Život kvír ľudí počas druhej svetovej vojny približuje nová kniha Oni poľskej autorky Joanny Ostrowskej, ktorá vyhrala cenu za najlepšiu domácu knihu roka. Jej výskum začal v záznamoch o zločinoch podľa paragrafu 175 postihujúceho homosexuálne vzťahy. Z dokumentov sa zdalo, že išlo hlavne o sexuálnych predátorov z Nemecka, preto sa ich osudmi nikto nezaoberal. Joanna sa rozhodla ísť hlbšie a odhaliť skrytú pravdu o nespravodlivosti vojnových čias. Čítanie knihy často pripomína nočnú moru a Joanna v rozhovore opisuje viaceré problémy, ktorým pri výskume čelila.
Udalosťami z čias druhej svetovej vojny ste sa zaoberali už v predchádzajúcom výskume. Prečo ste sa rozhodli zamerať na osudy kvír ľudí v tomto období?
V mojom výskume je všetko prepojené a dá sa povedať, že kniha Oni vznikla ako záver reťazovej reakcie. Keď som si robila PhD. v roku 2007, venovala som sa fenoménu zabudnutých obetí holokaustu. Skúmala som vtedy nevestince v koncentračných táboroch a v nemeckej armáde Wehrmachtu. Zajatkyne v nich boli nútené do prostitúcie a ich príbehy sú často zabudnuté. Všimla som si, že vo výskume o druhej svetovej vojne všeobecne chýbajú informácie o rôznych ďalších skupinách obetí, napríklad o tých, ktoré boli kvír alebo sa inak vymykali normám. Pre moju prácu je nesmierne dôležité dotýkať sa tém, ktoré boli dovtedy skryté, a to zo zjavnej príčiny akýchsi súčasných strachov z minulosti či zo sexuality. V Poľsku silneli homofóbne a transfóbne názory a keďže u nás všeobecne chýbal výskum kvír dejín, pre niektorých politikov a političky bolo jednoduché tvrdiť, že u nás žiadni kvír ľudia pred rokom 1990 nežili, že ich príbeh nie je súčasťou našej spoločnosti. Moja práca bola do veľkej miery aktivizmom, no dá sa povedať, že sa tomu človek nemôže vyhnúť, ak sa venuje histórii východnej Európy. Otvára zabudnuté témy a pozerá sa na ne prizmou súčasného diania.
S akou reakciou sa v Poľsku stretla vaša kniha? Vyšla v roku 2021, v období otvorene homofóbnej a transfóbnej vlády.
Svoj výskum som začala v roku 2010 a trvalo mi dlho, kým som knihu dokončila. V roku 2018 som už spoločenskú náladu nedokázala vydržať a rozhodla som sa odsťahovať. Bolo náročné pre môj mozog pracovať s takýmito zdrojmi a potom, keď prišiel čas oddychu, tak som ako kvír človek musela ďalej z rozhlasu počúvať, že kvír ľudia sú ideológiou. Mala som pocit, že knihu dokážem dokončiť len mimo Poľska. Musím tiež dodať, že sa mi nepodarilo získať žiadnu finančnú podporu od univerzity. V istom bode som prestala aj posielať žiadosti, lebo mi ich vždy odmietli. A ja som navyše už chcela robiť výskum, nechcela som mesiace čakať na rozhodnutie. Našťastie som knihu vydala v knižnej edícii Krytyky polytycznej, ľavicovom vydavateľstve, ktoré s témou nemalo žiadny problém, a cítila som aspoň duševnú podporu od kamarátov a kamarátok z univerzity. Na druhej strane to bola osamelá práca a občas som skutočne chcela skončiť. No nejak som vytrvala. Vláda sa teraz po ôsmich rokoch temna vymenila a situácia sa zlepšila, napríklad sa čoskoro otvorí Queer museum vo Varšave. Hoci ho založila nezisková organizácia Lambda Warszawa, mestské inštitúcie ju podporujú. Zároveň však treba dodať, že súčasná vláda je stále konzervatívna a neočakávam veľa pozitívnych zmien v otázke práv kvír ľudí.
Vo vašej knihe sú spracované hlavne príbehy kvír ľudí, ktorí boli súdení alebo vyšetrovaní, ich príbehy vychádzajú zo záznamov o kriminálnej činnosti. Bolo ťažké nájsť o ich živote iné zdroje?
