Karcerálny feminizmus nie je riešenie

Sohela Surajpal11. marca 2021501

V Juhoafrickej republike by sme si mali nanovo premyslieť naše koncepty feministickej spravodlivosti: Umiestňovať ľudí do klietok nie je oslobodzujúce.

V roku 2019 vyšli Juhoafričania a Juhoafričanky do ulíc po tragickej udalosti: študentku Univerzity v Kapskom Meste, Uyinene Mrwetyana, znásilnil a zavraždil zamestnanec pošty. Prípad Uyinene Mrwetyana sa na titulkách objavil ako najnovší príklad brutálneho rodovo podmieneného násilia. Tisícky protestujúcich sa zhromažďovali v univerzitných kampusoch, pred Svetovým ekonomickým fórom o Afrike v Kapskom Meste, aj pred juhoafrickým parlamentom, spytujúc sa #AmINext – #SomJaNaRade? Tieto protesty neboli prvé ani posledné, ktoré poukazovali na rodovo podmienené násilie v Juhoafrickej republike, krajine, kde je každý deň zavraždených 7 žien a 3 deti, krajine, ktorá sa nachádza na štvrtom mieste v svetovom rebríčku krajín s najvyšším výskytom femicídy (vraždenie žien z dôvodu ich rodu, pozn. prekl.). Z tohto príšerného kontextu je preto jasné, že sú Juhoafričania a Juhoafričanky nahnevané a mnohé z požiadaviek, ktoré presadzujú, sú zacielené na odplatu, uväznenie a policajnú kontrolu.

Keď v septembri roku 2019 k protestujúcim prehováral prezident Cyril Ramaphosa, prehlásil, že: „Muži, ktorí vraždia a znásilňujú, musia zostať doživotne vo väzení. Zákon sa musí zmeniť tak, aby človek, ktorý spáchal znásilnenie alebo vraždu, dostal doživotie, bez možnosti prepustenia na kauciu.“ Jeho vyjadrenie bolo odpoveďou na dovtedajšie požiadavky ako zrušenie kaucie pre ľudí obvinených zo spáchania rodovo podmienených násilných trestných činov, zakladanie nových policajných staníc a špecializovaných súdov, nastolenie povinných doživotných trestov, či dokonca prinavrátenie trestu smrti. Tieto požiadavky a Ramaphosove vyjadrenie sú v zhode s tým, čo pomenovávame ako „karcerálny feminizmus“.

Karcerálny feminizmus vníma zvýšenú a zdokonalenú policajnú kontrolu a uväzňovanie ako primárne riešenia násilia na ženách. Práve preto je značne kritizovaný čiernymi, queer a ľavicovými feministkami a feministami. Čoraz zúfalejšia populácia Juhoafrickej republiky však po ňom, nanešťastie, vďačne siahla a postupne sa na juhoafrickom trhu nápadov karcerálny feminizmus usadil ako monopol.

Príťažlivosť karcerálneho feminizmu spočíva čiastočne v tom, že sa prezentuje ako logický a ideologicky neutrálny prístup. Pravda, hovorí nám, že na to, aby sme ukončili násilie na ženách, musíme urobiť viac, no vždy treba začať väzením. Uväznenie nebezpečných násilníkov je objektívne nevyhnutné a objektívne správne. Ľahko sa s týmto postojom stotožniť, najmä ak pravidelne čítate titulky o ďalšej brutálnej vražde. Tento prístup ale kompletne opomína kontext. Ak začneme analyzovať realitu väzníc a policajnej kontroly, zistíme, že prinajlepšom vôbec nie sú nápomocné a prinajhoršom to, že ubližujú preživším a škodia aj aktivizmu.

Väčšina preživších zneužitie či násilie nenahlási. Štúdia z roku 2017 v provincii Gauteng ukázala, že zo žien, ktoré zažili sexuálne násilie, nahlásila prípad na polícii len každá dvadsiata tretia. K tejto neochote obrátiť sa na políciu vedie niekoľko faktorov vrátane toho, že väčšina osôb zažíva násilie zo strany niekoho, koho poznajú, na kom im možno aj záleží, pričom nezriedka je to ich partner. Mnohé ženy chcú, aby násilie prestalo, no nemusia chcieť, aby ich príbuzný, priateľ či partner strávil roky za mrežami. Krutou realitou v Juhoafrickej republike je to, že mnohé ženy zároveň finančne závisia od osoby, ktorá na nich pácha násilie. Ak by bol páchateľ uväznený, táto finančná podpora by, prirodzene, skončila.

