Island vyzerá na prvý pohľad ako progresívny ľavicový raj. Vládnou stranou súčasnej koalície je Vinstrihreyfingin (Ľavicovo-zelené hnutie), ktorých program je na naše pomery taký radikálne socialistický, že Progresívne Slovensko by sa po jeho prečítaní zakoktalo. Z ich strany vzišla aj premiérka Katrín Jakobsdóttir, ktorá sa v zahraničí teší veľkej popularite. Island je už dvanásť rokov na prvom mieste rebríčka rodovej rovnosti Svetového ekonomického fóra. Prvá dáma Islandu sa označuje za feministku a píše knihy o dôležitých ženách v krajine. Chodník na hlavnej ulici v Reykjavíku je pomaľovaný dúhovými farbami. Všade krásne kaviarne, vegánske reštaurácie, málo áut, čisté ulice, milí ľudia. Je na Islande všetko také ideálne, ako sa môže cudzincovi na prvý pohľad zdať?
Pri zdroji
Vydal som sa na to najprv spýtať ľudí, ktorí by mali vnímať veci okolo seba kriticky – novinárov. V redakcii webového portálu Kjarninn (po slovensky Zdroj), na terase s úžasným výhľadom na more, som sa stretol s jeho šéfredaktorom Thordurom Júlíussonom. Kjarninn je niečo ako islandská verzia českého portálu Alarm – snaží sa byť strážnym psom voči tým, čo sú pri moci, publikuje kritické eseje, rozhovory a publicistiku, a žije z dobrovoľných príspevkov čitateľov. Júlíusson označuje médium ako liberálne, smerujúce skôr k pohľadu medzinárodnému než k národnému, so záujmom o sociálnu spravodlivosť. A hoci je Kjarnnin najmä kritické médium, keď sa Júlíussona spýtam na problémy Islandu, začne mi prekvapivo najprv menovať pozitíva. „Island je veľmi, veľmi bohatá krajina, veľmi vzdelaná krajina. Máme ale veľmi jednoduchú ekonomiku, založenú na troch pilieroch. Prvým je rybárstvo, to je asi tretina výnosov, druhým je predaj geotermálnej energie, ktorá putuje do troch veľkých hlinikární, a treťou je turizmus. To je pomerne nový sektor, v roku 2010 sme mali približne pol milióna turistov ročne, dnes je to takmer dva a pol milióna, a to hovoríme o krajine s tristopäťdesiattisíc obyvateľmi. To sú v skratke tri veci, vďaka ktorým sme mohli vybudovať toto mesto a až na počasie vedieme celkom dobrý život.“
Pri otázke turizmu sa však vyjavia aj prvé problémy. Ten totiž rastie exponenciálne, a krajine chýbajú ľudia, ktorí by v turistickom priemysle pracovali. Tí často odchádzajú za prácou do zahraničia a už sa nevrátia. Zvýšil sa, naopak, počet cudzincov v krajine: zo šiestich percent v roku 2013 na dnešných pätnásť percent. Problémom cudzincov sa ale žiadna politická strana výrazne nevenuje. Aj preto v Keflavíku, susednom meste Reykjavíku s medzinárodným letiskom, kde žije dvadsaťpäť percent cudzincov, účasť na lokálnych voľbách neustále klesá, keďže imigranti sa ich väčšinou nezúčastňujú.
