Kade, há?

Sú slovenskí kresťanskí demokrati vlastne demokratmi? Berú vôbec D vo svojom názve vážne?

Pochyby o tom vyvstávajú nielen v tieto dni. Kauza „pliaga“ vytrhla mnohých zo sladkých predstáv, že KDH je predsa len „slušná“ strana. Lenže nenávidieť a zraňujúco vylučovať ľudí z demokratickej obce sa dá aj „slušne“, bez vulgárnosti. Kauza „pliaga“ bola len momentom, keď maska spadla.

Napriek tomu, že mnohí kresťanskí disidenti a veriaci, ktorí stáli pri zrode KDH, zohrali nemalú rolu v návrate slobody a nastolení demokratického režimu, napriek zásluhám kresťanskodemokratických politikov na porážke mečiarizmu a vstupe Slovenska do Európskej únie, pochyby o demokratickosti KDH boli a sú na mieste. A nejde vonkoncom len o Majerského „pliagu“, hoci tá je symptomatická pre kádehácke tápanie v otázke základných demokratických práv.

Valdaj, gender, pliaga

Dve volebné obdobia mimo parlamentu pomohli mnohým zabudnúť, že je to strana, ktorá tu nielen obmedzovala jasle či chcela zakazovať prístup k bezpečným interrupciám, ale že to boli jej poslanci, ktorí predložili aj absurdný návrh kriminalizovať umelé oplodnenie. Je to tiež strana, ktorá so Smerom presadila do ústavy trucpodnik popretia reality, vďaka ktorému považuje náš najvyšší zákon za manželstvá len tie medzi mužom a ženou.

KDH možno nemôže za to, že jeho zakladateľ a prvý predseda je dnes členom Valdajského klubu priateľov ruskej neslobody a za hlavné zlyhanie slovenského konzervativizmu považuje to, že sa dostatočne nevyhraňuje proti „globalistom“ (pre tých, čo nehovoria jazykom krajnej pravice, áno, je v tom skrytý antisemitizmus). Lenže on nie je naša jediná prominentná osobnosť, ktorá vzišla z kresťanskodemokratického tábora a nemá dodnes v tom veľkom D celkom jasno.

Nedávno zosnulý Alojz Rakús, vzdelaním lekár – psychiater, šíril ako prominentný politik KDH tvrdenia v rozpore s už vtedy známymi vedeckými poznatkami. Hlásal, že homosexualita je choroba, ktorá sa dá liečiť. A v roku 2014 bol medzi prvými, ktorí na Slovensku začali šíriť konšpiračnú teóriu o „gender ideológii“, vidiac ju v rodovo-citlivom vzdelávaní.

Vladimír Palko, exminister a bývalý podpredseda KDH, dodnes šíri nenávistné, krajne pravicové konšpirácie o Istanbulskom dohovore, LGBTI+ ľuďoch alebo „neomarxistoch“, resp. „ľavicových liberáloch“ čoby „Leninových bratrancoch“.

Odsek o Anne Záborskej si doplní asi každý sám. Dnes je síce predsedníčkou Kresťanskej únie, ktorá sa na niečo demokratické už ani nehrá. Z KDH však neodišla pre ideové rozdiely, ale pre konflikt s niekdajším Hlinovým vedením, ktoré ju odmietlo znovu nominovať na kandidátku do Európskeho parlamentu.

Nuž a predseda KDH Milan Majerský nás dnes vrátil späť ku KDH, ako ho poznáme. Hovoril o LGBTI+ ako o pliage, potom sa vyhováral, že reč je o ideológii. Následne, keď bolo aj tak všetkým jasné, že nositeľmi ideológie sú len a len ľudia, že LGBTI+ nejde oddeliť od ľudí samotných, ich názorov, požiadaviek, ich dopytu po uznaní, sa v najlepšej tradícii kresťanských demokratov hrá na obeť „liberálneho“ pohonu.

Vo svojom „ospravedlnení“ po incidente Majerský tvrdil, že má všetkých ľudí v úcte. To je samozrejme priehľadná lož. Neexistuje spôsob, akým môžete popierať rovnosť ľudí na základe ich sexuálnej orientácie alebo rodovej identity, upierať im rešpekt a možnosť nárokovať si svoje práva, a pritom sa tváriť, že k nim máte úctu.

Úcta ku každému človeku ostane len prázdnym sloganom, ak ju nesprevádza aj formálne uznanie. V demokracii úctu nielen deklarujeme, ale dávame jej aj inštitucionálne podoby. Formalizujeme tak spôsoby, akými si preukazujeme úctu vo vzájomnej rovnosti. Lebo demokracia nie je len slovo, ale aj istý súbor pravidiel.

Kresťanská a ešte aj demokracia?

Demokracia je proces a nástroj, nemá pevne stanovený cieľ. Má však ústredné princípy, nevyhnutné pre svoje fungovanie. Jej nosným princípom je rovnosť. Každý občan má presne jeden hlas a nikto, z akéhokoľvek dôvodu, či už pôvodu, etnicity, rodu, ekonomického statusu, náboženstva, vzdelania, nemá nárok dožadovať sa výsad či väčšieho podielu na moci. Evanjelikom demokracia teoreticky nerobí problém, boli to totiž Kalvínove tézy o samospráve náboženskej obce, ktoré si našli cestu aj do moderného demokratického myslenia. Ako sa však s takým niečím môže vyrovnať rímskokatolícka cirkev?

