Kremnické gagy: Premyslené, fungujúce… a takmer neuskutočnené

 „Kedysi žila Kremnica vďaka svojmu kúpalisku, lyžiarskemu podujatiu Big Air a festivalu Kremnické gagy. Dnes je po väčšinu roka mestom duchov.“ Tak mesto pôsobí podľa tunajšieho taxikára, ktorý o Gagoch hovorí s hrdosťou, napriek tomu, že sa ich ako rodený Kremničan nikdy aktívne nezúčastnil. Kremnické gagy sú pre miestnych veľká udalosť. A nielen pre nich. Sú výnimočným podujatím zameraným na humor prezentovaný prostredníctvom širokej škály divadelných foriem, pouličných performancií, stand-upu, diskusií, výstav či street artu. Pestrosť tohto festivalu je do očí bijúca najmä vtedy, keď si človek zažije Kremnicu v jej bežnej prevádzke.

Pandémiu COVID-19 neprežilo kúpalisko ani lyžiarske podujatie Big Air. Kremnické gagy sa tento rok tiež nemuseli konať, keďže pôsobenie Ministerstva kultúry SR – dosahujúce v oblasti kultúry podobnú úroveň ničivosti ako pandémia – ohrozilo aj tento festival. Stalo sa to po tom, čo Fond na podporu umenia zrušil Kremnickým gagom zazmluvnenú podporu, aby toto zrušenie následne poprel, aby hystericky vyhlásil potrebu prešetrenia zmlúv, aby následne na nič neprišiel.

Festivalová nálada

Pri obligátnom hlásení „festival finančne podporil Fond na podporu umenia“, opakovane znejúcom prostredníctvom hlasu Juraja Kemku pred každým predstavením, bolo len veľmi náročné ubrániť sa pocitu zhnusenia či hanby. Pnutie medzi politikou a umením je odvekým problémom, no na štyridsiatom šiestom ročníku Gagov sa toto napätie sprítomňovalo takmer na každom predstavení. Ich spoluzakladateľ Roman Vykysalý sa pri otvorení festivalu pokúsil návštevníkov povzniesť slovami „humor oslobodzuje“. Divadlo GUnaGu zaujalo k súčasnosti vlastný postoj, artikulovaný zvolaním Viktora Horjána „ľuďom jebe“. Herci Divadla Spejbla a Hurvínka sa po výbornom predstavení pre deti o tom, ako moc na svete prevezme blcha, lúčili so slovenskými návštevníkmi solidárnymi slovami „myslíme na vás, sme s vami“. Či už humor pomáha na (politické) problémy zabudnúť, vybiť si zlosť, alebo vyburcovať k činu (poslednú možnosť predstavilo na festivale prekvapivo napríklad spomenuté divadlo Spejbla a Hurvínka), istá sa zdá byť len neoddeliteľnosť týchto dvoch „prístupov k životu“. V prípade Kremnických gagov to potvrdzuje aj prítomnosť relatívne vysokého počtu na politické témy orientovaných diskusií, populárnych stredno-prúdových formátov ako Bárdy a Káčer, Večera s Havranom, Ľahký podcast o ťažkej korupcii, Naživo s Braňom Závodským, debata 360Ky či debata Vašečka & Vagovič. 

Humorne o ekológii alebo Gagy pre deti

Tohtoročnou témou festivalu bola Ekológia a humor. Akusticky ju zhmotnila francúzska verzia Vrbovských víťazov, kapela The Acoustic Transformers, opakovane zapĺňajúca chodníky Štefánikovho námestia nákazlivo veselým vyhrávaním na recyklovaných nástrojoch aj nenástrojoch. Ekológii bolo venované aj improvizované kreslenie karikatúr v Uličke slávnych nosov (tento rok do nej pribudol reliéf Oľgy Feldekovej), ktoré patrí ku Kremnickým gagom tak bytostne ako Múzeum Gýča či nadrozmerná bábka gunára, maskota podujatia, lietajúceho súvisle naprieč priestormi.

Najmarkantnejšie sa téma festivalu prejavila v dramaturgii detských predstavení. Zastupovalo ju viacero domácich zoskupení ako Divadlo na Hojdačke, Divadlo Natraky či Divadlo Fí. S istou mierou zovšeobecnenia možno tvrdiť, že v prípade detských predstavení sa ekologické problémy komunikovali z rozprávačského hľadiska pomerne priamočiaro a ich posolstvá sledovali tú istú trajektóriu od zápletky postavenej na znečistení prostredia po jednoduché riešenie: jeho vyčistenie. Je otázne, do akej miery je komplexnosť ekologickej problematiky úmerná možnostiam veku detského diváka. Nároky, dnes nastavené zväčša na správne zodpovedanie otázky – „myslíte si, deti, že je separovanie potrebné“? –, by azda mohli byť aj v kontexte tvorby pre deti odvážnejšie.

