„Je to rovnaké ako vlani, musíte sa držať na svojich miestach,“ nabáda jeden z Nových čiernych panterov (New Black Panther Party) zastrašených ľudí na proteste proti ľahostajnosti miestnej polície. V subtílnom, vizuálne podmanivom dokumente Čo urobíš, keď svet vzbĺkne Roberta Minerviniho sa vraciame do roku 2017 na americký Juh, kde sú každodennou hrozbou rasovo motivované vraždy páchané aj príslušníkmi polície.
Za rovnaké zaobchádzanie a rešpekt k právam všetkých ľudí sa mobilizujú občania a občianky afroamerického pôvodu, nadväzujúc na hnutie Black Panters. Domáhajú sa spravodlivého vyšetrovania vraždy, ktorá sa stala v ich štvrti. Minervini nachádza túto komunitu unavenú strachom a vyčerpanú kolektívnym pocitom menejcennosti voči bielej väčšine. Pomoc zhora neprichádza ani v boji proti otvorenej šikane Ku Klux Klanu.
K celosvetovému masovému hnutiu proti rasovej a etnickej diskriminácii prispelo vlani zabitie Afroameričana Georgea Floyda pri jeho zatýkaní. Tento čin sa stal výkričníkom policajnej brutality a inštitucionalizovaného rasizmu v USA, čím sa trpké „chybičky americkej krásy“ azda po prvýkrát v novodobých dejinách Spojených štátov stali problémom rezonujúcim na celom svete. Pred kľúčovým incidentom sa však podobné udalosti diali potichu. Afroameričania a Afroameričanky umierajú v USA cestou do obchodu, zo školy alebo pri prepadnutí políciou priamo vo vlastných domovoch. Len preto, že ich systém vyhodnocuje ako podozrivých. Lebo sú čierni.
Z Minerviniho dokumentu sa dozvedáme, že ani k vyšetrovaniu vraždy muža, ktorému odrezali hlavu, nedošlo. Polícia si pýta telefónne číslo pozostalých, a tým pre nich prípad zhasne, verejnosť sa o ňom nikdy nedozvie. Floydova smrť sa stala vecou verejnou, no násilná smrť ďalších Afroameričanov a Afroameričaniek v USA zostáva pre systémovú nedostatočnosť nepotrestaná. Aj výkriky „Black Lives Matter“ v metropolách sveta postupne utíchli.
„Je nový deň a nový rok. Dali sme bielym viac ako štyristo rokov, a stále sa nás nemá kto zastať. Sto rokov Jima Crowa, zadných sedadiel v autobusoch. Sme strana Nových čiernych panterov na obranu nášho ľudu. Ak nebudeme držať spolu, nič po nás nezostane,“ demonštruje skupinka vo filme.
Minervini vstúpil do komunity a realitu odvrátenej strany Ameriky reflektuje znútra, skrz citlivo zvolených protagonistov a protagonistky. Jednou z nich je Judy. Musí zatvoriť svoj bar, pretože štvrť začína byť lukratívna a hodnota nehnuteľností a náklady na prevádzku rastú. Judy je bývalá feťáčka, zneužívali ju a dostala sa aj do väzenia. Z osobnej histórie čerpá poučenie, silu a vieru na zmenu. Tej sa však jej generácia ešte isto nedočká.
Súrodencov Titusa a Kevina nabáda matka k opatrnosti, no nedokáže ich ochrániť pred každodenným strachom. Ak prídu o život pri hre v okolí, budú len jedni z mnohých. V každodennom dotyku s hučiacim svetom plným nenávisti im hrozí smrť len preto, že zabiť niektorých je dovolené.
Odpor a ľahostajnosť voči sociálne slabším zosobňuje vo filme aj džentrifikácia. Nejde len o Judyno podnikanie, rodiny nevládzu platiť nájmy, ocitajú sa na ulici. Spojené štáty totiž nie sú pre slabých, a už tobôž nie pre čiernych. O tom, že kto sa nezačne združovať, zanikne, vedia aj Noví čierni panteri.
Čo urobíš, keď svet vzbĺkne, réžia Roberto Minervini. Taliansko/USA/Francúzsko, 2018.
Roberta Tóthová
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