Mnohým preživším je okrem toho jasné, že k nahláseniu vedie cesta cez mizogýnnych, homofóbnych a transfóbnych členov a členky policajného zboru. Množstvo štúdií poukazuje na to, že policajti a policajtky majú nedostatočné právne vzdelanie, nezriedka obviňujú z násilia ženy, ktoré ho prežili, a vnímajú domáce násilie ako súkromnú rodinnú záležitosť, nie trestný čin. Sociálne siete sú plné príbehov preživších, ktoré polícia odmietla a poslala ich späť domov k násilníkom. Aj keď tieto problémy karcerálny feminizmus vníma, zvyčajne tiež tvrdí, že sa dajú ľahko vyriešiť.

Ako dôsledok sme mohli vidieť snahu aktivistiek a aktivistov presadiť lepšie prerozdelenie zdrojov pre políciu, spolu so scitlivovacími tréningami. Všetko vo viere, že to pomôže vytvoriť prívetivé prostredie pre preživšie a preživších. Nanešťastie sa tak nedeje. Scitlivovacie školenia sa ukázali ako všeobecne neúspešné. V knihe The End of Policing (Koniec policajnej kontroly) americký sociológ Alex Vitale poukazuje na chabý vplyv scitlivovacích školení na realitu práce členov a členiek policajného zboru, pretože tí ich považujú len za formalitu realizovanú na politickú objednávku. Dodatočné školenie a finančné a materiálne prostriedky len nalievajú viac zdrojov do neúspešného systému. Ak Juhoafrická policajná služba dokáže so svojím rozpočtom potlačiť protesty a nelegálne vysťahovávať ľudí z ich domovov, potom by sme mali zvážiť, či nie je ich neschopnosť reagovať na rodovo podmienené násilie skôr otázkou vôle ako zdrojov.

Ale aj keby tento systém fungoval perfektne, aj keby polícia brala svoju prácu seriózne a súdy neboli zavalené extrémnym množstvom prípadov, problémom je tiež charakter trestného konania. Ide v ňom naozaj o veľa, veď môže viesť k tomu, že niekto skončí na dlhé roky vo väzení. Zodpovednosť preto spočíva zásadne na štáte, aby preukázal vinu bez dôvodných pochybností. Pre nahlasovateľky to znamená, že musia svoje zneužitie nanovo prežiť pred publikom, pretrpieť tvrdý krížový výsluch a sledovať, ako ich príbeh niekto pred nimi rozoberá kúsok po kúsku. Niekedy sa prokurátori a prokurátorky rozhodnú, že preživším nedovolia vypovedať, pretože sa obávajú, že by ich emocionálna výpoveď mohla prípadu poškodiť. A aj keď vypovedajú, sú maximálne v pozícii svedkov a svedkýň v prípadoch ich vlastného zneužitia. Napokon, je to štát, nie preživšia či preživší, kto je aktérom v tomto súdnom prípade a rozhoduje o tom, či pristúpi k obžalobe, či prijme dohodu o vine a treste, akým dôkazom sa bude venovať, akých svedkov a svedkyne povolá, či aký rozsudok bude žiadať.

Celý systém je navyše nastavený nepriateľsky, je hostilnou formou právneho boja, a nie hľadaním pravdy. Aj v prípade, že funguje perfektne, súdny proces oberá nahlasovateľku o kontrolu nad situáciou a stavia ju na okraj, odkiaľ pozoruje, ako iní robia rozhodnutia o tom, čo sa jej stalo, často ešte aj v jazyku, ktorému sotva rozumie. Vo svojej podstate je to násilný proces – a spravidla aj neúspešný. Málo obžalovaní vyústi v odsúdenia, pretože s týmto typom násilia sa často spája malý počet svedkov a svedkýň, zriedkavé dôkazy (okrem výpovedí zainteresovaných), a dôkazné bremeno zvyčajne v prospech obvinených, ktorí sú nevinní, kým sa nepreukáže opak. V skutočnosti celoštátna štúdia z roku 2012 preukázala, že len 8,6 % prípadov znásilnenia skončilo s verdiktom viny.