Touto otázkou sa, pochopiteľne, dotýkate krehkej časti môjho výskumu, skutočnosti, ktorá môže byť vnímaná problematicky. Áno, vychádzam hlavne zo záznamov o ľuďoch prenasledovaných, a to preto, že verím, že ako historička si nemôžem svoje zdroje vyberať. Ak niečo nové objavím, môžem sa len rozhodnúť, či to použijem alebo nie. Ak sa materiál rozhodnem zverejniť, nechávam tým čitateľstvu možnosť nájsť si ďalšie zdroje. V úvode knihy napríklad spomínam Teofila Kosińského, prvého človeka, ktorý bol súdený podľa paragrafu 175 a verejne o tom prehovoril. Keďže som mala jeho memoáre, mohla som na základe kriminálneho záznamu nájsť jeho rodinu, skontaktovať sa s ňou a nahliadnuť do archívu jeho osobných dokumentov. Komplikované pri tomto výskume bolo aj uvažovať nad tým, ako a koľko z pôvodných dokumentov citovať, aby som príliš nešírila jazyk prenasledovateľov. Musela som si pripomínať, že idem vydať prvú knihu o tejto téme, a preto bolo dôležité ponúknuť istý návod, ukázať atmosféru daných čias a nechať odkazy pre ďalších výskumníkov, výskumníčky. Keďže sa zároveň neustále dostávam k novým dokumentom, snažím sa knihu rozširovať a v každom vydaní niečo pridať. Poľský originál vyšiel v roku 2021, krátko nato nemecký preklad a teraz tretie, slovenské vydanie je zatiaľ najprepracovanejšie. Pridala som doň nové zdroje a opravila nejaké menšie chyby.
Musela to byť náročná dilema. Zdá sa mi, že vaša knihy má tri rozmery. Po prvé, ako kvír ľudia žili vo vojnových časoch, po druhé, že boli súdení príšerným spôsobom, no a po tretie, čo môže byť problematické, že ukazujete kvír ľudí len v kontexte nejakej trestnej činnosti.
Nazvala by som to intervenciou, pretože som žila v krajine, kde sa táto téma vôbec nespomínala. Kvír dejiny by však nemali byť z tých „všeobecných“ vôbec vyňaté. Je to ich súčasť ako všetky ostatné témy a ako taká by mala byť skúmaná. S tretím rozmerom, ktorý spomínate, som skutočne mala problém, dlho som rozmýšľala, ako písať príbehy ľudí v knihe tak, aby som nešírila toxické klišé a stereotypy o sexuálnych predátoroch. Práve preto som sa vždy o ľuďoch spomínaných v súdnych záznamoch snažila zistiť viac, aby som vedela o nich písať aj v inom než zločineckom kontexte. No nie vždy som na to mala dostatok zdrojov. Jediným spôsobom, ako ukázať širší obraz, aj so zábleskom nejakej pozitívnej reprezentácie, bolo urobiť mozaiku a ukázať, že skutočnosť bola zložitejšia než to, čo sa písalo v záznamoch o trestnej činnosti, a ako to, čo si mysleli vyšetrovatelia. Knihu Oni vnímam ako prvý krok k tomu, odkryť hlbšie príbehy kvír ľudí z druhej svetovej vojny a vôbec prvú mapu zdrojov, ako sa k nim dostať. Svoju prácu vnímam ako živú, ako niečo, čo sa vyvíja, nechávam na konci knihy svoju e-mailovú adresu, aby ma vedeli kontaktovať nové zdroje, napríklad ľudia, ktorí majú prístup k nejakým osobným spisom spomínaných postáv.
Desivé je, že zo záznamov často nie je jasné, či boli súdené osoby skutočne kvír alebo nie a ani to, či sa správali násilne alebo nie.
Ukazuje sa, že vyšetrovateľom často nezáležalo na tom, aby sa dozvedeli skutočnosť. Sexuálna orientácia mnohých obetí tak nakoniec zostáva záhadou. Ani počas výskumu som to nevedela uzavrieť, jediné, čo som mohla spraviť, bolo pátrať ďalej. Bolo pre mňa dôležité ukázať, že dejiny sa odkrývajú postupne a že skutočnosť je často zložitejšia než to, čo nájdeme v kriminálnych záznamoch. Vezmite si príbeh Ericha a Josefa, vnímam ho ako svätý grál, rozprávam o ňom v každom rozhovore, to je nádherný príbeh zložitej lásky, ktorý ukázať chcete a ku ktorému sa túžite dopracovať. No nedá sa niečo podobné odhaliť pri každom jednom mene. Mám ich dokopy tisícky, a zdá sa mi, že je dôležité spomenúť ich, hoci o nich neviem dosť.
Spomenuli ste problém jazyka, v prípade kvír ľudí postupne nachádzame spôsoby, ako ho používať správne, bez zjednodušení a klišé. Napríklad dnes už nepoužívame označenie „homosexuál“, pretože to znie ako lekársky termín a evokuje nejakú diagnózu, no vravíme „gejovia“ a „lesby“. Cítili ste pokušenie staré záznamy prepísať do súčasného jazyka?
