Rozmýšľať triedne(socializmus, boľševizmus, komunizmus, 99%) alebo opozične ako nositeliamožného pokroku je prostoduché. Hnutie Occupy, u nás protikorupčné pochody či emancipačné (alebo separatistické) hnutie Katalánska v Španielskunám pripomínajú psychózu zrozmanitosti.
Rituálna vražda Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka nás dočasne spojila. Navonok súrodé je však vnútorne rôznorodé. Interná rozmanitosť nie je problémom, ak ideo dočasné abstrahovanieveľkých tém. Veľké témysú ako magnety, ktoré definujú dav. Sociálna príťažlivosť vyviera z magmy pudu združovania. Sú to obhorené zvyškyprírody, ktoré vidno cez nánosy kultúry. V dave cítime teplo, ktoré sa zväčšuje s množstvom tiel. Demonštrácie sa dotýkajú hrubých rysov, prinášajú kozmetické zmenya nevedomepodporujú zákulisnú prácu len niekoľkých ľudí. Možno je však dôležité to, že zažijeme extatické blaho spoločného postávania. Bez festivity sa nedá budovať ďalšianadosobnápolitika, ktorá obíde exkluzivitudiktatúry. Akonáhle sa však začneme baviť o riešeniach(o spoločnomnepriateľoviči kolektívnej vine), začínajú sa v postupnom ochladzovaní prejavovať rozpory rôznychinterpretácií a záujmov: na povrchu sa ukazujeideologické vyprázdnenie, odcudzenie.
Totožné soc-kultúrne bezprávie trápi socialistov, komunistov, boľševikov, menševikov, anarchistov a neonacistov. Výklad toho, aký význam by mohli ich teórie mať, je subjektívny. Je to osobná práca s tým, čo je všeobecné. Vyžaduje vôľu k moci (generála, sudcu, riaditeľa, učiteľa, kňaza, terapeuta, básnika),a preto je moc nevyhnutne narcistická.
Marxova pravda napríklad generovala hybridné spektrum politických riešení. Otvorená téma socialistickej teórie(oponenta k samoregeneratívnosti individualistického liberalizmu) sa jazykom dá efektívne (výpočtovo) vykorisťovať. Výpočtový – vypočítavý. A socializmus je biznismenský kufrík, ktorýje schopný uniesť ťažký, krehký, výbušný či toxický náklad.
Jednou z ukážkových demonštrácií politických modifikácií posledných dekád je ruský nacionálny boľševizmus (Nacbol) inšpirovaný bielogvardejskou interpretáciou Leninových spisov. Nacbol našiel prvotné praktické uplatnenie hneď v ranonacistickom Nemecku. Nacionálne boľševická strana (Национал-большевистская партия, НБП, 1992, od roku 2007 definitívne zakázaná) je reprezentantom a časopis Limonka (Лимо́нка – газета прямого действия, po tom, čo sa stal ilegálnym Генеральная линия,На краюalebo Трудодни) je jeho orgánom.Súčasný Nacbol je výsledkom spolupráce filozofa štvrtejpolitickej teórie[1]Alexandra Dugina (prekladateľa ezoterizmu Juliusa Evolu), pôvodne konkretistického básnika Eduarda Limonova (narodeného ako Eduard Savenko; limonka, podľa ktorej sa premenoval, je typ ručného granátu v tvare citróna) a pankáčskeho kozmistu Jegora Letova (frontmana kapely Graždanská oborona, ináč aj GrOb). U nás ho interpretuje aj Mišo Štich aka Šigela. Alexander Solženicyn nazval Limonova hmyzom, čo píše pornografiu. Nacbol je novodobá zlúčenina. Jej zložky sú filozof, básnik, hudobník. Extrémizmus, revolúcia, tyrania. НБПje súčasťou hyperzmesiopozičného zoskupenia Iné Rusko. To sa po agresii Ruska na Ukrajine od radikálnej kritiky Putina prikláňa späť k nemu. V roku 2002 si Dugin založil vlastnú Eurázijskú stranu, ktorá je, na rozdiel od НБП, plne legálna. Dugin si vybudoval úzke vzťahy s Kremľom. V roku 2006 sa od НБПoddelil už explicitne neonacistický Nacionálne boľševický front.