Čo najviac formovalo politickú scénu dnešného Islandu? Thordur, tak ako mnohí ľudia, ktorých som na Islande stretol, neprekvapivo menuje finančnú krízu v roku 2008. „Narodil som sa v roku 1980, no do roku 2008 som nevidel poriadny protest, odrazu však boli v uliciach deň za dňom ľudia protestujúci s panvicami a hrncami. Strácali domovy, prácu a úspory. No najmä stratili dôveru v inštitúcie. Náš najväčší problém je, že do dnešného dňa sme tú dôveru nezískali späť. V roku 2008 sa aj na politickej scéne veľa zmenilo. Predtým si dlhé roky tradične moc delili štyri strany, dnes je v parlamente osem strán a vo voľbách kandiduje ešte oveľa viac. Z veľmi stabilnej spoločnosti sme sa stali spoločnosťou viac rozdelenou – a napriek tomu sa staré mocenské štruktúry nezmenili.“
V krajine dnes vládne Vinstrihreyfingin (Ľavicovo-zelené hnutie), avšak v koalícii s konzervatívnou stranou Sjálfstæðisflokkurinn (Strana nezávislosti) a agrárnou Framsóknarflokkurinn (Progresívna strana). Práve pravicová Strana nezávislosti stála za mnohými krokmi, ktoré viedli ku finančnej kríze, a hoci po nej utrpela stratu elektorátu, dodnes bola kostrou každej islandskej vlády. Ľavicovo-zelení tak síce majú na papieri radikálny program, presadiť z neho však vedia len minimum. Preto je mnoho ich voličov sklamaných, vysvetľuje Júlíusson a uvádza niekoľko príkladov. Prvým z nich je problém s rybárskymi kvótami. Keďže v minulosti sa mohlo s kvótami, ktoré súkromným spoločnostiam udeľoval štát, obchodovať, vznikla medzi rybármi bohatá super-elita, ktorá má dnes obrovský vplyv. Verejnosť sa v prieskumoch opakovane vyjadruje za zrušenie tohto systému kvót, a ľavicovo-zelení sľubovali v tomto ohľade zmenu, cez Stranu nezávislosti, ktoré má na týchto oligarchov silné napojenie, však zmena neprešla.
Rovnako neprešla zmena ústavy, ktorá mala adekvátnejšie odrážať modernú islandskú spoločnosť. Predvolebné sľuby sa im očividne nedarí plniť, a naopak porušujú veci, za ktorými by si mali podľa ich voličov stáť. Thordur uvádza napríklad ich veľmi kritický postoj k NATO, ktorý sa však v ich politikách nijako neodzrkadľuje: premiérka chodí na stretnutia NATO a strana podporila vstup Švédska a Fínska do tejto organizácie.
Spýtal som sa teda islandského novinára, či sa pre sklamaného voliča črtajú nejaké iné ľavicové alternatívy. „V roku 2018 kandidovala v Reykjavíku Socialistická strana, získala viac percent než Ľavicovo-zelení, a dnes majú v mestskom zastupiteľstve dvoch poslancov. V celoštátnych voľbách však tesne neprešli do parlamentu. Tí sú oveľa radikálnejší, majú lepšie vzťahy s odbormi a oslovujú najmä nižšie triedy. Strana sociálnej demokracie je oproti iným škandinávskym krajinám veľmi slabá, naposledy sa len s ťažkosťami dostala do parlamentu. Darí sa im však v Reykjavíku, kde mali doteraz starostu. No a nakoniec máme Pirátsku stranu, ktorá neustále rastie, darí sa im v hlavnom meste i v parlamente, a napriek tomu, že je to menšia strana, je ich počuť, hlasno sa vyjadrujú ku korupcii a znepríjemňujú život konzervatívcom. Ako vidíte, ľavicovo orientovaných strán máme dosť, nevedia však spolupracovať či vytvoriť jednu politickú silu. Najmä ľavicovo-zelení si čoskoro budú musieť zodpovedať, akou stranou vlastne sú, či sú konzervatívnou stranou, ktorej ide len o moc, alebo stranou, ktorá sleduje svoj vlastný program. Od toho závisí aj budúcnosť ľavice na Islande,“ uzatvára Júlíusson
Ľavicové sklamanie