V zriedkavých prípadoch, keď dôjde k trestnému stíhaniu a to vyústi v odsúdenie, dochádza k retraumatizácii preživších, spravidla bez nároku na nápravu alebo odškodné a bez akejkoľvek podpory – len s poznatkom, že páchateľ je vo väzení. A obžalovaný nastupuje na výkon trestu. Mnohí by tvrdili, že toto je presne to, čo si zaslúži. Takáto reakcia je pochopiteľná, no ignoruje množstvo poznatkov, ktoré hovoria o tom, že trestaní sexuálni násilníci v Juhoafrickej republike zvyčajne pochádzajú z nefunkčných rodín, kde sa dialo násilie, majú traumy z detstva, rôzne závislosti a nízky sociálny a ekonomický status. Bežný páchateľ nie je sériový vrah alebo opakovaný páchateľ sexuálneho násilia. Je to niekto, kto pozná svoju obeť a nezriedka je sám obeťou v spoločnosti, ktorá je plná násilia a nerovnosti. Takéhoto človeka pošleme do väzenia, ktoré je samo osebe miestom s vysokým výskytom extrémneho násilia, i sexuálneho násilia a znásilnení. Pracujeme s predpokladom, že uväznenie slúži prinajmenšom ako prevencia páchania ďalšieho násilia, ale v skutočnosti robíme len to, že udržujeme toto násilie medzi stenami väznice. Ľahšie sa nám spáva, keď vieme, že namiesto toho, aby uväznení ubližovali ľuďom „vonku“, ubližujú svojim spoluväzňom, alebo niekto „tam vnútri“ ubližuje im.

Okrem toho, väznice v Juhoafrickej republike upevňujú násilnú maskulinitu cez systémy gangov, ktoré využívajú násilie a znásilnenie ako donucovací prostriedok. Naše rehabilitačné programy majú málo zdrojov a sú zle navrhnuté. Všeobecne ľudia zriedkavo opúšťajú väznice s tým, že „sa poučili“. Odchádzajú dehumanizovaní, týraní a so zdecimovanou podpornou sieťou. V prípade násilníkov a páchateľov sexuálneho násilia sa k tomu pridáva to, že väznice opúšťajú s nezmenenými predstavami o ženách a s ešte toxickejšími prejavmi maskulinity. Výsledkom je častá recidíva, ktorá sa v Juhoafrickej republike pohybuje niekde medzi 55 a 95 % všetkých väzňov. Preto väzenia sexuálne násilie neukončujú, ale udržiavajú ho – vedú k zvýšenej pravdepodobnosti, že odsúdení použijú (sexuálne) násilie aj v budúcnosti.

Keď zvážime to množstvo dôkazov o nefunkčnosti trestnoprávneho systému, ktorý nedokáže bojovať s rodovo podmieneným násilím, natíska sa otázka, prečo mu ešte stále dôverujeme. Je to pravdepodobne preto, že sa nám systém väznenia úspešne zavŕtal do kolektívneho povedomia – pretože je jednoduchšie zatvárať ľudí do klietok a volať to spravodlivosť, ako skutočne spochybniť štruktúry, ktoré rodovo podmienené násilie spôsobujú. Ženy Santa Cruz proti znásilneniu je spoločenstvo, ktoré tvrdí, že v súčasných kapitalistických, rasistických a sexistických štruktúrach našej spoločnosti nie je možné skoncovať so znásilnením. Boj proti znásilneniu musí byť bojom proti všetkým formám útlaku. Väzenia, ktoré po stáročia fungovali ako nástroje kolonializmu, apartheidu a kapitalizmu, nie sú schopné v tomto boji pomôcť.

