Vesmírni kanibali, Lupiči tiel, Noci a Úsvity mŕtvych, Lesní duchovia alebo Útoky krabích monštier. Každý a každá z nás si určite sporadicky vybaví aspoň jeden titul spojený s brakovou, béčkovou, exploatačnou kinematografiou, na ktorý narazil na internete, v kine, televízii alebo kedysi vo videopožičovni. Za excesívnou estetikou postavenou na šoku, hrôze alebo znechutení sa skrýva rozmanitý svet produkčných labyrintov, vývoja médií, publík a vetviacich sa subžánrov. Na exkurziu do tejto vrstevnatej siete nás pozýva nová publikácia vydavateľstva Casablanca Krev, slzy a sperma od štvorice autorov Jiřího Blažka, Davida Čenka, Jiřího Flígla a Antonína Tesaře.
Serióznejšie než sa zdá
Mená autorov sa s brakovou kinematografiou spájajú dlhodobejšie, vďaka ich dramaturgickým a organizačným aktivitám v rámci Festivalu otrlého diváka, prinášajúceho dvakrát do roka prehliadku filmových bizarností a štýlových VHS projekcií, a vďaka ich predošlej prednáškovej a publikačnej činnosti. V Krev, slzy a sperma bude, ako napovedá už letmý pohľad na grafiku obálky, otázny spôsob, ktorým sa mixuje „pokleslé“ a akademické, popularizačné a odborné. Kniha v sebe nesie istú dávku sebairónie a drzosti, definuje sa ako „čítanka filmového braku“. Môže to pôsobiť ako alibizmus, ospravedlnenie prípadných nedostatkov. Cieľom je najmä oboznámenie čitateľa či čitateľky so základnými rámcami vymedzujúcimi brak, béčkový a exploatačný film, ku ktorým pridáva ponory do konkrétnejších, známych tém. Čítanie je tak prínosné najmä pre ľudí, ktorí sa filmovému braku zatiaľ nevenovali vôbec, minimálne, alebo iba na čisto fanúšikovskej úrovni. Po tomto konštatovaní však môže aj človeka znalého témy prekvapiť rozpracovanie jednotlivých kapitol, ich komplexnosť a obsiahlosť, ktorú sa autorom darí vtesnať do vcelku malého rozsahu dvesto strán (osem kapitol).
Od začiatku hovoria autori o brakovom filme ako o obrovskej množine, ktorú je nemožné vyčerpať, kompletne zmapovať v knihe daného rozmeru. Snažia sa skôr o výber, ktorý bude reprezentatívnou vzorkou, akúsi sieť orientačných bodov, predstavujúcu (treba dodať, že v závere naozaj užitočné) východisko pre oboznámenie sa s týmito poklesnutými žánrami.
Prvé dve kapitoly, Exploatace – Varujte své děti! (Tesař) a Béčkové filmy – Lovení v písmenkové polévce amerického braku (Flígl), sa venujú základnej klasifikácii a vymedzeniu pojmov exploatačného, béčkového a brakového filmu (čo predostrie obraz o ich diverzite a rozsiahlosti celého filmového druhu), fajnšmekrov určite poteší aj preskúmanie označenia „mondo“. Druhá kapitola mapuje pre pochopenie celého fenoménu kľúčovú oblasť produkcie, distribúcie a spôsobov premietania, aj život braku v ére televízie, videopožičovní a DVD. V ponuke je rýchla kartografia mediálnej krajiny braku a jeho výborne vyabstrahovaný mediálny kontext. Flíglova kapitola sa zameriava na americký trh, čo však nie je na škodu, nakoľko práve jeho modely boli prebraté aj v ostatných častiach sveta. V oboch prípadoch je potrebné oceniť najmä zrozumiteľnosť a úspornosť, ktorými autori uvádzajú neznalého čitateľa či čitateľku do prehľadného obrazu, a tým poučenejším ponúkajú užitočný sumár základných poznatkov a východísk, opierajúc sa napríklad o práce teoretika Davida Churcha.
Krv a senzácie: od Grand Guignol k 3D kinu
Najprínosnejšie časti publikácie sa venujú konkrétnejším fenoménom a ponúkajú detailnejší pohľad. Sú nimi kapitoly: Gimmick – Kostlivec ze skříně (Blažek), Gore – Film jako krvavá hostina (Čeněk) a Lidová kultura a lidový hrdina – Bojovník s maskou (Čeněk).