Nacbol i Eurázia presadzujú, že sa zo západného kresťanstva vytratila jeho podstata (egalitárskeho, protosocialistického hnutia) a jediné, o čo sa dá duchovne oprieť, je pravoslávnosť. Budujú orwelliánsku koncepciu spolupatričnosti slovanstva (a širšej civilizácie na osiMoskva–Berlín– Paríž) vedenej obrodenou Veľkou Rusou. Rozmerné štátne celky inšpirujú rozmerné geopolitické žiadostivosti. Je to ultraetatistický kontrapunkt zničenia západnej civilizácie pre jej negáciu duchovných hodnôt. Svorne chcú vytvoriť antiatlantistické impérium (zničiť všetkuburžoáziu, liberalizmus a najmä USA), ktoré bude zahŕňať nielen celú Európu, ale aj severovýchodnú Áziu s napojením na Turecko a Irán. Velebia stalinizmus, ktorý systematicky potiera osobné slobody pre spoločné dobro. Nacbol je paramilitárny – bezprizorní chalani sa hrajú navojakov, tragicko-romantických hrdinov. Kamarát Radovana Karadžića, Limonov, bol v roku 2001 zatknutý na základe obvinenia z terorizmu a odsúdený pre ilegálne držanie zbraní. Limonov bol aj ministrom bezpečnosti tieňovej vlády Vladimíra Žirinovského. Nacbol sa aj v ikonografii opiera o Hitlerov národný socializmus (nacizmus), vedecký rasizmus, antisemitizmus, panslavizmus, turko-slovanskú a ruso-arabskú alianciu. Červená ich vlajok znamená sociálne. Biela nacionálne a rasové. Čierna boj a víťazstvo panslávskeho národa. Eschatologický (tak ako kresťanstvo) krajne pravicový Nacbol sa (autochtónne) zmiešava aj s novopohanstvom, ktoré pripomínateozofické hnutie Heleny Blavatskej. Dugin sa štylizuje do rasputinovského mesiáša. Duginovým advokátom v Európe je monarchista Christian Bouchet z francúzskeho Národného frontu, ale aj Ordo Templi Orientis. Z Brna operuje postpubertálna „pavúčia sieť smutných husitov“ s názvom Černobílí – NacBol. Na Facebooku sa páčia 78 ľuďom. Nacbol do seba vteľuje socializmus, komunizmus, anarchizmus (podobný Revolučnému katechizmu Sergeja Nečajeva), fašizmus, nacizmus, antikapitalizmus, antiamerikanizmus a spiritualizmus. Tak ako technický rozvoj v 19. storočí logicky inšpiroval reakcionárske duchárstva a nový primitivizmus či teroristický nihilizmus, tak technológie dnes rozširujú tech-gnostický konšpirativizmus.
Konšpirácia znamená dýchanie spolu (inšpirácia je vdýchnutie) – eminentnú potrebu tepla biomasy a nekrotický záujem o neznáme.
Väčšina reál-politizmov predstavuje to, s akými kartami do toho ideš a nie akú hráš hru. Rozložené karty vytvárajú ajvoľné konštelácie. Štiepenie sprevádza zvodné žiarenie a rozosievanie kontrakultúrnych a novosystémových emisií v dezorientovaných húfoch. Vyhorené čriedy čakajú na návrat pastiera v sugerovanom pocite konca dní. Davy sú koľajnicami pancierových vlakov.
Manažeriálna partokracia, bežná v strednej a východnej Európe, sa nezaujíma o národ. Iba vypočítavovyužíva najatraktívnejšie karty na stole verejnej mienky. Verejná mienka je neutrálne ložisko metadát, z ktorých sa dá recyklovať kaleidoskopická rétorika, ktorá esteticky dráždipudové prostredie (to bytie spolu, spoločenský reaktor). Populistické odnože socializmu zaujíma iba charakter voličského žriedla. Sponzori partokracie sa v politickom prostredí správajú ako na rulete burzy. Rozkladajú svoje investície v celom spektre, aj (zdanlivo) protichodne. Menej štátu – menšie dane – menšie odpisy. Viac štátu – väčšie dane – väčšie odpisy – väčšie štátne objednávky / zahraničné dotácie. Preferencie bez zábran / ústavný prístup k zákazkám. Výhra rozumu teokracie sponzorov. Delegovaní partokrati dostávajú provízie za tú špinu a aj sami sú sponzormi. Partaje sa stávajú krajne nezaujímavými. Hrá sa poker. Tu nezáleží na kartách, čo sú na ruke, ale na výraze tváre. V protiklade k Nacbolu je takýto socializmus (aj keď národovecky znejúci, keď je treba) bezideologický, bezetický – politická i osobnostná tabula rasa podfarbená emočným mejkapom. Takýto socializmus je schopný flexibilne reagovať na estetiku meniaceho sa dopytu. Je to rétorické cifrovanie (názov tejto eseje popisujeslovenský čardáš) so sociálnym (voči voličom) a kumuláciou štátnych štrukúr (voči vlastným podnikateľským skupinám). Keď takéto zoskupenia dokážu regulovať pahltnosť (sponzorskej) infraštrukúry, ktorá ich tvorí, majú šancu dosiahnuť nesmrteľnosť. Všetko sa tancuje smerom do stredu. Tam znovu vzniká aristokracia – ubíjajúco nudná.
Ingrediencie na pulte kuchára alchymistu sa dajú spojiťdo špecificky účinných zlúčenín. Cynickej výpočtovosti neideologickej klímy a dopytu po mystike (teple čriedy) sa uniknúť nedá. Je to novýbiotop. Treba sa začať hrať so starými asociáciami pre nové podoby – napríklad zlúčenina filozof a básnik a hudobník. Nárok na koherenciu je anachronickým gýčom jedovatej stareny akadémie. A nekonzistencia je novou konzistenciou.
[1]Spája liberalizmus, marxizmus a fašizmus (Четвертая политическая теория, Россия и политические идеи ХХI века, 2009, Амфора). Za prvé tri (prekonané teórie) Dugin považuje liberalizmus, komunizmus a fašizmus. A štvrtá politická teória („projekt krížovej výpravy proti postmoderne postindustriálnej spoločnosti v praxi realizovanej liberálnou myšlienkou globalizmu a jeho logistických a technologických základní“) „nám nebude daná sama od seba. Môže vzniknúť, ale aj nemusí. Predpokladom jej vzniku je nesúhlas. Nesúhlas s postliberalizmom ako univerzálnou praxou, s globalizmom, postmodernou, „koncom dejín“, so statusom quo, so zotrvačným vývojom základných procesov civilizácie na počiatku 21. storočia“.
