K jednej modalite zobrazovania česko-slovenských vzťahov v súčasnej českej popkultúre
Článok je dostupný aj ako longread – v audio verzii
Už o rok si pripomenieme súcitnú eutanáziu Československa ako geopolitického projektu. Mocenská dynamika, ktorá utvárala politickú dynamiku tohto multietnického štátu, však prežíva naďalej – v našich mysliach, medzinárodných vzťahoch i kultúrnych sférach dnes samostatnej Českej i Slovenskej republiky. Špeciálne v rámci kultúry a populárnej kultúry sa prízrak Československa vracia každoročne v podobe filmov, kníh a seriálov, ktoré reprízujú „zlaté časy“ (1918-1938) alebo „dobu temna“ (1948-1989). Okrem nich sú tu aj diela ukotvené v súčasnej, rozdelenej realite – Slovenky a Slováci ako aj Češky a Česi zostávajú súčasťou vzájomnej kolektívnej predstavivosti jednoducho preto, že slovenské a české postavy sa pravidelne objavujú vo filmoch, knihách, reklamách a iných dielach produkovaných na oboch stranách hranice.
Je preto prekvapivé, že stále nemáme (pokiaľ viem) bohatú odbornú literatúru, ktorá by sa zaoberala problematikou vzájomného zobrazovania česko-slovenských vzťahov, zrkadliacich sa v popkultúrnych stereotypoch. Čo sa týka exkluzívnejších foriem diskurzu, napríklad politickej komunikácie, existujú výborné analýzy – či už Šútovcova klasika Semióza ako politikum alebo nedávny Čechoslovakizmus tímu Kopeček, Mervart, Hudek, ktorý ponúka výborné eseje, venované premenlivému významu „čechoslovakizmu“ naprieč 19. a 20. storočím. Popkultúra však, ktovie prečo, zostáva v úzadí.
Škoda, pretože práve v rámci populárnej kultúry (a najmä audiovizuálnej popkultúry) nájdeme často kryštalické stereotypy, ktorých cieľom je rezonovať s najširším spektrom publika. Popkultúra a marketing, ktorý do nej rámcovo zahŕňam (ako tvorbu reklamných stratégií), sú umením toho, čo funguje. Vychádzajú často (hoci nie vždy) zo široko zdieľaných symbolických konštruktov, remixujú ich a posúvajú ďalej, utvárajúc tak mentálne kategórie a očakávania publika. I preto je dnes spôsob zobrazovania etnických, ekonomických a rodových skupín v populárnej kultúre pod drobnohľadom. Na jednej strane pramenia z konkrétnych, mocenských a kultúrnych vzťahov zakotvených v žitej realite a na druhej ich implicitne či explicitne interpretuje (napríklad, ako legitímne alebo nelegitímne) a ovplyvňuje to, ako o týchto skupinách ďalej uvažujeme.
Cieľom tohto textu je naznačiť, že je to tak aj v prípade česko-slovenských vzťahov. Neponúkam komplexnú analýzu všetkých relevantných trópov na českej a slovenskej strane – na to by nestačila dizertácia. Sústredím sa na jednu modalitu česko-slovenského vzťahu, ktorá sa mi však javí ako dominantný spôsob zobrazovania slovenských postáv v českej popkultúre, predovšetkým vo filme. Pracovne ju nazývam „Winnetou spod Kriváňa“ (nadväzujem tu na podcast, ktorý sme v roku 2020 nahrali spoločne s Tomášom Hučkom a historičkou umenia Milenou Bartlovou).
Vznešený divoch zomiera so cťou
Základný rámec tohto stereotypu je jednoduchý a celkom presne zodpovedá „vznešenému divochovi“, dobre známemu z postkoloniálnych štúdií. Vznešený divoch je fixnou ideou o obyvateľoch neeurópskych krajín, ktorá ich vykresľuje – spomeňte si na Winnetoua –, ako morálne čistých, neskazených civilizáciou a v kontakte s prírodou a autentickou múdrosťou predkov. Často tu nachádzame klasickú tému nespútanej sexuálnej energie, ktorú do amerických žien projektovali už európski misionári v 17. storočí.
