archipel français, Seuil, 2019) a zavŕšil titulom Francúzsko potom (La France d’après. Tableau politique, Seuil, 2023), sa pokúša napraviť niektoré nedostatky svojich predchodcov. Analyzuje rozličné premenné, pracuje s viacerými mierkami a upozorňuje na lokálne fragmentácie. Výsledkom nie je obraz Francúzska rozdeleného na dve polovice, ale tzv. „súostrovná“ krajina – roztrúsená medzi rôzne skupiny žijúce v odlišných oblastiach, ktoré nezdieľajú rovnaký životný štýl ani predstavy o svete. Z knihy Francúzsko potom sa napríklad dozvedáme, že v Alsasku sú country tanečné kluby sústredené najmä v prímestských oblastiach (kde má RN silnú podporu), zatiaľ čo kebaby nájdeme najmä vo veľkých mestách (Štrasburg, Mulhouse, Colmar) a ich predmestiach (kde dosahuje najlepšie výsledky ľavica). Zistilo sa tiež, že vlastníci kávovarov na kapsuly volili v roku 2022 častejšie Emmanuela Macrona, zatiaľ čo tí, ktorí majú kávovar na kávu vo filtračných vankúšikoch, uprednostnili Marine Le Penovú. Vysoká hustota bio predajní, kaviarní Starbucks, brunchových bistier či reštaurácií odporúčaných v sprievodcovi Fooding zodpovedá vysokému podielu hlasov pre zelených v komunálnych voľbách 2020 – napríklad v Bordeaux alebo Grenobli. Zaručený mediálny úspech.

Fourquet z týchto pozorovaní vyvodzuje, že krajná pravica sa prihovára gruppettu – teda „zaostávajúcej skupine“, ktorá sa oddelila od hlavného pelotónu konzumného života, pričom jeho úvahy často zamieňajú volebnú stratégiu s marketingovým umiestnením produktu a spoločenské skupiny so segmentmi trhu. Aj keď pracuje s nespočetným množstvom premenných, spravidla kríži len dve či tri – starostlivo zvolené – a ich kartografické vrstvenie sa má samo osebe stať dôkazom. Napríklad, keď voliči v malých mestách v departementoch Somme a Aude (s počtom voličov od päťsto do päťtisíc), kde sú nainštalované veterné turbíny, pripísali Marine Le Penovej v roku 2022 „niekoľkopercentný bonus“, má to podľa Fourqueta naznačovať, že ekologické opatrenia môžu živiť motívy pre podporu krajnej pravice. Na vykreslenie zlomu medzi makronistickou „Butte Montmartre“ a mélenchonistickou „Goutte-d’Or“ v 18. parížskom obvode, si Fourquet zvolí cenu nehnuteľností a prítomnosť afrických obchodov – čím vytvára karikatúrny kontrast medzi bohatými bielymi a chudobnými prisťahovalcami.

Preskúmajme tieto dva príklady pomocou nedávnych akademických štúdií. Viacerí výskumníci sa zaoberali otázkou veterných turbín v regióne Hauts-de-France.⁷ Aj oni zaznamenali nadpriemernú podporu RN v obciach, kde sú tieto zariadenia nainštalované. No pri tomto konštatovaní sa nezastavili. Analýza sociodemografických údajov z týchto území im umožnila zistiť, že obce s veternými turbínami majú vyšší podiel robotníkov, ľudí v neistých pracovných podmienkach a obyvateľov bez ukončeného vzdelania – teda populácie, ktorá má väčšiu tendenciu voliť RN. „Veterné turbíny dnes čoraz častejšie pribúdajú tam, kde si ich miestni obyvatelia môžu najmenej dovoliť odmietnuť,“ upozorňujú sociológovia – v mestách, ktoré sú vydané napospas územnej deregulácii a nemajú prostriedky na to, aby odolali agresívnej propagácii zo strany developerských a energetických aktérov. Z tohto pohľadu sa nadpriemerná podpora pre RN javí skôr ako symptóm spôsobu, akým sú populárne vrstvy v týchto regiónoch systematicky zanedbávané, a nie ako výraz anti-ekologickej nálady voličov krajne pravice.