Ide tu však o širší problém, ktorý sa netýka samotného festivalu. Väčšina predstavení, ktorá v súčasnosti vzniká na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU, je značne nápaditejšia a voči divákovi odvážnejšia ako mnohé nezávislé predstavenia, ktoré sú k dispozícii na slovenskom trhu s bábkovými predstaveniami pre deti. Ani sekcia Predstavenie pre deti na Kremnických gagoch, ktorá bola zostavená bez výnimky z bábkových predstavení z domáceho prostredia, neponúkla zvlášť invenčné diela, a to ako z pohľadu príbehov, rozprávačských postupov, ale aj z hľadiska použitých bábkových foriem či scénických prvkov (hoci predstavenia Jašter Jeseter a Keď stromy spievajú boli z estetického hľadiska výživné). Opakujúcim klišé je využívanie osvedčených prostriedkov na komunikáciu s detským divákom ako samoúčelná interaktívnosť, otázky na diváka, ktoré nikam nesmerujú, či jeho zapájanie do prestavenia vytvárajúce dojem „byť súčasťou deja“ bez toho, aby bolo dôležité či zrejmé, načo a ako sa vlastne dieťa zapája.

Všetky diela z tejto sekcie sa odohrávali v nových priestoroch festivalu, na Nádvorí Kláštor. Ich úroveň bola zvlášť citeľná v momente, keď doň vstúpil a predviedol svoju klauniádu nemecký performer s umeleckým menom DADO. Jeho pohybová klauniáda s názvom Waiting for DADO patrila k tomu najlepšiemu, čo sa dalo na Kremnických gagoch vidieť. Krik hercov nahradilo ticho nonverbálneho umenia, prehnane vysokú dynamiku zdanlivo potrebnú pre zaujatie detského diváka nahradila poézia groteskne hypnotizujúceho hereckého prejavu. Kým väčšina predstavení pre deti z dielne domácich súborov začínala otázkami „milé deti, boli ste už niekedy v divadle a viete, čo sa v divadle môže a čo nie?“, DADO začínal svoje vystúpenie mlčky, zazerajúc na deti kdesi z rohu javiska, budujúc svoj vzťah s nimi len cez jemné nuansy mimickej štylizácie.

Pravda, porovnávať DADA s predstaveniami pre deti z domácej bábkovej scény, je trochu nespravodlivé, keďže tu ide o odlišné žánre. Platí však, že tvoriť inteligentný a zároveň funkčný humor pre detského diváka prostredníctvom bábkového umenia sa zdá byť u nás bojom s veternými mlynmi, keďže mu konkuruje hlučnejšia, funkčnejšia a zárobkovejšia produkcia animátorského typu. Kremnické gagy siahajú v rozmedzí týchto dvoch polôh po predstaveniach stredného prúdu, hľadajúc medzi menej náročnými tvorcami to najkvalitnejšie, nenachádzajúc v oblasti nezávislej tvorby diela dostatočne otvorené širšiemu záujmu publika. (Je fér doplniť, že tieto závery sa týkajú len tohto ročníka a v minulosti bolo možné vidieť aj v oblasti domácej bábkovej tvorby výnimočné predstavenia. Zároveň platí, že v kontexte súčasných problémov s financovaním festivalu sa získanie náročnejších bábkových inscenácií, ktoré ani nie sú dominantou festivalu, môže javiť ako luxusný, nedostupný nadštandard.)

Trháky pre dospelých

Okrem „rodín s deťmi“ sa dá v komunite Kremnických gagov identifikovať iný pravidelný typ návštevníka: fanúšik predstavení určených pre dospelého diváka, ktorý nachádza zadosťučinenie predovšetkým v inscenáciách ťahaných hereckými hviezdami z radov domáceho či českého komediálneho herectva. Ešte aj pri čakaní v rade na diskusiu Michala Kovačiča z portálu 360tky na tému humor a politika bolo kde-tu možné započuť „ide sa na Vášáryčku“ (ktorá bola jednou z hostiek diskusie). Gagy v tomto smere umne balansujú na hrane dvoch kultúrnych svetov: majú svoje nároky, hľadajú umeleckú kvalitu, no hlbšie do útrob nezávislej kultúry nezachádzajú, hľadajú kvalitu predovšetkým v ustálených zónach umeleckej produkcie, v ktorej sa nerado experimentuje. Tento rok boli divadelnými headlinermi predovšetkým dobre urobené komédie ako Lež, kde mohli diváci vidieť českú herečku Ivanu Chýlkovú a slovenského herca Adyho Hajdu, komédia Detektor lži s Richardom Stankem, Janou Oľhovou, Ľubošom Kostelným či komédia Milostné dopisy s hereckými hviezdami Milanom Kňažkom a Emíliou Vášaryovou.