Vznešený divoch je situačný stereotyp, ktorý existuje iba ako kontrapunkt ku skazenému dobyvateľovi, ktorý vládne modernou technológiou a európskou racionalitou, čo mu dáva mocenskú výhodu. Oproti vznešenému divochovi však práve moderným svetom morálne skorumpovaná – moderná sofistikovanosť a technológia hlboko poškodila jeho schopnosť autentického vzťahu k samému sebe. Vďaka tomu síce vznešeného divocha nevyhnutne mocensky porazí, morálnym víťazom je však ten, ktorému patria sympatie publika. Ako píšu v nedávno vydanej knihe Úsvit všetkého zosnulý David Graeber a David Wengrow, vznešenosť nie je presná – hovoríme skôr o stereotype hlúpeho divocha.
Len na okraj, skutočným hrdinom týchto príbehov je postava, ktorú môžeme nazvať „priateľ-dobyvateľ“, etnicky a kultúrne spätá s dobyvateľom, ale morálne a emocionálne s divochom. Príkladom môžu byť Old Shatterhand (mayovky), Hawkeye (Posledný mohykán), Nathan Algren (Posledný samuraj) či Jack Crabb (Malý veľký muž). Ten však pre nás nie je až taký relevantný.
Sex po slovensky
Akým spôsobom sa tento stereotypný vzťah projektuje do slovenských postáv v českej popkultúre? Jeho perfektné zosobnenie nájdeme v nedávnom Šarlatánovi (2020) A. Holland (autorom scenára je M. Epstein), kde stretávame (v podaní J. Loja) postavu Františka Palka – asistenta hlavnej postavy, ktorou je liečiteľ Jan Mikolášek. Toho zase môžeme vnímať ako dobyvateľa. Palko je vykreslený ako jednoduchý muž, ktorý na Mikoláška počas pracovného pohovoru spraví dojem nie odbornou expertízou (moderné poznatky kontra stereotyp), ale svojou sošnou postavou. Palko a Mikolášek sa stanú milencami a zblížia sa natoľko, že spolu dokonca navštívia Palkovu rodnú tatranskú drevenicu, kde v generačnej zhode žijú jeho matka s manželkou. Pre dokreslenie charakteru hrá Palko dokonca ľudovky na husliach – autentická kultúra ako vyšitá.
Romanca sa naštrbí vo chvíli, keď Palko, rozorvaný fascináciou Mikoláškovej odbornosti a láskou k manželke, dostane správu, že jeho manželka je tehotná. Posadnutý liečiteľ ho napokon vmanévruje do toho, aby jej podstrčil bylinnú zmes na vyvolanie potratu. Ani táto morálne korumpujúca sila však nenaštrbí Palkovu vnútornú integritu a lojalitu k jeho dobyvateľovi. V dramatickom finále filmu, socialistickom monsterprocese, odmietne Palko krivo vypovedať a pošpiniť Mikoláška. S úžasom sleduje, ako mu jeho zamestnávateľ neoplatí gesto, ale naopak, vynájde sa a vykonštruované obvinenia prisúdi práve Palkovi. Ten tak prehráva zápas, ale zachováva si česť. Našťastie sa nemusíte trápiť: v skutočnosti sa žiaden monsterproces neudial (Mikolášek bol odsúdený na tri roky za krátenie dane) a žiaden Palko neexistoval (asistentom bol Mikoláškov český príbuzný), je to len autorská licencia. Práve to je však cenné – ide o kryštalický stereotyp, symbolický konštrukt par excellence.