Pokiaľ ide o 18. parížsky obvod, premenné, ktoré si Fourquet zvolil, automaticky prepájajú chudobných prisťahovalcov s voličmi Mélenchona a mestských zámožnejších obyvateľov s podporovateľmi Macrona. No jedna štúdia, realizovaná v sociálne znevýhodnenej mestskej zóne na severe Paríža, ktorej sociálne zloženie je podobné štvrti Goutte-d’Or, ukazuje na inú realitu.⁸ Aj keď ide o metropolitnú oblasť, obyvatelia tejto štvrte dali v prvom kole prezidentských volieb v roku 2017 13,7 % hlasov Marine Le Penovej, teda takmer trikrát viac než bol parížsky priemer. Medzi týmito voličmi bolo mnoho bielych rodín, ktoré vnímali zhoršovanie životných podmienok vo svojom okolí a zodpovednosť zaň pripisovali cudzincom a moslimom. No voličov RN nájdeme aj medzi ľuďmi pôvodom z Magrebu či čiernej Afriky. Napríklad Abdelmalik, bývalý robotník kabylského pôvodu, dnes poberajúci invalidný dôchodok, ktorý nemôže vystáť islamistov, alebo Nadine, katolíčka pochádzajúca z Konga, s ukončeným vzdelaním v odbore administratívy. Títo dvaja vyjadrujú cez svoju podporu strane snahu odlíšiť sa od ostatných nebielych obyvateľov, ukázať svoju „úspešnú integráciu“ a zdôrazniť, že oni stoja na tej „správnej strane“. Tieto „nepravdepodobné prípady“ ilustrujú silu mechanizmu dištancovania sa, ktorý zohráva úlohu pri voľbe RN. Často vychádza zo špecifických lokálnych sociálnych konfliktov a individuálnych životných trajektórií, ktoré jednoduché porovnanie dvoch máp nedokáže postihnúť.

Vďaka množstvu infografík o napadnutiach lekárov, hasičov, vlámaniach, miestach obchodovania s drogami a moslimských menách, Fourquetova kniha vyvoláva dojem, že Francúzsko sa posúva doprava a uzatvára sa do seba, ruka v ruke s rastúcou imigráciou. Sociológ Vincent Tiberj, špecialista na volebné správanie, si to však nemyslí. Na základe desiatok prieskumov verejnej mienky – pričom menej seriózne vyradil – vytvoril dlhodobé ukazovatele kultúrnych, sociálnych preferencií a miery tolerancie, ktorými sledoval vývoj verejnej mienky Francúzov v dlhodobom horizonte.⁹ Jeho výsledky, ktoré idú proti intuitívnym predstavám, rozladili denník Le Figaro – pretože podľa Tiberja je posun Francúzska doprava skôr mýtom. A nielen to: krajina je podľa neho čoraz tolerantnejšia a progresívnejšia v otázkach sexuality, náboženstva, imigrácie či rovnosti medzi mužmi a ženami. V roku 1981 považovalo 29 % opýtaných homosexualitu za „prijateľný spôsob života“. V roku 1995 to už bolo 62 % a od začiatku 21. storočia sa tento podiel pohybuje okolo 90 %. V roku 1992 označilo 44 % respondentov imigrantov za „zdroj kultúrneho obohatenia“; o tridsať rokov neskôr už 76 %. A podobne to platí aj pre trest smrti, prijímanie židovských a moslimských menšín, či otázku užívania drog. Tento trend potvrdzuje aj politológ Luc Rouban.¹⁰ Jeho „index inakosti“ (indice d’altérité) naznačuje, že aj voliči RN sa stali tolerantnejšími. Ich voľbu podľa neho dnes oveľa viac motivujú sociálne problémy. Ako dôkaz uvádza „barometer“, ktorý v roku 2022 vypracovalo Centrum pre politický výskum na Sciences Po (CEVIPOF): 38 % voličov RN označilo kúpnu silu za svoju hlavnú obavu, zatiaľ čo imigráciu uviedlo len 18 %.