Gimmick je označením pre marketingovú stratégiu a ozvláštňovanie projekcií. Svojho priekopníka našiel práve v oblasti béčkovej kinematografie, v režisérovi a producentovi Williamovi Castlovi, ktorý napríklad pred premietaním snímky Tingler (1959) dal pod sedadlá namontovať vibračné zariadenie Percepto!, aby v publiku zintenzívnil a fyzicky sprítomnil pocit zdesenia. Praktickým príkladom gimmicku je už obálka publikácie, postriekaná imaginárnymi spermiami a krvou, korunovaná názvom evokujúcim dojem výrazne pokleslého čítania. Blažekova kapitola odkrýva trochu pozabudnutý, insitne bizarný svet extravagantnej minulosti gimmicku a nadväzuje naň súčasným, sofistikovanejším gimmickom (ako napríklad točenie na 70 mm film, projekcie z filmového pásu v čase digitálu alebo 3D projekcie).
Gore – Film jako krvavá hostina je azda najkompaktnejšou kapitolou celej knihy. Na príklade kultových snímok Herschela Gordona Lewisa Blood Feast, 2000 Maniacs! a Wizard of Gore nás neoboznamuje iba s východiskovými a naprieč dekádami v podstate nemennými znakmi gore kinematografie, ale pomocou tejto vzorky odkrýva jej širšie spoločenské kontexty. Čeněk spomína fenomén vaudevillu, (bulvárne) povestného francúzskeho divadla Grand Guignol, špecializovaného na naturalistické hororové vystúpenia, aj tému tzv. lynching spectacles, príznačnú pre obdobie rasovej segregácie na Juhu USA. Rasistické lynčovanie prerastajúce do spoločenskej udalosti skúma v knihe Lynching and Spectacle: Witnessing Racial Violence in America 1890–1940 od Amy Louise Wood a jeho odkaz je prítomný v Lewisovej snímke 2000 Maniacs! Nemenej výdatné je Čenkovo písanie o spoločensko-kultúrnych kontextoch mexickej kinematografie a bojovníkovi El Santovi, ktorého rozoberá už v eseji Národní hrdina se stříbrnou maskou v 87. čísle časopisu Cinepur.
Kapitoly Filmové kulty a camp – Čtení proti strsti (Tesař) a Porno – ještě hlubší, než jsme si mysleli (Flígl) sú venované neopomenuteľným témam kultových „campov“ a rozsiahlemu audiovizuálnemu segmentu, ktorý tvorí esenciálnu zložku brakovej a exploatačnej kinematografie – pornografii. Flíglova kapitola je užitočná ako rýchly prierez míľnikmi dejín pornografie, pričom neopomína najmä švédsku a dánsku produkciu, ani artistné výstrelky Francúza Clauda Mulota.
Prekvapivé vyústenie
Je ním kapitola Česká stopa filmového braku, ktorá aplikuje fenomény rozoberané v predošlých kapitolách na české prostredie, a to v nečakanom rozsahu. Okrem očakávateľných volieb (filmy Den Draka, Killing Greed) autori rozoberajú divácky úspešné české komédie a zrod českej pornografie, alebo brak v službách ideológie (30 případů Majora Zemana). Prekvapivým (ale nie samoúčelným) je prepojenie gimmicku s multimediálnym divadlom Laterna magika a Kinoautomatom Radúza Činčeru. V tomto bode kryštalizuje tvorivá „neposlušnosť“ autorov a univerzálnosť ich prístupu.
Krev, slzy a sperma je enfant terrible aktuálnej československej filmovovednej literatúry. Napriek tematicky pubertálnym výstrelkom (grafika obálky alebo ironicky ladená tiráž) zo seba nerobí žiadnu „Hrôzostrašnú filmovú históriu“ à la Terry Deary a môžeme ju brať serióznejšie než sa na prvý pohľad tvári. Ponúka konzistentnú sumu informácií a podnetné presahy, v rámci selektívneho charakteru preukazuje cit pre strategický výber tém, ktoré pokrývajú relevantné oblasti brakovej kinematografie. Najsilnejšou stránkou je schopnosť autorov pristupovať k témam čo najuniverzálnejšie, a tiež priniesť zopár nečakaných záverov a súvislostí. Naopak, mínusom môže byť opomenutie napríklad európskeho brakového filmu, ktorý sa viac-menej výraznejšie spomína iba vo Flíglovej kapitole o porne, alebo pri povestnom uvádzaní európskych artových filmov ako „šteklivých béčok“ v amerických kinách (Leto s Monikou). Či už sa schuti (alebo s nechuťou) smejete pri raných Jacksonových filmoch, Slumber Party Massacre II je váš obľúbený muzikál, ale považujete Lucia Fulciho za pravého umelca, alebo ani nie, berte túto recenziu ako také malé odporúčanie. Je to útla knižka, ktorú je ako zaujímavý prírastok do oblasti novej filmovej histórie v československom prostredí škoda prehliadnuť.
Jiří Blažek, David Čeněk, Jiří Flígl, Antonín Tesař: Krev, slzy a sperma – Čítanka filmového braku. Praha: Casablanca, 2019.
Autor je študentom FTF VŠMU