Charakteristická dynamika sofistikovanej moci proti autenticite, resp. intelektu a vzdelania proti naivnej spontánnosti, sa javí ešte zreteľnejšie v dielach, ktoré tematizujú libidózne obháňanie v heterosexuálnom móde. Vyberme niekoľko príkladov. Vo filme Muži v naději (2011) stelesňuje slovensky hovoriaca Vica Kerekes erotickú túžbu mužov v strednom a staršom veku (neistý Macháček, svetaznalý Polívka), keď v, čo do slizkosti, dodnes v českom filme neprekonanej biliardovej scéne spontánne narúša mravné, konverzačné, i spoločenské tabu. Ako erotická múza českých mužov, redukovaná na sexuálny objekt, tu reprízuje úlohu milenky z Nestydu (2008), ktorá hlúpo prezradí aféru s českým milencom, keď si u neho zabudne korytnačku.
Podobnú úlohu si zahrala aj Táňa Pauhofová ako „camgirl“ vo filme Román pro muže (2010), ktorú skorumpovaný sudca (Donutil) najme ako útechu pre zomierajúceho brata (Vladyka). Opäť – sofistikovaná moc proti autenticite. Pauhofovej postava predstavuje spontánnu mladú ženu, atraktívnu a naivnú, ktorú na rozdiel od ostatných postáv nezaťažuje ustavičné premýšľanie a morálne otázky. Ostatné postavy si získa bezprostrednosťou a vecným prístupom k životu („mám rada pekné veci“). V mrazivom finále sa nechá zaplatiť skorumpovaným starnúcim (tematizuje sa tu erektilná dysfunkcia) sudcom, pre ktorého sa stane trofejou a zdrojom vitality.
Hraničné prípady
Zaujímavé sú hraničné prípady, teda postavy, v ktorých nájdeme viac etnických identít zároveň, pretože umožňujú ešte jednoznačnejšie izolovať konkrétny obsah „slovenskosti“. Vo filme 10 pravidel jak sbalit holku (2014), remake o dva roky staršieho talianskeho hitu, stretávame sofistikovanú, slovensky hovoriacu študentku francúzskej literatúry Stephanie s titulom z Oxfordu (K. Svarinská), dcéru francúzskeho diplomata a slovenskej matky. O jej srdce sa pokúša ostýchavý astrofyzik (M. Ruml) na základe pravidiel, pripravených jeho otcom (M. Donutil). Zdalo by sa, že logika mocenského vzťahu medzi skorumpovanou modernosťou a naivnou autenticitou tu teda neplatí – obaja sú moderní a sofistikovaní, pričom mocenskú prevahu má v rukách, v porovnaní s neistým „nerdom“, svetácka Stephanie.
Pri bližšom pohľade však zistíme, že platí perfektne. Stephanie totiž jej svetáctvo a prevahu dodáva francúzsky pôvod jej otca a zároveň jeho exkluzívna pracovná pozícia (symptomaticky sa o matke okrem jej slovenského pôvodu nedozvedáme nič). Bez nich je Stephanie naivné dievča, ktoré uverí kalkulujúcemu astrofyzikovi. A hoci zistí, že ich romanca je vyfabrikovaná a ukončí ju, rozchod je len dočasný. Stephanie v závere podľahne a uvedomí si, že bez svojho stalkera nemôže žiť. Opäť teda hovoríme o vzťahu medzi dobyvateľom, príliš civilizovaným pre vlastné dobro (astrofyzik) a divoške, ktorá odmietne rácio (je to sociopat) a ide za svojím srdcom.
Sněženky a machři po 25 letech (2008) prinášajú obdobnú dynamiku v postave Jany (J. Johanidesová), dcéry Vikiho Cabadaja (J. A. Duchoslav) a jeho slovenskej exmanželky, ktorá podobne stelesňuje spontánnosť a autenticitu („na dceru takovýho idiota je docela neposkvrněná“). Aj tu je za tento komponent jej identity zodpovedný jej slovenský pôvod – slovami jej otca: „Její máma, to byla tak vostrá Slovena, úplnej Jánošík.“ Nad touto jadrovou slovenskou identitou sa však klenie modernejšie československé ja, plné kontroly a racionality: „Za rodičovskej příspěvek dva tisíce měsíčně mi kontroluje cigára, panáky a teď už dokoce i uzeniny.“
Slovenský dobyvateľ?