Francúzsky historik Émile Perreau-Saussine v knihe Katolicizmus a demokracia pojednáva o tom, ako sa katolícka cirkev vysporiadavala s myšlienkou demokracie a ako dlho jej trvalo, než sa s jej princípmi zmierila. Výsledkom tohto takmer dvestoročného procesu je ideológia kresťanskej demokracie, ktorú na Slovensku chce, predpokladajme, reprezentovať aj Kresťanskodemokratické hnutie.

Ako poznamenáva Perreau-Saussine, katolícka cirkev sa musela zmieriť s demokraciou v niekoľkých rovinách. V prvom rade sa musela zmieriť so suverenitou ľudu, ktorý neznesie vonkajšie obmedzenia, ani keď ich autori tvrdia, že sú vedené božím zámerom. Náboženská neutralita štátu a prísne strážená a vymáhaná autonómia každého občana je jediný spôsob, ako môže táto suverenita ľudu ostať zachovaná. Po druhé, demokracia je kvôli princípu rovnosti vždy v rozpore s hierarchiami, ktorých rôzne inštitucionalizované podoby zvykla cirkev brániť poukazom na to, že sú len nevyhnutným odrazom „prirodzeného“ zákona.

A napokon sa cirkev obávala aj liberálnej (čítaj slobodnej) demokracie pre jej údajnú „ľahostajnosť voči pravde“. Aspoň tak sa často charakterizovalo demokratické nástojenie na náboženskej slobode, v rámci ktorej nie je uprednostňovaná žiadna metafyzická doktrína. Až kontakt s hrozbou totalitarizmu 20. storočia presvedčil katolícku cirkev, že náboženská sloboda garantovaná v demokracii je jedinou schodnou obranou proti hrozbe autoritarianizmu politických náboženstiev.

Ak je kresťanská demokracia ako ideológia niečím špecifická, tak je to práve jej vyrovnanie sa s demokraciou. Je ideológiou kresťanského, najmä však katolíckeho zmierenia sa s modernou demokraciou a snahou nájsť si v nej priestor.

Zaliate v jantáre

Tu napokon narážame na limity politického myslenia niektorých našich kresťanských „demokratov“. Demokracia sa neznesie s hierarchiami, ktoré kastujú ľudí, či už podľa ich viery, rodu alebo sexuálnej orientácie. Demokracia tiež predpokladá nevyhnutnosť slobody hľadania pravdy – slobody pre každého jedinca nachádzať vlastné chápanie toho, čo znamená žiť v pravde. A to napriek tomu, že by to mohlo znamenať možnosť akéhosi „práva na omyl“, ktorý v očiach veriaceho môže mýliaceho sa viesť až k večnému zatrateniu.

Ľudská dôstojnosť, sloboda, život v pravde a osobná autonómia sú hodnoty, pod ktoré by sa zrejme kresťanský demokrat kedykoľvek podpísal. Samozrejme, žiadna ideológia nie je homogénna, ani zaliata v jantáre. Nebude možno dnešný kresťanský demokrat uvažovať rovnako ako Konrad Adenauer alebo Alcide De Gasperi. Nemusí ani každý kresťanský demokrat súhlasiť so všetkými ostatnými na sto percent.

Ale hodnoty ľudskej dôstojnosti, slobody a života v pravde, ak ich naozaj vyznáva, by každému kresťanskému demokratovi a kresťanskej demokratke mali dovoliť minimálne pochopiť, o čom je reč, keď vravíme o právach pre LGBTI+ ľudí. Sú to všetko hodnoty, ktoré by ich mali priviesť k rozpoznaniu, že aj LGBTI+ ľudia si zasluhujú rešpekt a inštitucionálnu ochranu identity pred diskrimináciou či iným konaním, ktoré by ohrozovalo alebo obmedzovalo ich rovnosť ako plnohodnotných občanov v demokracii.

K(d)H

Kresťanský demokrat tak napríklad principiálne nebráni slobode registrácie iných cirkví, nestavia účelové prekážky ich vzniku – teda ak slovo demokrat berie vážne.

V KDH si však náboženskú slobodu predstavujú zrejme len ako slobodu už registrovaných cirkví. A tiež ako slobodu hovoriť nenávistné veci, ak sa prikryjú veršom z Biblie.

Kresťanský demokrat je vo svojich postojoch a navrhovaných politikách inšpirovaný kresťanským učením, ale to neznamená, že by chcel svoje „posvätné“ chrániť sekulárnymi zákonmi a stavať ho nad všetky ostatné doktríny zdieľané v spoločnosti – teda ak berie slovo demokrat vážne.

V KDH však považujú za vhodné nielen svätiť nedele všetkým či zmluvy s Vatikánom povýšiť nad ústavu, ale aj uprieť práva všetkým ženám na rozhodovanie o vlastnom tele alebo upierať deťom vedecké poznanie o ľudskej sexualite.

Kresťanský demokrat nemusí osobne schvaľovať „homosexuálny spôsob života“ – hoci v kresťanskej teológii prebieha diskusia, ktorá nemá také jednoznačné závery, ako naši karpatskí kazatelia radi predstierajú. To mu však nebráni akceptovať, že sekulárny štát nejakou formou inštitucionalizuje a chráni aj homosexuálne zväzky – teda ak slovo demokrat berie vážne.

V KDH však existenciu LGBTI+ ľudí vo verejnom priestore a ich oprávnené požiadavky vnímajú ako nebezpečnú „ideológiu“, ktorá je vraj v škodlivosti pre krajinu na jednej úrovni s korupciou.

Je načase priznať si, že KDH si déčko dáva dlhodobo, prinajlepšom, do zátvorky. A skutočný kresťanský demokrat by sa zrejme mal obzrieť po inej strane.

Autor je politológ