Riešenie rodovo podmieneného násilia, ktoré nezahŕňa väznice, musí riešiť rôzne prejavy útlaku a poskytovať sieť alternatív, ktoré spolupracujú tak, aby sa presadili proti väzniciam. Ak vieme, že mnohí násilníci a páchatelia sexuálneho násilia v Juhoafrickej republike zápasia s traumou, závislosťou a chudobou, potom by sa mali naše riešenia zameriavať hlavne na tieto príčiny. Čierna radikálna feministka Angela Davis hovorí napríklad o revitalizácii vzdelávacieho systému, bezplatnej zdravotnej starostlivosti (o fyzické i mentálne zdravie) a o službách na prekonanie závislosti, ktoré dohromady považuje za účinnú alternatívu k väzneniu. Migrantky a utečenky v Kanade presadili stratégiu, ktorá v malej komunite preukazuje úspech týchto intervencií, posilňujúcich preživšie, aby opúšťali násilné situácie. Vytvorili neformálnu podpornú skupinu, v ktorej si navzájom poskytujú emocionálnu oporu a starostlivosť o deti. Založili cateringový podnik ako družstvo, čo im dopomohlo k finančnej nezávislosti. Zisk z neho využívajú pri ubytovávaní žien, ktoré opúšťajú násilné vzťahy. V Juhoafrickej republike je množstvo sociálnych hnutí, ktoré rovnako volajú po prístupe ku kvalitnému vzdelaniu, bývaniu, zdravotnej starostlivosti, ekonomickej a sociálnej spravodlivosti. Tieto organizácie sa nemusia samy považovať za abolicionistické (vo vzťahu ku väzenskému systému, pozn. prekl.), dokonca ani za feministické. Ale služby, za ktoré bojujú, majú potenciál zabrániť násiliu a zneužívaniu.

Organizácie zamerané proti znásilneniu v Spojených štátoch amerických už úspešne vyskúšali niekoľko alternatív, ako napríklad komunitné hliadkovanie, organizovanie sa na pracoviskách s cieľom zabrániť sexuálnemu obťažovaniu, zakladanie kurzov sebaobrany, tréningy reagovania na volanie o pomoc či organizovanie skupín (príbuzných, priateľov a priateliek) na podporu ženy pri konfrontácii s páchateľom.

Juhoafrická republika má potenciál prijať tieto stratégie. Niektoré sa dokonca spomínajú v Národnom strategickom pláne pre boj s rodovo podmieneným násilím a femicídou. Ten hovorí podporne o zmenách v sociálnych normách, poskytovaní podpory pre preživšie, a ekonomickom posilnení, ako o nosných pilieroch národnej stratégie.

Juhoafrická republika už uznala, že restoratívna spravodlivosť by mala v našom právnom systéme zohrávať centrálnu úlohu. Restoratívna spravodlivosť je zacielená na osobu, ktorá prežila ujmu, je zmierovacia a nápravná, nie odplatná. S cieľom vysporadúvať sa s násilím a predchádzať mu oslovuje rodiny a komunity, a už sa jej podarilo preukázať svoju hodnotu. Kriminológovia Sherman a Strang analyzovali výsledky 36 štúdií z celého sveta, na základe ktorých porovnávali efektívnosť restoratívnej spravodlivosti a konvenčnej kriminálnej spravodlivosti. Štúdie dokladujú, že restoratívna spravodlivosť značne redukuje recidívu, túžbu po pomste a symptómy posttraumatického stresu u preživších, ako aj výdavky (čo umožňuje zachytiť viac páchateľov). Preživšie a preživší, rovnako ako páchatelia, vykazujú väčšiu spokojnosť s restoratívnou spravodlivosťou než v systéme kriminálnej spravodlivosti. Nanešťastie však ani restoratívna spravodlivosť ani progresívne riešenia, ktoré presadzuje Národný strategický plán, neboli zatiaľ široko implementované.

Máme pred sebou množstvo alternatív, z ktorých sa mnohé osvedčili viac ako status quo. Odklon od karcerálneho feminizmu bude vyžadovať viac ako len pár malých reforiem alebo rozpočtových alokácií zo strany štátu. Bude nutné, aby sme my všetci a všetky i štát investovali do komunitnej starostlivosti a zodpovednosti. Bude to vyžadovať úplnú zmenu toho, ako premýšľame o spravodlivosti, no je to nevyhnuté, ak chceme vybudovať juhoafrické feministické hnutie, ktoré bude naozaj oddané rovnosti a oslobodeniu. Možno neexistuje dokonalá alternatíva, ale určite existujú riešenia, ktoré sú lepšie ako to, s čím sme sa doposiaľ uspokojili. Zatvárať ľudí rozhodne nie je oslobodzujúce a väznice nie sú feministické.

Autorka dokončuje magisterské štúdium v Centre pre ľudské práva na Právnickej fakulte Univerzity v Pretórii, kde píše dizertačnú prácu o zrušení väzníc v Afrike ako o dekolonizačnom a ľudskoprávnom imperatíve

Text vyšiel v októbri 2020 pod názvom Carceral feminism is not the answer na portáli africasacontry.com pod licenciou Creative Commons, s povolením na voľné šírenie.

Z angličtiny preložila Veronika Valkovičová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: