Základná škola a poobedia so stanicou Prima Cool. Simpsonovci, Futurama, kopa audiovizuálnej vaty, na ktorú si nespomeniem a v neposlednom rade tiež vesmírna loď Enterprise, jej dobrodružstvá a kapitán Spock. Star Trek mal však medzi ostatnými, obľúbenými popkultúrnymi obsahmi zvláštne, znevýhodnené postavenie. Akoby sa skrátka nemohol dostať a spokojne usadiť v jadre kultúrneho zásobníka mňa a mojich súčasníkov, našej línie medzi generáciou Y a generáciou Z. Stále zostával v úlohe niečoho známeho, čo poznajú všetci, ale poznajú to iba ako monotónny šum povedomej ikonografie: uniforiem, bizarných masiek, interiérov vesmírnej lode a špecifického jazyka (tým nemyslím len klingončinu), ktorým postavy prehovárali. V nasledujúcom texte budem veľmi osobný.
Dobrodružstvá a mutácie vesmírnej posádky
Pri uchopovaní témy Star Trek z hľadiska, ktoré môžem nazvať generačným, nachádzam viacero problémov. Jeho seriálová podoba je pre mňa aj mojich rovesníkov niečím, čo hraničí s neznesiteľne anachronickým „talkie“ formátom, pričom postavy seriálu sme neoznačili nikdy inak než „uspávači hadov“. Jeho skalní fanúšikovia sú početná, ale väčšinou generačne staršia, uzavretá a výsostne nerdovská skupina, ktorá sa nám vždy zlievala do synonyma ikonicky stereotypnej postavy „komiksáka“ zo Simpsonovcov (dnes, z časového odstupu, oceňujem ich význam pre postavenie fanúšikov ako spolutvorcov popkultúry). Do tretice, Star Trek mal ako sci-fi seriál dvoch výrazne silných, a v tichej, nenásilnej bitke o nové, mladé publikum oveľa úspešnejších konkurentov v podobe série Dr. Who a samozrejme franšízy Star Wars. Problém bol pritom jednoduchý. Stoickosť, diplomatickosť a istý pacifizmus Star Treku kontra spektakulárnosť, výstrednosť a živelnosť Star Wars a Doctora Who, ktorí ako uragány miešali rozmanité vplyvy. V texte sa zameriam primárne na filmovú sériu Star Trek, a nebudem sa detailne zaoberať seriálovými sezónami z rokov 1966 až 1968, alebo animovanými sériami z rokov 1973 až 1974, ktoré sú, skalní fanúšikovia hádam odpustia, najmä časovou kapsulou toho bizarnejšieho z estetiky šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.
Pre azda nevyhnutnú zmienku o kolose Star Wars je treba posúdiť Star Trek nielen ako seriál, ale aj ako filmovú sériu, pričom obe médiá treba v súlade s dobou svojho vzniku reflektovať v odlišnom kontexte. Filmový Star Trek po viac než dekáde, ktorá prešla od posledného dielu série v roku 1968, a ťaží zo sci-fi boomu druhej polovice sedemdesiatych rokov, ktorý sa zrodil práve po Lucasovej space-opere. S adaptovaním seriálového sveta do sveta filmového sa však stále nesie silná formálna anachronickosť a „úmorná ťažkopádnosť“, ktorá sa ešte umocňuje pri pokračovaní Khanov hnev z roku 1982 a mutuje do zvláštnej krízy osobnosti nevyrovnaných dielov Pátranie po Spockovi (1984) a Cesta Domov (1986). Tá premieňa Star Trek na formát rodinnej komédie osemdesiatych rokov. V deväťdesiatych rokoch prišli ďalšie pokračovania, ktoré v roku 1998 skončili deviatym dielom Star Trek: Vzbura. Star Trek sa stal početnou filmovou sériou, oslabenou roztrieštenosťou a nevyváženosťou. Po oslobodení od „trekkie“ optiky sa tak trochu mení na nadhodnotený mediálny mýtus, ktorého realita je oveľa problematickejšia a menej „nadpozemská“. Cesty lode Enterprise sú totiž niekoľko dekád dlhým blúdením a mutovaním.
Nový štart vesmírneho korábu
Obrat paradigmy však nastáva o dekádu neskôr pri novej, rebootovej filmovej trilógii započatej režisérom J.J. Abramsom, ktorú pôvodní „trekkies“ nenávidia a preklínajú. Star Trek (2009), Star Trek: Into Darkness (2013) a Star Trek: Beyond (2016, réžia Justin Lin) sú modernizovaným prerozprávaním naratívu pôvodnej filmovej série, no zároveň obetovali časti pôvodného charakteru Star Trek-u v prospech dynamickejšej, modernejšej filmovej reči, vizuálnej úchvatnosti a príbehovej priamočiarosti. Posun prítomný v Abramsovom uchopení možno označiť ako „nadbiehanie publiku“, je to však nadbiehanie vysoko funkčné a nebojím sa povedať, že aj umelecky citlivé a precízne, nakoľko stále zachováva jadro poetiky pôvodného, ktoré je skôr aktualizované než radikálne prestavané. Väčšina dobových recenzií a reflexií v médiách bola venovaná primárne porovnávaniu starého s novým, pričom si málokto všimol, že nová trilógia dokáže do veľkej miery úspešne fungovať sebestačne.
V nekonečnej línii porovnávania so svojimi filmovými predchodcami pritom napĺňa staršími fanúšikmi tak oceňovanú schopnosť série vytvárať filozofické presahy. Čo je ale najdôležitejšie, nový Star Trek vo svojom živelnejšom a „výbušnejšom“ vizuálnom spracovaní naďalej udržiava pôvodnú myšlienku o univerzálnom pochopení, s ktorým treba skúmať rozľahlý vesmír. A ten môžeme bez preháňania stále chápať ako alegorický priestor diverzity, schopný presiahnuť napríklad našu antropocentrickú skúsenosť a uvažovanie.
Star Trek sa zároveň cyklicky opäť vracia ku komparácii s novou trilógiou Star Wars (nie náhodou tiež započatú v réžii J.J. Abramsa) a Doktorom Who. Star Wars sa dočkalo, v globálnom merítku, veľmi vlažného kritického prijatia a Dr. Who sa zmenil na často infantilnú, miestami gýčovú a inokedy skrátka generickú „sci-fi maškarádu“ poletujúcu vo fanúšikovských protivetroch, smrštiach a uragánoch. Star Trek nespôsobil výraznejší boom vo svete veľkých blockbusterov (nezarobil ani pol miliardy dolárov), no dokázal bez problémov a tvorcovských násilností vydolovať to zaujímavé z pôvodnej látky pre nové milénium. A to všetko tak, aby to nebolo iba pre komiksákov.
Autor je filmový publicista a študent filmovej vedy na VŠMU