Prečo sa teda táto „ľavicovosť“ verejnej mienky neprejavuje vo volebných výsledkoch? Podľa Tiberja je na vine takzvaná „veľká demisia“ voličov, teda rastúca volebná neúčasť. „Ak existuje taký rozdiel medzi hodnotami občanov a tým, ako sa hlasuje vo voľbách,“ tvrdí, „je to preto, že veľká časť ľudí sa už vôbec nevyjadruje“. Zatiaľ čo konzervatívni voliči, často starší, sa vo voľbách mobilizujú vo veľkom, povzbudení uvoľneným reakčným diskurzom v médiách, iní – najmä mladí ľudia, ktorí sú podľa výskumov skôr progresívni – sa voľbám zámerne vyhýbajú, aby vyjadrili svoj odstup od politickej ponuky. Čas by tak mohol hrať v prospech ľavice, ktorá nemusí presviedčať voličov krajnej pravice, ale stačilo by jej počkať, kým mladšie generácie nahradia „boomerov“, a opätovne zmobilizovať sklamaných občanov podporou priamej demokracie, najmä organizovaním referend na všetkých úrovniach.

Tí, ktorí platia veľa a nedostávajú nič

Hoci je daná argumentácia založená predovšetkým na prieskumoch, má viacero slabých miest. V prvom rade – mladí ľudia časom zostarnú. V druhom kole prezidentských volieb v roku 2002 volilo Jeana-Marie Le Pena len 7 % voličov vo veku 18 až 24 rokov, teda približne trikrát menej než vo vekovej skupine 25 – 34 rokov (22 %) a 35 – 44 rokov (18 %). Tá istá generácia, ktorá dnes má 38 až 44 rokov, však v roku 2022 podporila Marine Le Penovú až 47-percentne – čo je oveľa viac než u voličov vo veku 65 až 79 rokov (29 %). Nádej, že sa časom niečo zmení, v tomto prípade nehrá žiadnu úlohu. O to znepokojivejší je pohľad do budúcnosti, že RN dnes vychádza z veľmi silnej pozície: v roku 2022 totiž Marine Le Penovú volilo už 32 % voličov vo veku 18 – 24 rokov.

Nič nenasvedčuje tomu, že by sa v tieni volebnej neúčasti skrývala nejaká masívna ľavicová voličská základňa. Aj keď sa tento trend dá pozorovať v niektorých robotníckych štvrtiach na predmestiach, inde je oveľa menej presvedčivý. Volebné prieskumy ukazujú, že mnohí voliči sa predtým, než sa rozhodli hlasovať za RN, dlhodobo volieb nezúčastňovali. Sociologický profil nevoličov je navyše veľmi podobný profilu voličov krajne pravice – ide častejšie o ľudí z ľudovejších vrstiev, s nižším vzdelaním. Zvýšenie volebnej účasti by preto automaticky neznamenalo zisk pre ľavicu. Napokon, RN často dosahuje svoje najlepšie výsledky práve vtedy, keď je účasť najvyššia – predovšetkým v prezidentských voľbách.

Prístup založený na zhromaždených prieskumoch verejnej mienky zároveň nedokáže zachytiť politickú dynamiku, ktorá sa skrýva za zmenami v spoločenskom zmýšľaní – najmä spôsob, akým dáva krajná pravica niektoré spoločenské otázky do vzájomného rozporu, keď napríklad stavia imigráciu a islam do protikladu k ochrane práv žien a homosexuálov. Nehovoriac o tom, že front spoločenských zmien nie je statický. Keď sa niektoré boje vyhrajú, objavujú sa nové, ktoré umožňujú konzervatívnemu táboru udržiavať kultúrnu polarizáciu. Presne to si všímajú Matt Grossmann a David Hopkins v prípade Spojených štátov, kde sa republikáni — aspoň do určitej miery — vzdali útokov na homosexuálov a zamerali sa namiesto toho na transrodové osoby, „woke“ kultúru, cancel culture a podobné témy. Týmto spôsobom sa môže ten istý vzorec opakovať celé desaťročia: „Najprv konzervatívci vyjadrujú hnev voči novým kultúrnym zmenám, zatiaľ čo progresívci ich obhajujú ako spoločné hodnoty,“ zhrňujú vedci. „Potom sa konzervatívci postupne prispôsobia a akceptujú zmenu noriem. A nakoniec progresívci zvíťazia, keď ich pohľad na vec začne byť vnímaný ako nový spoločenský konsenzus – aj keď počas toho procesu mnohé voľby prehrávajú.“¹¹