K stáliciam patrí aj niekdajšia divadelná alternatíva, dnes široko populárne bratislavské divadlo GUnaGu a Radošinské naivné divadlo. Obe divadlá si zachovávajú punc spoločensko-kritického undergroundu určeného pre väčšinového diváka a také boli aj ich diela predstavené na festivale tento rok, Plochozemci a Tvár z bilbordu: kritizovali všeobecne kritizovateľné témy, kritiku ktorých sa nedá kritizovať (pars pro toto Robert Fico), robili to remeselne bravúrne, pointujúc každý jeden vtip s chirurgickou presnosťou.

Zahraničné produkcie a pouličné umenie

To najlepšie, čo Kremnické gagy prinášajú, v čom sú na Slovensku absolútne nezastupiteľné, sú zahraniční umelci a umelkyne. Hlavný organizátor Pavol Kelley v jednom z rozhovorov uviedol, že kvôli problémom so sľúbenou podporou utrpeli tento rok najmä veľké zahraničné produkcie. Z hľadiska kvantity bolo programu na Gagoch toľko, že sa všetok ani nedal stihnúť, to je pravda. No vo vzťahu k veľkým zahraničným produkciám bola kvalitatívna zmena oproti minulému ročníku citeľná.

Pri predstavení The Guitar Locos: Olé! z Veľkej Británie si návštevník mohol absenciu zahraničnej produkcie uvedomiť hádam najlepšie. Dvaja klauni a zároveň výnimoční hráči na gitaru predvádzali unikátne spojenie strhujúcej hudby, predovšetkým flamenca, a nesmierne smiešnej, energickej klauniády, pri ktorej celé šapito doslova šalelo. Spojenie hudobného umenia a klauniády je jedným z podžánrov pouličného umenia a aj v minulosti sa na Kremnických gagoch predstavili v tomto smere viacerí umelci (minulý rok to bolo napríklad predstavenie The Crazy Mozarts od súboru Mundo Costrini), no vidieť takú energickú a neviazanú zábavu v spojitosti s majstrovsky interpretovanou hudbou ako v prípade predstavenia The Guitar Locos: Olé! sa vidí skutočne výnimočne. V istý moment hral na javisku jeden z dvojice umelcov Paul Morocco takmer nahý, čo pôsobilo zvlášť príznakovo najmä vďaka jeho enormne korpulentnej postave. Paul Morocco sa za obnaženosť svojho tela, samozrejme, nehanbil, naopak, využil ju na vytvorenie silného dojmu, ktorý vznikol vďaka kontrastnému spojeniu jeho telesnosti s bravúrne interpretovaniu gitarovou hudbou z diela Concerto de aranjuez od Joaquína Rodriga. Také niečo sa domácemu divákovi podarí vidieť len párkrát za život. Gagy takýchto zahraničných produkcií v posledných ročníkoch prinášali do Kremnice hneď niekoľko, pričom vždy išlo o zážitky tak špecifické, že na ne divák do konca života nezabudne. Tento rok bolo vystúpenie The Guitar Locos: Olé! svojho druhu jediné. Vďaka zaň, bezpochyby. Predstava toho, ako organizátori rušia vystúpenia podobne kvalitných zahraničných produkcií, lebo im nevedia pár mesiacov vopred garantovať, či sa Gagy naozaj uskutočnia, je však bolestivá.

Klauniáda mala na Gagoch predsa len svoje väčšie zastúpenie, a to v podobe pouličných umelcov. Zaiste, pre mnohých divákov a diváčky je najväčším zážitkom Gagov to, že vzhliadnu dobre urobenú komédiu, pričom na vlastné oči uvidia Milana Kňažka a Emíliu Vášáryovú. V kontexte našej kultúry však treba konštatovať, že práve pouličné umenie, odohrávajúce sa vo verejnom priestore na Štefánikovom námestí, je to najhodnotnejšie, čo Gagy prinášajú. Žiaden iný humor na festivale si nedovolí byť tak oslobodzujúco nekorektný ako pouličné vystúpenia konajúce sa na najrušnejšej kremnickej ulici, ktoré vtiahnu do hry doslova každého. Najmä v kontexte diskusií so súčasnými slovenskými standupistami sa zvykne pomerne nezáživne uvažovať nad tým, aké má humor hranice. Dá sa to chápať, v porovnaní s Uragánom sa môže zdať, že súčasný stand-up kráča často kdesi na hrane humoru. Dobré moderné pouličné umenie je však celkom iná káva, a to najmä pre to, že nepracuje len so slovom (väčšinou vôbec).