Po tejto kritike vládnucej ľavicovej strany Vinstrihreyfingin som si dohodol stretnutie s jej členkou Evou Dögg Davíðsdóttir, aby mi objasnila, kde ako strana zlyhávajú. Eva je mladá politička, do parlamentu sa dostala len pred niekoľkými mesiacmi. Pôvodne pracovala ako výskumníčka klimatických zmien na globálnom Juhu, počas covidu hosťovala na univerzite v Reykjavíku a vtedy sa rozhodla zapojiť do politiky a priniesť na Island vedomosti, ktoré vo svete nadobudla. Začala tvorbou klimatického programu pre stranu, dnes sa však ako poslankyňa musí venovať aj mnohým iným veciam, naposledy bola vedúcou volebnej kampane do mestského zastupiteľstva. Prijala ma pár dní po týchto voľbách, v ktorých strana stratila veľkú časť svojich voličov, vo volebnej centrále strany. Bolo vidno, že tam nebolo čo oslavovať. Prázdna miestnosť, po stoloch pár plechoviek s malinovkami, plagáty staršie než včerajšie noviny. Ani mladej poslankyni sa ľahko nerozprávalo o dôvodoch pohorenia. „Klimatická kríza, ktorej sa dlhodobo venujem, nie je v lokálnych voľbách témou, tou je kríza bývania. Hodnota nehnuteľností počas covidu vzrástla o dvadsať percent, a alternatív bývania nie je dosť. Máme síce sociálne byty, ale dlho sa na ne čaká a treba splniť príliš veľa požiadaviek. Naším vzorom sú Viedeň a Helsinki, kde mesto vlastní štyristotisíc bytov na prenájom. Máme niekoľko neziskových organizácií, ktoré prenajímajú byty, tie sú však naviazané na odbory. Celkovo je však sociálne bývanie len veľmi marginálnou časťou trhu. Najmä pre mladých ľudí je preto dnes ťažké odísť z rodičovského bývania a osamostatniť sa. Navrhli sme, aby mesto vybudovalo viac nájomných bytov, ktoré by bez zisku prenajímalo,“ vysvetľuje Davíðsdóttir. Či sa im ale tento návrh podarí po nevydarených voľbách presadiť, je veľmi otázne.
V čom vidí neúspech strany a sklamanie ich voličov? A považuje stranu Ľavicovo-zelených stále za radikálnu, tak ako to hlása ich program? „Keď sme zakladali koalíciu, bolo to posledné možné východisko. Je to, samozrejme, ťažké, lebo sme veľmi rozdielni. Naše hnutie mnoho ľudí opustilo kvôli tomu, že sme šli do vlády s pravicovo-konzervatívnymi stranami, najmä so Stranou nezávislosti, ktorá mala v minulosti mnoho korupčných káuz. V prieskumoch sme klesli o päť percent. Viete, keď sa dostanete k moci, niečo sa zmení. To vidíte všade. Je ťažšie byť radikálny, keď ste v koalícii a máte zodpovednosť. Povedala by som, že sme stále radikálni, ale spoločnosť sa posunula, socialistické politiky škandinávskych krajín sú tu už samozrejmosťou a nie niečím radikálnym. Strany, ktoré sú dnes vnímané ako radikálnejšie, by nikdy nešli do koalície, v akej sme teraz my, ale s tým sa ja neviem stotožniť, radšej budem v strane, ktorá robí kompromisy, ale vie spolupracovať.
Čo im tieto kompromisy a spolupráce priniesli? „Podarilo sa nám vďaka nim presadiť plne financovaný klimatický akčný plán. Materská/otcovská sa zvýšila na jeden rok. Naša premiérka sa angažovala v ľudskoprávnych otázkach, ktoré pôvodne spravovalo ministerstvo sociálnych vecí, najmä v oblasti práv LGBTI komunity. Tiež sa nám v roku 2019 podarilo presadiť zákon o rodovej autonómii, ktorý povoľuje voľný výber rodu. A počas covidu sa nám darilo držať pravicové strany na uzde, aby nerobili v čase krízy výrazné škrty do sociálnych istôt,“ vymenúva čiastočné úspechy poslankyňa.
Tie však v posledných týždňoch zatienila kauza predaja veľkej banky. Po finančnej kríze Island zoštátnil tri najväčšie banky, a jedna z nich je práve v procese privatizácie. Spočiatku to nebol ani pre verejnosť taký problém, Davíðsdóttir bola dokonca v komisii, ktorá na predaj dohliadala. Avšak medzi kupujúcimi sa napriek sľubom, ktoré komisia dostala, ocitli ľudia, zodpovední za finančnú krízu z roku 2008. Verejnosť to prirodzene vníma veľmi kriticky. „Otvára to staré rany, konalo sa už niekoľko protestov. Ľudia požadujú rezignáciu ministra financií. Ale na Islande politici, najmä tí pravicoví, neodstupujú. Je to pre našu stranu veľké fiasko. Teraz to bude vyšetrovať štátny auditor, verím, že to vyhodnotí spravodlivo,“ hovorí Eva, hoci nie veľmi presvedčivo.