Viac tolerantnejšia a menej rasistická krajina? Voliči RN motivovaní predovšetkým sociálnymi otázkami? Terénny výskum Féluciena Fauryho, realizovaný v rokoch 2016 až 2022 v niekoľkých menších mestách regiónu Provence-Alpes-Côte d’Azur, odhaľuje celkom inú realitu – takú, kde je rasizmus prítomný neustále.¹² Voliči RN – no nielen oni – sa vo svojich sťažnostiach často odvolávajú na „Arabov“, „Turkov“ či „moslimov“, keď hovoria o nedostatku miest v škôlkach, zhoršujúcej sa úrovni školstva, úbytku tradičných obchodov v centre miest, ťažšom prístupe k verejným službám, poklese kúpnej sily či príliš vysokých daniach, ktorými sa majú financovať „flákači“… „Sila krajne pravice nespočívala v tom, že by do verejnej diskusie presadila jedinú tému – imigráciu, ale v tom, že neúnavne prepájala túto tému s čoraz širším okruhom sociálnych, ekonomických a politických problémov,“ vysvetľuje sociológ. Práve preto považuje za nezmyselné rôzne „barometre“, ktoré nútia voličov zoradiť svoje obavy podľa dôležitosti výberom z niekoľkých vopred určených položiek.

Aj keď je rasizmus v tejto oblasti prezentovaný ako všadeprítomný, Faury ho nevníma ako „abstraktnú nenávisť voči inému“, ale ako výsledok série čisto materiálnych záujmov, v ktorých sa rasová nevraživosť prelína s ekonomickými obavami. Na rozdiel od početných výskumov zameraných na upadajúce regióny, zasiahnuté deindustrializáciou, Faury svoj výskum realizoval v ekonomicky prosperujúcej oblasti, podporenej cestovným ruchom a rezidenčnými službami, ale zároveň pod tlakom rastúcich cien nehnuteľností a zvyšujúcich sa sociálnych nerovností. V tejto časti Francúzska najčastejšie volia RN stabilizované robotnícke vrstvy, nižšia stredná trieda a dôchodcovia, pričom sú nadpriemerne zastúpené určité profesijné skupiny – živnostníci, predavači, pracovníci v oblasti bezpečnosti. Aj keď títo voliči netrpia nezamestnanosťou, svoju situáciu vnímajú ako nestabilnú a ohrozenú. Majú pocit, že patria do „nesprávnej spoločenskej vrstvy“ – nie sú dosť bohatí na pohodlný život, no zároveň nie dosť chudobní na to, aby mohli čerpať štátnu pomoc. Vnímajú sa ako tí, ktorí veľa odvádzajú, ale nič nedostávajú. Z toho vyplýva nový druh nedôvery voči štátnym inštitúciám a celkovo voči sociálnemu štátu, ktorý je v ich očiach nespravodlivý, nefunkčný a vždy uprednostňuje „iných“ pred tými, ktorí si pomoc „skutočne zaslúžia“. Podobný jav zaznamenala aj sociologička Clara Devillová v oblasti Libournais (Gironde), kde sledovala poberateľov sociálnych dávok pri ich úsilí domôcť sa svojich práv.¹³ Vďaka kombinácii zatvorených úradov, digitalizácie a prísnych kontrol sa ich administratívna skúsenosť často mení na frustráciu, ktorá podnecuje predsudky – napríklad keď si respondent začne myslieť, že „černosi a Arabi na tom sú lepšie ako ja“: „Poviete si, že som rasista, ale nie, len vidím, že na úrade práce stoja v rade černosi a všetci možní, čo si nárokujú dávky.“ Diskriminácia, ktorej čelia menšiny, tak v tomto začarovanom kruhu prispieva k ďalšiemu zhoršeniu stigmy, ktorá na ne dolieha.