Bola to pre mňa dilema, ktorú som vyriešiť nedokázala. Vedela som len pre seba uzavrieť, že sa mi nepáčilo, aký jazyk sa používal. V Poľsku sa učíme málo o dejinách jazyka a nevieme, ako vznikli isté klišé, ktoré dedíme z generácie na generáciu. Kedy vzniklo označenie homosexuality ako choroby zo Západu? Prečo ho používame celé desaťročia a je vryté v kolektívnom nevedomí? Dobový jazyk som preto používala skôr priamo, aby som ho zachytila autenticky v jeho zvrátenosti a mohla tak ukázať, že to správne nebolo. Máme pred sebou zároveň ešte veľa práce a zdalo sa mi lepšie ukázať dobový jazyk radikálne v celej jeho brutalite. Ako som spomínala, Oni sú pre mňa knihou zdrojov, nielen monografiou. Knihou, ktorá má motivovať k ďalšiemu výskumu a ukázať, že kvír dejiny existovali aj pred rokom 1990, nechce dejiny prepísať. V niektorých prípadoch som napriek tomu jazyk aj mierne upravila, no snažila som sa s ním pracovať vyvážene.
V nedávnej dobe vzniklo viacero filmov aj kníh, ktoré zachytávajú kvír páry v historických súvislostiach, a často to pôsobí romantizujúco, umelo. Vaša kniha ukazuje, že vnímanie kvír ľudí bolo v minulosti horšie, než si umenie dokáže predstaviť.
Na začiatku som si uvedomovala, že keďže podobný výskum ešte nikto nerobil, neviem ho s ničím porovnávať ani prispôsobovať. Vošla som do knižnice a našla som v tejto téme len jednu veľkú dieru. Spomínam si však, že keď som prvý raz čítala dobové dokumenty, mala som pocit, že je to nočná mora. Mohli ste byť prenasledovaní a obvinení len na základe klebiet, dohadov, bez dôkazov, len preto, že vás niekto nemal rád. Paragraf 175 mi pripadal ako nástroj, ktorým ste mohli niekomu ublížiť, zbaviť sa ho. Zdalo sa mi tiež zvláštne, že hoci o koncentračných táboroch vieme veľa, chýba nám vedomosť o utrpení ľudí s ružovým trojuholníkom. Situácia sa však postupne zlepšuje, v nemeckom parlamente napríklad v decembri 2023 otvorili výstavu o osudoch kvír ľudí počas druhej svetovej vojny, s názvom gefährdet leben. Queere Menschen 1933 – 1945. Musíme napraviť veľa chýb z minulosti, napríklad pozrieť sa hlbšie do príbehov transrodových ľudí. Päť mesiacov po vydaní knihy Oni sa mi snívalo, že si listujem v jednom stostranovom dokumente, ktorý spomínam len niekde v poznámke pod čiarou. Mala som ho v počítači, tak som si ho na druhý deň znovu prešla, a uvedomila si, že som prehliadla dôležitú vec o jednej prenasledovanej osobe. Po čase som sa dopracovala k tomu, že to bola prvá transrodová osoba, ktorú som vo výskume objavila. Zaujímavé je, že žila v meste Lubin, ktoré patrí k najkonzervatívnejším v Poľsku. Sedem rokov tam žila, celý čas vystupujúc v dragu a nikomu to nevadilo, až kým to nezačalo dráždiť jedného katolíckeho kňaza… Zmenila som jej meno na rodovo neutrálne Alex.
Ako váš výskum pokračuje?
V Oni som chcela jednu kapitolu venovať osudom lesbických žien, lebo na väčší rozsah som nemala dosť zdrojov. Teraz som však už ďalej a s využitím poznatkov, ktoré sa mi podarilo získať, by som chcela začať ďalšie knihy, ktoré budú takou prílohou k Oni. Prvú z nich som nazvala Traces (Stopy) a bude v nej desať kvír príbehov ako o spomenutej osobe Alex. Ďalšiu o takzvaných čiernych trojuholníkoch, lesbických alebo nekonformných ženách, by som chcela dokončiť v roku 2026. Dostala som sa tiež k novým archívom, prišiel mi e-mail s obrázkom dvoch bozkávajúcich sa mužov z tridsiatych rokov minulého storočia a neskôr sa mi podarilo vyskladať celý ich príbeh.
S Joannou Ostrowskou sa zhováral Marek Hudec
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme identity môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Jonas Baltakis: Breathing in the meadow air, I return to Onuškis from Montreal (NARA)
Martyna Ratnik: Freeing suppressed minds (NARA)
Karolis Vyšniauskas: „I felt like I was lying.“ Lithuanian pop star Monique finds her true self (NARA)
Rasa Milerytė: Love Has No Gender, But Men in Love Fear Holding Hands in Public (Bendra.lt)
Aurelija Babinskienė: Muslim woman Alaa: it hurts when people are sorted by nationality or religion (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „I feel like a brother to the people who died.“ Rafael Gimlestein on the war in Israel and Gaza (NARA)
David Laufer: „Chci být Fight club týpek i David Bowie.“ Příběhy o vypořádávání se s vlastní maskulinitou (revue Prostor)
David Laufer: Maskulinita na prodej. Kdo vydělává na českých mužích a co dnes stojí být pravý chlap? (revue Prostor)