Spýtal som sa aj na postoj k NATO, ktorý spomínal šéfredaktor Kjarnninu. „Zhodli sme sa, že premiérka sa bude zúčastňovať podujatí NATO, a vyzdvihovať mier, pacifizmus a klimatické problémy, ktoré doteraz NATO príliš neriešilo. Aj v rámci strany sú však na členstvo v NATO veľmi rozdielne názory – vyhranené i nuansovanejšie. Ja patrím skôr k tým druhým, hoci som kritická k niektorým krokom NATO, hlavne k zásahom v Líbii a Afganistane,“ dodáva.
Ľavicovo-zelená strana je založená na štyroch pilieroch: environmentálna ochrana, feminizmus, mier a sociálna spravodlivosť. Davíðsdóttir však vníma ich prienik: „Myslím si, že sú všetky prepojené. Ja som sa pridala do strany pôvodne kvôli environmentálnym otázkam, a aj dnes by som chcela, aby sme v otázkach klimatických zmien šli ďalej. Vo volebnom programe sme si stanovili zníženie emisií CO2 o päťdesiat percent do roku 2030, a mojou ambíciou je, aby sa to podarilo. Takisto by som si želala, aby sme vedeli mať všetky stupne vzdelávania zadarmo a posilnili kapacity v oblasti starostlivosti o duševné zdravie. Ľavica je ale fragmentovaná, a aby sme tieto veci dosiahli, musíme užšie spolupracovať a stať sa jednou výraznou politickou silou. Tendencia na Islande totiž je, že ak je niekto nespokojný, hneď vytvorí novú ľavicovú stranu a tak sa zbytočne trieštia sily. Princípy sú dôležité, ale musíme sa naučiť robiť kompromisy a spolupracovať, ak chceme dosiahnuť zmenu,“ počúvam od nej echo slov Thordura Júlíussona o potrebe zjednotenia ľavice.
Priestor na nadýchnutie
Po stretnutiach s novinárom a političkou som sa rozhodol, že je načase vypočuť si niekoho, kto na islandskú spoločnosť a politiku nahliada z trochu iného uhľa, a vybral som sa do autonómneho anarchistického centra Andrými. Andrými je zložené z dvoch islandských slov – „and“ (dýchať) a „rými“ (priestor), a jeho zakladatelia a zakladateľky chcú, aby plnilo presne túto funkciu: aby bolo miestom, kde sa dá slobodne nadýchnuť. V peknej žltej budove uprostred mesta ma privítali dve členky miestneho kolektívu, Kristín a Bryndís, obe antropologičky. Keď som skončil s obdivovaním ich knižnice, v ktorej majú stovky skvelých titulov o radikálnej politike a umení v angličtine, mi pri šálke čaju porozprávali viac o ich aktivitách. „Dlho sme diskutovali o anarchistických a radikálnych ľavicových politikách a uvedomili sme si, že potrebujeme vlastný priestor. Začínali sme v roku 2014 v malej miestnosti vo väčšom dome. O tri roky sme sa presunuli do tohto domu, ktorý si prenajímame od mesta. Na nájom sa skladajú ľudia, ktorí projektu fandia. Pôvodne tu bola škôlka,“ začína Kristín. „ Andrými spravuje skupina ľudí, ktorí zdieľajú spoločné hodnoty. Dá sa povedať, že je takou spájajúcou organizáciou pre viaceré pracovné skupiny. Patria sem napríklad organizácie No Borders, Extinction Rebellion či Rauða Regnhlífin (Červený dáždnik), ktorá pomáha sexuálnym pracovníkom a pracovníčkam. Deje sa tu veľké množstvo aktivít, organizujeme napríklad feministické kurzy sebaobrany, každý týždeň „supermarket zadarmo“, kde si ľudia v núdzi môžu prísť vziať jedlo. Takisto spravujeme komunitnú záhradku a organizujeme opravu bicyklov. Konajú sa tu aj čítania poézie, rôzne workshopy, vyučovanie rôznych jazykov či cvičenia jógy. Všetko, samozrejme, zadarmo,“ upresňuje Bryndís.
