Pôvodne som chcela písať o skejtových videách a krátkych filmoch o skateboardingu, ktoré pozerám už druhý mesiac. Táto moja úchylka sa začala filmom Jobs? Never!! Jima Greca a rozvinula sa s jeho kraťasom The Way Out. Greco v ňom nielen jazdí, ale aj sprítomňuje realitu profesionálneho skejtera. Priznáva, že na to, aby mohol jazdiť šesť dní v týždni, musel v správnom čase prestať s drogami. V skateboardovej subkultúre je abstinencia či prepadanie závislostiam staré známe klišé, ale práve klišé je pre ňu signifikantné a máme ho radi. Oba filmy sú aj štúdiami verejného priestoru obývaného sociálne slabšími vrstvami Američanov a vznikli pod značkou magazínu Trasher. Jim Greco skejtuje tridsať rokov, je retro elegán strednej generácie so slabosťou pre hudbu Nicka Cavea, Cocteau Twins či Johna Fruscianteho. Rád ňou podčiarkne pátos, no tlmí ho civilnými a vtipnými mikronaratívmi. Navyše točí – veci, ktoré sa z povahy skateboardingu točia na mnoho klapiek – na filmový materiál.
Od Greca sa mi však núka odbočiť k jednému z najvýznamnejších predstaviteľov súčasného nezávislého filmu, Joeovi Swanbergovi, ktorý poddimenzovanou kvalitou obrazu vychádza práve z raw estetiky VHS-kových skateboardových videí. Swanbergova prvá filmová skúsenosť, kraťas Mikey, je o skejtovaní a kamošení sa. Vidieť sa dá na YouTube.
Na streamovacej platforme MUBI je, okrem ďalších jeho filmov, dostupná aj tragikomédia All the Light in the Sky. Napísal ju s hlavnou herečkou Jane Adams a je o vzťahoch a snahe zorientovať sa v zmätku každodennosti, ktorá nenávratne ústi k starobe. Úlomky obyčajov zdôrazňujú premenlivosť života v jeho prostej prirodzenosti a sú až bolestne presne vymyslené. Príbeh skladá z momentov, ktoré si všíma vo svojom prostredí, dôkladne ich odpozoruje, a čo je najfrajerskejšie, dokáže ich zužitkovať pri písaní.
Swanbergovým formálnym a štýlotvorným prostriedkom je antiestetika digitálneho videa. Nakrúca lacno, na znervózňujúco zlú techniku, obraz seká a bliká, podobne ako v snímke Mikey, dianie sa dá miestami sotva rozoznať. No práve Swanbergova „obývačková“ nedokonalosť internetových videí sa stáva pre mumlajúci mumblecore signifikantnou. Príznačné pre jeho režijnú metódu je aj neuhladené, urozprávané herectvo. Queer show na prvý pohľad bežných, tak trochu trápnych ľudí, však prekvapuje dômyselným, miestami uštipačným humorom autora, ktorý dokonale pozná svojich hrdinov. Aj príbeh All the Light in the Sky sa snaží na prvý pohľad pôsobiť ako staré prečítané noviny, ale bystro zosnované peripetie sa nenápadne rolujú spod gauča v dome hlavnej hrdinky Marie a odhaľujú intimitu postáv.
Marie je povolaním herečka. Vzpiera sa svojmu svetu, aj keď o tom netuší. Spoznávame ju bez významnejších záväzkov, či už pracovných, alebo osobných. Je v stredných rokoch, no stále akoby odmietala byť dospelá. Na gauči sa jej pár týždňov vyvaľuje neter, slušná a usporiadaná „dvadsaťpäťka“. Marie sa aj vďaka jej prítomnosti porozhliadne a zbadá samu seba. Nepanikári, aj keď vidí, aké sú jej reálne šance na sebarealizáciu či lásku. My sa zatiaľ tiež rozhliadame v jej usporiadanej, no skúšanej každodennosti a na okamih môžeme zakryť vlastný zmätok všetkým tým svetlom Swanbergovej oceánskej oblohy. Tým istým svetlom, ktoré padá na Grecovu jazdu kalifornskými predmestiami.
All the Light in the Sky, réžia Joe Swanberg. USA, 2012.
Roberta Tóthová