Tu si to myslí každý

V regióne Provence-Alpes-Côte d’Azur, kde ceny nehnuteľností prudko rastú a možnosť sťahovania je výrazne obmedzená, sa pocit sociálneho zovretia spája s pocitom teritoriálnej uzavretosti. Voliči RN, uväznení medzi priestormi, ktoré si nemôžu dovoliť, a tými, do ktorých nechcú ísť, sa obávajú, že ich štvrť upadne. V tomto kontexte, píše Faury, pôsobí prítomnosť nebielych osôb ako faktor, ktorý „už len svojou prítomnosťou znižuje hodnotu územia, na ktorom sa usadia. Ešte viac než výstavba sídliska na okraji mesta desí voličov RN predstava, že sa noví prisťahovalci usadia v susednej štvrti – alebo, čo je pre nich najhoršie, priamo v tej ich.“ Aj otvorenie kaviarne bez alkoholu či halal mäsiarstva v centre mesta tak môžu vyvolávať pobúrenie celé mesiace.

Táto perspektíva „pohľadu bežných ľudí“ na mechanizmy normalizácie RN sa prekrýva s niektorými pozorovaniami Benoîta Coquarda z postindustriálnych vidieckych oblastí regiónu Grand Est¹⁴, kde je hlasovanie za krajnú pravicu takisto veľmi rozšírené, najmä medzi robotníkmi, ľuďmi v neistých podmienkach a mladými dospelými. Obaja sociológovia poukazujú na obvody, kde sa hlasovanie za RN stalo akousi normou – nie je prejavom odchýlky či niečím, za čo by sa mal človek hanbiť, ale gestom, ku ktorému sa možno hrdo hlásiť. Takýto volebný akt znamená, že človek nie je „príživník“, „socka“ či „lenivec“ – skrátka niekto z tých, čo „parazitujú na systéme“. Každý pozná niekoho – priateľov, susedov, príbuzných či obchodníkov – kto volí rovnako, a tak vzniká prostredie, ktoré tento postoj samo posilňuje. Odpovede ako „Tu si to myslí každý“, „Každý vám to povie“, „Nie som jediný, kto si to myslí“ počúvali obaja sociológovia opakovane. Keď sa podpora RN šíri medzi čoraz väčším počtom voličov, už sa nevníma ako patologická, ale ako logická, nie ako extrémna, ale ako celkom normálna, konštatuje Faury. A Coquard k tomu dodáva: „Hlásiť sa tu k Le Penovej je legitímny postoj, s ktorým sa dá bez problémov vystúpiť aj verejne.“

To isté však neplatí pre toho, kto sa otvorene hlási k ľavici. Na vidieku vo východnom Francúzsku tým riskuje, že sa stane terčom kritiky a posmeškov na tému domnelej lenivosti alebo naivity. Ľavica je v týchto oblastiach takmer neprítomná, najmä v dôsledku územných dynamík, ktoré tlačia vzdelaných ľudí do veľkých miest. V miestnom prostredí je preto vnímaná ako uzavretý svet elít alebo ako výsada „krásnych rečí“ parížskych intelektuálov. Ľudia, ktorí si žijú pohodlne, no aj tak si dovoľujú poučovať ostatných – a to spôsobom, ktorý miestni vnímajú ako pokrytecký a povýšenecký. Terčom sú najmä učitelia, akademici, umelci, novinári, ale aj miestni pracovníci z občianskeho sektora či manažéri verejných služieb – teda tá „malá diplomovaná elita“, ktorá v každodennom živote zosobňuje vedomosti a morálnu autoritu.

Sun-c’ to vyjadril v diele Umenie vojny: ak chceš vyhrať bitku, musíš poznať svojho protivníka – ale aj sám seba. Preto by sme si mali želať rovnako dôkladné knihy o ľavici, o jej lídroch, aktivistoch a voličoch, ktoré by nám ukázali, ako sa mohla tak výrazne vzdialiť od robotníckych a ľudových vrstiev.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.).