Centrum nie je otvorené každý deň, iba keď v ňom niektorá zo skupín organizuje stretnutie či podujatie. V posledných dňoch je tu najmä veľa utečencov, keďže polícia práve oznámila, že ich bude násilím deportovať do Grécka. Mnohí si sem prichádzajú po radu. Veľa ich tu bolo aj minulý rok, keď sa riaditeľ imigračného úradu rozhodol vyhodiť utečencov na ulicu – počas pandémie ich totiž nemohol deportovať. Bez domova skončilo asi dvadsať ľudí, ktorým v Andrými od rána do večera pomáhali. „Na tomto mieste je krásne, že tu pracujete, keď na to máte kapacitu, a keď to nezvládate, a potrebujete si na istý čas oddýchnuť, môžete sa kedykoľvek vrátiť späť,“ hovorí s úsmevom Bryndís.
Ako vnímajú tieto anarchistické feministky islandskú politickú scénu? Kristín voliť nechodí, ľavicové strany a najmä Ľavicovo-zelení, ju už dávno sklamali. S Kristín zhodne tvrdia, že koalícia s konzervatívnymi stranami bola pre nich i ľudí z ich komunity úplnou zradou. Bryndís na posledných voľbách nebola, ale ak by šla, volila by Socialistov alebo Pirátov. Kde teda vidia nádej ľavice do budúcna? „Určite nie v politických stranách,“ smeje sa Kristín. Politické dianie však sledujú a mnoho vecí ich znepokojuje, obávajú sa napríklad importu republikánskej kresťanskej ideológie z Ameriky, ktorá sa v poslednej dobe objavuje vo verejnom diskurze. Konzervatívne strany zrazu prízvukujú, že Island je kresťanská krajina, založená na kresťanských hodnotách, v skutočnosti tu však inštitucionálna viera nehrá vôbec veľkú rolu. Za najväčšie problémy Islandu považujú obe antropologičky prevládajúci neoliberalizmus, energetickú a potravinovú neudržateľnosť, a štrukturálny systémový rasizmus. A čo by si priali? Vlastný dom, ktorý by bol lepšie prístupný aj pre ľudí so znevýhodnením, a radikálne ľavicové periodikum. Odchádzam z ich útulnej komunitnej kuchyne a premýšľam, ako si každý z ľudí, s ktorými som viedol rozhovor, predstavuje pod slovom „radikálny“ niečo úplne iné.
Za chudobu si môžete sami
V niečom sa však prekvapivo zhodnú – liberálny novinár, vládna politička aj feministické aktivistky mi spomínajú tú istú ženu – ak sa vraj stojí za to s niekým porozprávať, je to ona. Volá sa Sanna Magdalena Mortudóttir.
Sanna je mladá politička tmavej pleti, dcéra slobodnej matky, členka lokálnej Socialistickej strany. S vyholenou hlavou, širokým úsmevom a nekompromisnými názormi je na islandskej politickej scéne neprehliadnuteľným zjavom. Hoci sa v politike pohybuje len niekoľko rokov, hovorí mi o nej so zanietením. „Po finančnej kríze nastala väčšia miera participácie zo strany verejnosti, a vzniklo viacero strán na grassrootových základoch. Pre ľavicu to bol budíček. Socialistickú stranu sme založili v roku 2017, lebo sme mali pocit, že ľavicové strany ako Ľavicovo-zelení a Sociálni demokrati nebránili záujmy ľudí, o ktorých by sa mali ako ľavicové strany starať. Island sa prezentuje ako bohatá krajina, kde sa majú všetci dobre, ale máme aj veľa chudobných a pracujúcich za nízke mzdy. Taktiež sa o Islande hovorí ako o raji rodovej rovnosti, ale máme veľa chudobných pracujúcich žien. Keďže som, ako dieťa slobodnej matky, vyrastala v chudobe, mám s tým skúsenosti. Ostatné ľavicové strany úplne zabudli, odkiaľ pochádzajú. Po kríze bolo pre nich ľahšie sympatizovať s ľuďmi, čo stratili prácu či úspory, ale je pre nich ťažké sympatizovať s chudobnými. Je tu totiž rozšírený naratív, že ak ste chudobný, je to len vaša vina,“ rozohní sa Sanna.
