Jednou z najväčších výziev súčasných fotografických výstav je presvedčiť divákov, že hoci sú výstavnými plochami internetové stránky, galériami naše instagramové profily a kurátormi a kurátorkami sme my všetci, na fotografiu sa stále oplatí ísť pozrieť naživo do kamennej inštitúcie.
V Slovenskej národnej galérii rozsah „užitočnosti“ fotografie v umení (a pre umenie) aktuálne predstavuje kurátorský projekt Filipa Vanča a Aurela Hrabušického a súčasne ešte v Bratislave doznieva niekoľko výstav Mesiaca fotografie. Zatiaľ čo Užitočná fotografia dopláca na kvalitatívnu nevyváženosť, festival s takmer tridsaťročnou tradíciou stráca divákov najmä pre produkčnú nedbalosť.
Pohltený potenciál
Mesiac fotografie dlhodobo bojuje s klesajúcou návštevnosťou a nedostatkom finančných prostriedkov. Napriek tomu stále existuje a darí sa mu do Bratislavy ťahať mená, akými boli tento rok napríklad fotograf Simon Norfolk či francúzska umelkyňa ORLAN. Kým Norfolkove veľkorozmerné výjavy z Afganistanu a Iraku mali cez klasické závesné fotografie ukázať jednu z foriem súčasného dokumentu, ORLAN prezentovala progresívnejšiu líniu festivalu, kde obraz opúšťa tradičný rám až smerom k rozšírenej realite. Limity média ORLAN skúma súčasne s transformáciami vlastného tela, ktoré akoby sa stávalo novou citlivou vrstvou. Branislav Štěpánek ako šéfdramaturg Mesiaca fotografie napomohol narušiť prevládajúci konzervativizmus festivalu a otvoril ho odvážnejším prístupom a aktuálnejším témam. Vidieť sme to mohli aj v jeho kurátorskej koncepcii výstavy Bodyfiction, kde prezentoval súčasné fotografické výpovede o sociálnych a politických konštrukciách tela či o transhumánnych tendenciách. Autorky a autori pracovali s rozmanitými estetikami a konceptmi – cez skúmanie limitov tela, jeho rozkladania až na telesné tekutiny, atakovanie jeho funkcie v konzumnom kapitalizme až po takmer vedecké analýzy pamäti a zabúdania. Konfrontácie obsahov a formálnych riešení skôr mladšej generácie umelkýň a umelcov by mohli na diváka zapôsobiť ešte naliehavejšie, keby namiesto dekoratívneho priestoru ZOYA Gallery v Erdődyho paláci dostala expozícia neutrálnejšie steny Domu umenia. Ornamentálnosť tapiet totiž niektoré fotografie úplne vťahovala do seba, a tým utláčala ich výrazový potenciál. Dramaturgicky efektívnejšie by bolo situovať do historickej budovy tlače Simona Norfolka, ktoré naopak v Dome umenia utrpeli produkčnú porážku.
Chyby, ktoré sa neodpúšťajú
Norfolk, jedna z vedúcich osobností súčasného dokumentu, fotografuje miesta a stopy vojen. Nevytvára záznamy prebiehajúcich udalostí, ale zaujímajú ho ruiny, technológie či urbánne zmeny, ktoré v teréne zostali po skončení zápasu. V Bratislave prezentoval výber z cyklu Et in Arcadia Ego, ktorý vznikol po 11. septembri 2001, a Norfolk si v ňom kladie otázku, čo všetko a s akými dôsledkami vzniklo na základe vojnového konfliktu. S motívom novodobých ruín pracuje s odkazom na maliarske výjavy romantických umelcov. V jeho fotografiách sa ruiny stávajú „filozofickými metaforami hlúposti pýchy, majestátnosti a úžasu a márnosti imperializmu“. K maľbe referujú diela aj svojimi rozmermi. Veľký formát vyzýva diváka ku kontemplácii, fotografia tu nie je momentkou, ktorú pohľadom „zoskrolujeme“ ako na obrazovke smartfónu, ale skutočne sa na ňu máme pozerať. Aj preto sú základom Norfolkových výstav kvalitné printy, ich precízna adjustácia a dostatočný inštalačný priestor. Žiaľ, ani jedna z podmienok v Dome umenia splnená nebola. Nátlačky údajne schvaľoval samotný Norfolk, avšak výsledné fotografie kašírované na kape ponúkli namiesto dokonalej kresby detailov viditeľné stopy po lepidle, bublinky a neraz dokonca odskakovali od steny. Výpravnosť a vznešenosť Norfolkových epických scén zničili technológia alebo ľudské zlyhanie, na ktorých nápravu už neostal čas ani peniaze. To, čo robí Norfolka Norfolkom, sme tak nevideli. Viacerí fotografi a fotografky, s ktorými som sa o Mesiaci fotografie rozprávala, skonštatovali, že po návšteve tejto výstavy už nemali chuť pokračovať v návšteve ďalších. A to ich bolo v celom meste inštalovaných takmer tridsať. O to tragickejšie vyznievajú opakujúce sa chyby, ktoré festival sprevádzajú od jeho počiatkov. Kedysi bolo možné prehliadnuť ich pod nálepkou „začiatočnícke“, v súčasnosti však vyznievajú ako dôsledok lajdáctva, ľahostajnosti alebo nezodpovednosti. Mnohé z nich by pritom nebolo ťažké ani finančne náročné odstrániť. Popadané štítky, krivo zavesené diela, zatečené steny, fotografie inštalované vo vestibuloch na maliarskych stojanoch, nefungujúce svetlo, gramatické chyby či preklepy v menách, obité rámy, nekvalitné kašírovanie, predražené publikácie, pach piva pri vstupe do Stredoeurópskeho domu fotografie. Na väčšinu z toho by postačovala dôraznejšia precíznosť alebo to, aby sa uvádzač či uvádzačka raz za čas prešli po výstave a skontrolovali ju. V ideálnom prípade by k nej ponúkli aspoň základný výklad.