Z času na čas nájdeme aj kurióznu inverziu slovenského stereotypu, napríklad vo filme 3bobule (2020), kde stretávame slovenského podnikateľa Mira (B. Deák). Na jednej strane neprekvapí, že slovenská postava je tu opäť primárne v úlohe sexuálneho objektu. Film akcentuje Mirovu fyzickú príťažlivosť a predstavuje ho v pozícii suverénneho alfa samca oproti zmäteným, rozorvaným českým betám. Neobvyklé je, že Miro vystupuje aj v mocensky autoritatívnej pozícii dobyvateľa – finančne zaisteného záchrancu rodinného vinárstva –, ktorý, čo je ešte prekvapivejšie, má na prvý pohľad vyberané spôsoby, dostatok sebakontroly (na rozdiel od českých postáv) a dokonca rozumie vínu.
V priebehu deja sa však situácia obracia, z Mira sa namiesto seriózneho podnikateľa vykľuje bezškrupulózny vekslák podľa strihu 90. rokov, ktorého cieľom je na vinárskom projekte zbohatnúť bez ohľadu na jeho kultúrnu hodnotu (chce predávať moravské víno pri ceste). České postavy ho napokon porazia, keď sa ukáže, že Miro svoju úroveň a spôsoby predstieral – s radosťou prijme subštandardný produkt, ktorý mu na konci podstrčia, aby ho oblafli. Ukazuje sa tak ako nelegitímny dobyvateľ – nejde ani tak o jeho morálne defekty, ale o to, že jeho modernosť nebola autentická.
Na salaši slanina, v Prahe steak
Filmová tvorba však nie je jedinou provenienciou tejto kultúrnej dynamiky. Spomeňme jednu z najpopulárnejších rekvizít českej televíznej zábavy Ano, šéfe! Zdeňka Pohlreicha. Jediný diel, v ktorom Pohlreich zavíta na Slovensko (tzv. Slovenský špeciál z roku 2016), sa odohráva v klasickej tatranskej kolibe (!), ktorú neúspešne spravujú dvaja bratia, bývalí hokejisti (!). Pohlreich tu vystupuje v dvojitej úlohe experta na reštauračný biznis, ktorý Slovákov naučí variť ich tradičné jedlá, a psychológa, ktorý jednému z bratov pomáha prekonať depresiu z neúspešného konca športovej kariéry (nájdeme tu dokonca i ultimátny symbol spontánnosti, mužské slzy). Na oplátku za jeho služby mu napokon bratia venujú to najcennejšie, čo majú – svoju fyzickú kompetenciu v podobe lekcie hokeja. Mocenskú dynamiku a logiku stereotypizácie tu azda ani netreba hlbšie analyzovať. Za pozornosť stojí jemná variácia – Pohlreich tu nevystupuje ako dobyvateľ, ale skôr ako misionár alebo pedagóg, ktorý prináša divochom poznanie a expertízu. A aj sám sa čosi podučí!
Iným príkladom môže byť reklamný spot pražskej reštaurácie Máneska z roku 2014, okolo ktorého dokonca vznikla určitá miera kontroverzie. V reklame s podtitulom „U nás je každá krava šťastná“ vystupuje Slovenka, ktorá svojho partnera zahlcuje v priebehu schôdzky banálnym, egocentrickým monológom. Vnútorná logika postavy a komika situácie vychádzajú opäť z dynamiky medzi spontánnou naivnosťou a kultivovanou modernosťou. Slovenka tu totiž vystupuje ako zlatokopka, ktorej cieľom je ekonomické bohatstvo („to som nejaká socka, že mám jazdiť mestskou?!“), ale – pretože je divoška – nemá adekvátnu kultúrnu senzitivitu („ja veľmi rada čítam, hlavne knihy“) na to, aby svoju ekonomickú pozíciu a záujmy legitimizovala. Jej zhrozený poslucháč len decentne, potichu popíja víno. Reklama sa končí vo chvíli, keď servírujú steak a Slovenka stíchne – v dramatickom momente (vietor vo vlasoch) sa odrazu transformuje do idealizovaného sexuálneho objektu pre svojho konečne spokojného poslucháča. Reklama je tak o neprekonateľnosti rozdielu medzi autentickým a moderným: nesnažte sa byť ako my, nejde vám to. Stačí, keď budete pekní. Slovami Mikiho z klasickej prózy English is Easy, Csaba is Dead: „Ty už nič nehovor, ty ma len lúb.“
Dobyvatelia v sandáloch?