K vrcholom tohtoročných klauniád patril pouličný klaun z Argentíny s menom Menjunes: bez dovolenia vytrhával náhodným ľuďom telefóny z ruky, počas toho, ako telefonovali; bez opýtania bral okoloidúcim nápoje a jedlá, ktoré počas vystúpenia následne konzumoval; jednému cyklistovi zobral bicykel a začal na ňom tvoriť vlastné gagy; v istý moment vyzval náhodne okoloidúcu staršiu ženu, kráčajúcu o barliach, k šermovačke so svojimi barlami, ktoré zobral inému staršiemu pánovi (pani sa do súboja pustila s rehotom a plným nasadením); v iný moment priviedol Menjunes náhodne vybraného diváka k tomu, aby si v procese pohybového gagu uvedomil, že hajluje; v ďalší moment ukázal časti divákov prostredník a so slovami „fuck you“ ich vyháňal preč z námestia… a tak podobne. Popri všetkom sa námestím počas Menjunesovho vystúpenia opakovane rozoznieval burácajúci smiech. Právom bol tiež ocenený Zlatým gunárom za pouličné umenie.

Vystúpenie Menjunesa a ďalších pouličných performancií ako Cirkus for FunK!, Inka Clown Show či POOM-CHA (produkcie z Fínska, Brazílie a Talianska) sledovali všetci prítomní zadarmo, značné množstvo z nich si na Gagoch nekúpilo žiaden lístok. Medzi nimi aj skupina ľudí bez domova, ktorí prežívajú na Štefánikovom námestí pravdepodobne celý rok. Pravda, veľká časť náhodných divákov pouličnému umeniu nerozumie, nemá s ním skúsenosť. Kde-tu počuť pri akrobatických gagoch, pri ktorých klaunom padajú na hlavy kužele: „mohli sa to aspoň naučiť, to je horšie ako v škôlke“. Poprípade otca  vysvetľujúceho svojej dcére: „ujo si robí srandu z ľudí, to sa nerobí“.

Pred vystúpením pouličných umelcov Juraja Kemku nepočuť. Ide o technickú záležitosť, ktorá má ale aj symbolickú rovinu. Pouliční umelci si pokrývajú náklady za svoje vystúpenie, ako o tom sami informujú na konci svojich predstavení, len tým, čo vyzbierajú. Je to súčasť tohto žánru, ktorý má aj množstvo iných pravidiel, napriek tomu, ako spontánne pôsobí. Kultúra pouličného umenia a klauniád však nie je na Slovensku celkom známa, ide o menšinovú oblasť. Okrem Gagov sa dá vidieť hádam len na štiavnickom festivale Amplión. A to napriek tomu, že ide o tradičné umenie, siahajúce až k stredovekým jokulátorom. Dnes sa nedá študovať na Vysokej škole múzických umení ani inde na Slovensku (svoje vzácne zázemie má u nás v nemocniciach, vďaka združeniu Červený nos). Pritom ide o zážitok absolútne neprenosný, televízna ani internetová kultúra nemá šancu ho sprostredkovať, ani čo by akým lepším zaznamenaním či streamovaním. Na to po chvíli prídu všetci prítomní diváci a diváčky, ktorí tŕpnu, či budú komikom „vyvolaní“, zapojení alebo zažijú ten nevšedný, vzrušujúci moment, keď len svojím obyčajným každodenným gestom či postojom dokážu vďaka spolupráci s klaunom rozosmiať celé námestie. 

Kremnické gagy sú veľmi dobre a profesionálne nastaveným festivalom, kombinujúcim rôzne formy humoru. Tie najočakávanejšie, dobre urobené komédie známych hercov a herečiek, sledované diskusie populárnych osobností či vystúpenia obľúbených standupistov, za ktoré je publikum ochotné si priplatiť – aby mohli popri nich ožiť na Štefánikovom námestí tie najneočakávanejšie kúsky pouličných umelcov a umelkýň z celého sveta, improvizácie karikaturistov, aby mohol nad Štefánikovo námestie vzlietnuť lietajúci gunár. Zostáva len dúfať, že sa mu to podarí aj napriek problémom s financovaním i budúci rok.

Autor sa kriticky venuje literatúre, tvorivo divadlu, pasívne hudbe. Moderuje a organizuje kultúrne podujatia.