Zmeniť niečo na tom naratíve však nie je ľahké. Už niekoľko rokov pôsobí v mestskom zastupiteľstve v Reykjavíu spolu s poslancami od Ľavicovo-zelených a Sociálnych demokratov, no keď sa snaží presadiť napríklad návrhy sociálneho bývania, tvrdia jej, že to nie je treba, že na Islande je predsa všetko v poriadku. Stratili kontakt s ľuďmi so sociálnymi problémami, tvrdí. Politici vraj dostávajú veľmi dobrý plat, spohodlnia a stratia styk a pochopenie pre sociálne slabších. „Hrozím sa toho, že sa to jedného dňa stane aj mne, budem niekde piť drahé víno a zabudnem, z čoho som vyšla,“ smeje sa.
Najväčší problém je podľa nej dnes na Islande s bývaním. Niektorí ľudia minú na nájom až šesťdesiat či sedemdesiat percent príjmu. Nebudujú sa štátom či mestom vlastnené byty, a nezavádza sa žiadna kontrola rastu cien nehnuteľností. Ďalším problémom sú podľa Sanny nízke mzdy v štátnom sektore a dôchodky pre znevýhodnených a starších ľudí. Už roky sa o tom hovorí, ale zatiaľ sa nepodarilo spraviť nič, čo by týmto ľuďom zaručilo dôstojný príjem.
„Aj rasizmus v našej spoločnosti naďalej pretrváva. Naposledy pri volebnej kampani napísal niekto pod môj status „no niggers“, z čoho som bola šokovaná. Téme Islanďanov, ktorí pochádzajú z rasovo zmiešaného manželstva a stretli sa s rasizmom, som sa venovala aj v mojej dizertačnej práci z antropológie,“ dodáva.
Na Islande počúvam veľa o sklamaní z ľavicových strán. V čom je podľa nej Socialistická strana výnimočná? „Nahlas a jasne hovoríme, že sme antikapitalistická strana. Problémom sú dopady neoliberalizmu a s tými sa musíme vysporiadať. Nezakrývať si pred tým oči. Taktiež chceme dávať hlasy rôznym skupinám ľudí a vytvárať politiky na základe ich potrieb, aby nevznikali zhora a bez ich participácie,“ uzatvára Sanna. A ja si od nej beriem už štvrtý, opäť iný pohľad na slovo „radikálnosť“.
Možnosti ostrova
Nech už som sa na Islande stretol s kýmkoľvek, všetci, aj tí najkritickejší z nich, nakoniec uznali, že táto krajina má mnoho výdobytkov, ktoré si vážia a uvedomujú. V otázkach rodovej rovnosti, práv queer ľudí či zodpovedného prístupu k riešeniam problémov klimatickej krízy sa od nich skutočne máme čo učiť. A vyzerá to, že po extatickej neoliberálnej fantazmagórii, ktorá viedla ku krachu v roku 2008, sa aj na tomto poli poučili. Vyťažila z toho najmä ľavica, ktorá je dnes, hoci v oklieštenej forme, pri moci (Ľavicovo-zelení) či aspoň na vzostupe (Socialisti, Piráti). To, či sa rôzne ľavicové projekty dokážu spojiť a vytvoriť politický potenciál pre ešte hlbšie sociálne zmeny, je otázkou času. Niekedy sa zvykne hovoriť, že Spojené štáty sú akýmsi laboratóriom, v ktorom sa experimentuje s demokraciou, aby sme prišli na jej čo najefektívnejšie podoby. Možno je však oveľa účinnejším experimentálnym pracoviskom malý, izolovaný ostrov, akým je Island. Oplatí sa sledovať, aké nové formy socialistických a demokratických princípov z tohto laboratória vzídu.
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung.