Česká historička umenia Milena Bartlová v jednej eseji píše, že československé vzťahy je možné interpretovať v zmysle kultúrnej logiky kolonializmu. Podobne ako sa Česi vzťahujú k Slovensku, uvažujú podľa nej aj Francúzi o Alžírsku či Briti o Indii. Nie je prvá, kto túto perspektívu otvoril: v intenciách kolonializmu uvažovali o Československu už slovenské intelektuálky a intelektuáli v období prvej republiky, keď citlivo (až precitlivelo) vnímali paralely medzi dynamikou česko-slovenských vzťahov a imperiálnym kolonializmom. Metafora ušľachtilého divocha/divošky, ktorá, ako som sa snažil ukázať, je udomácnená v českej popkultúre ako jeden – a myslím tým dominantný – zo spôsobov zobrazovania slovenských postáv, s týmto výkladovým rámcom nepochybne rezonuje.
Stojí však za to redukovať význam a náboj termínu kolonializmus, ktorý popisuje kombináciu ekonomickej exploatácie, kultúrneho exportu a násilného uplatňovania autority na cudzom území tak, aby obsiahol aj Československo? Česká kultúra nepochybne obsahuje excepcionalistické prvky a mnohí českí intelektuáli neochvejne verili (a niektorí i veria), že české dejiny majú priam metafyzický zmysel, ktorý vyvrcholil vznikom Československa. Mnohým v tejto súvislosti Slovensko nestálo za veľa slov – Kundera v slávnej eseji Český úděl (1969) napríklad s vážnou tvárou filozofuje o českom národe bez toho, aby si spomenul na fakt, že koexistuje v štáte ešte s niekým iným. V porovnaní s dynamikou vzťahov medzi Britániou a Indiou ide však skutočne o smiešne drobnosti.
Myslím, že o česko-slovenských vzťahoch môžeme v tomto kontexte uvažovať ako o súčasti širšieho problému, do ktorého patrí i kolonializmus, a síce toho, ako je v moderných spoločnostiach artikulovaná a legitimizovaná mocenská prevaha. Zdôrazňovanie autenticity, čistoty, spontánnosti, a s nimi spojenej idey morálnej prevahy ako formy autority, je aktom, ktorý dopraje dôstojnosť aj tam, kde chýba moc na realizáciu osobnej či kolektívnej suverenity. Predstava o korumpujúcej moci moderného sveta (v zmysle morálky či sociálnych kompetencií) zasa poskytuje zdanlivo dehonestujúcu masku skutočného držiteľa mocenskej výhody. Morálna prevaha je vždy funkciou mocenskej nerovnováhy – napokon, preto vravíme, že je morálna, pretože to v skutočnosti nie je prevaha.
Symboly a stereotypy, ako vzťah divoch-dobyvateľ, na ktorý som upozornil v tomto šprinte českou popkultúrou, sú symbolickým (kondenzovaným, remixovaným, transformovaným) odrazom mocenskej dynamiky. Vtipné je, že fungujú, hoci im ako jednotlivci nemusíme veriť. Vieme, že sa s realitou nezhodujú v detailoch, no predsa sa v nich zrkadlí to „sa“, ako „sa v Čechách o Slovensku“ alebo „na Slovensku o Čechách“ uvažuje.
Autor je sociológ