Neužitočná užitočnosť
Kurátori Filip Vančo a Aurel Hrabušický dostali zadanie pripraviť pre SNG výstavu o súčasnej fotografii. Chceli však prekročiť tradičné mediálne vymedzenie a vytvorili koncept, ktorý predstavuje fotografiu najmä ako nástroj využívaný vo vizuálnom umení – tak sa píše v kurátorskom texte. Vo výsledku ale ide o štandardnú súčasnú fotografickú výstavu, ktorá pracuje ako s tradičnou fotografiou zavesenou na stene, tak s jej presahmi do pohyblivého obrazu či priestorovej inštalácie. Ani kombinácia autorských fotografických prác, ktoré apropriujú fotografie iných či recyklujú snímky z internetu, nie je pre aktuálny fotografický diskurz niečím neštandardným či novátorským. Skôr škoda, že kurátori nesiahli po ešte súčasnejších projektoch a odvážnejších inštalačných riešeniach. To by však museli autorov oslobodiť nielen od „cechovej“ príslušnosti k fotografii (delenie na fotografa a nefotografa považujú za archaický prežitok), ale aj od „cechovej“ príslušnosti ku galérii Photoport. Umelci a umelkyne pohybujúci sa okolo Filipa Vanča tu príliš nápadne dominujú, navyše, aby „zapadli“ do stanovenej profilácie výstavy a aby kurátori dokázali zaplniť dve poschodia SNG, na stenu sa neraz dostali aj ich slabšie série, niekedy zbytočne aj viaceré od toho istého autora (na mysli tu mám napríklad Jara Žiaka, Jána Šipöcza či Jána Kekeliho). Mnou nepochopený ostal aj stret obsahovo podobných cyklov od rôznych autorov. Viktor Šelesták dlhodobo pracuje s fotografiou nájdenou na internete. Vyhľadáva obrazové bizarnosti, archivuje ich podľa vopred zvoleného kľúča a vytvára svojskú vizuálnu pamäť našej kultúry. Keď sa však jeho vizuálne ready-mades stretnú s podobným výstupom Romana Ondáka, odrazu nepôsobia ako umelecký dialóg, ale ako epigónstvo. Precízny fotografický rukopis Dominiky Jackuliakovej zas kvalitatívne tak vysoko prevyšuje ostatné čisto fotografické práce, až ich nechtiac degraduje.
K divácky najužitočnejším patria vstupy intermediálnych umelkýň a umelcov – Lucie Scerankovej, Kataríny Poliačikovej, Kataríny Hruškovej či Martina Vongreja. Paradoxne, na rozdiel od klasických fotografov na výstave, púšťajú sa do analýzy samotného média a sofistikovane sa pohrávajú či už s jeho materialitou, iluzívnosťou, premenlivou identitou alebo vzťahom k realite. Hoci teda kurátori nechceli robiť rozdiely medzi fotografmi a nefotografmi, zámer sa im trochu vypomstil (a rozdiely medzi nimi sa tu vyprofilovali samy, žiaľ, v neprospech fotografov).
Fotografické festivaly a výstavy súčasnej fotografie by mali byť platformami, kde sa posúvajú limity fotografického média, dekonštruujú žánrové kategórie, kde sa esteticky provokuje, experimentuje s inštaláciou, no najmä by sa tu mala posilňovať pozícia fotografie ako kritického nástroja. Užitočnosť fotografie by nemala spočívať v tom, ako ju vedia zužitkovať a aplikovať rozmanité umelecké postupy, ale ako dokáže vstupovať do celospoločenskej diskusie a ovplyvňovať jej smerovanie.
Medzivládny panel o zmene klímy na jeseň publikoval správu, podľa ktorej nám o dvanásť rokov hrozí katastrofa v prípade, že zásadne nezmeníme správanie voči planéte. Vo svetle tejto informácie sa javí, že umenie by malo definitívne opustiť snahu o estetickú rozkoš či prvoplánové vizuálne hry a stať sa výrazným politickým hlasom.
Autorka je estetička
