Mladá literatúra ako pojem predstavuje väčšinou vágnu formulku, ktorá označuje širokú skupinu autorov a autoriek od najmladších preddebutantov po neskoro debutujúcich autorov staršej generácie. Pre potreby tohto článku budem pod pojmom mladá literatúra primárne rozumieť autorov a autorky súčasnej mladej generácie (15 – 30 r.) s jasnými literárnymi a publikačnými ambíciami. Práve tejto skupine ľudí je z viacerých dôvodov dôležité poskytnúť dostatočný priestor na prezentáciu tvorby. Otázka, ktorá tým vyvstáva, znie: existuje dnes v literatúre niečo ako generácia, a ak áno, má vhodný publikačný priestor?
V prvom rade je potrebné povedať, že svoj živý publikačný priestor potrebuje každá literárna generácia, nie je to teda len exkluzívna záležitosť tej najmladšej. Pre ňu je však oveľa dôležitejšie mať taký priestor jasnejšie vymedzený, aby sa mohla organicky formovať a zapájať do literárneho života, konfrontovať svoju tvorbu v zárodkoch a, z čisto pragmatického hľadiska tak trochu podmieneného dobou, aj sebaprezentovať ako (možné) autorské osobnosti a dostávať sa do literárneho povedomia. Isteže, toto všetko nemusí byť absolútna nutnosť: existujú prípady autorov debutujúcich bez predchádzajúcich skúseností s publikačnou praxou alebo s literárnym životom vôbec, sú to však skôr výnimky. Za tieto publikačné priestory už nemožno považovať iba literárne časopisy a literárne súťaže, pretože čoraz intenzívnejšie sa na literárnom živote podieľajú aj internetové literárne servery a v posledných rokoch aj autorské čítania na rôznych podujatiach. Všetky tieto možnosti prezentácie však idú ruka v ruke s istými špecifickými problémami. Samozrejme, nikto nežiada návrat ideologických školení mladých spisovateľov či autoritársku výchovu k správnemu svetonázoru à la Nové slovo Vojtecha Mihálika, ale predsa len stojí za zamyslenie, v akom priestore má dnes šancu pohybovať sa mladý človek tvoriaci literatúru. Potom tiež vyvstáva otázka, či nutne musí existovať niečo ako literárna generácia. Nemusí ísť o programovú skupinu, spojenú estetickými a hodnotovými kritériami – niekedy skrátka stačí spriaznenosť na základe faktu takého prvoplánového, ako je vek. Zdá sa však, že v súčasnosti zostáva aj táto možnosť nevyužitá. Súčasná mladá generácia je, tak ako aj tie staršie, buď silno individualizovaná, alebo skrátka nevyhranená a zasadená do už zabehaných koľají staršej generácie.
Literárne časopisy ako záznam generácie
Za posledný široko dostupný literárny časopis, ktorý predstavoval autentickú výpoveď mladšej generácie a s týmto vedomím prezentoval jej tvorbu, bol mesačník Mladá tvorba (1956 – 1970). Človek listujúci jej stránkami najmä v číslach od začiatku šesťdesiatych rokov po posledné čísla roku 1970 sa môže len podiviť nad sviežim a, úprimne, trochu neokrôchaným dizajnom a obsahom – mená, ktoré dnešná mladá generácia stretáva na hodinách slovenskej literatúry, začínali práve na stránkach Mladej tvorby. A hoci sa o nej už dosť hovorilo a aj mýtizovalo, nemožno jej uprieť úprimnosť, jasnú vyhranenosť a radosť z tvorby. Časopis, ktorý by podobné pocity tlmočil dnes, nenájdeme (jeho najbližším pokračovateľom bol na začiatku deväťdesiatych rokov samizdatový časopis Maternica). Samozrejme, status a povaha Mladej tvorby vyplývali v značnej miere z dobových kultúrno-spoločenských súradníc. Je na pováženie, či je súčasná doba a literárna scéna taká bezproblémová a vo všetkých aspektoch uspokojivá, že prakticky vymizla potreba vyhraniť sa, či už deštruktívne, alebo konštruktívne.
Pozrime sa na časopisy po roku 1989, ktoré v istom zmysle predstavujú alebo predstavovali priestor pre mladú tvorbu. Prípad časopisu Dotyky je špecifický. Ten síce pôsobil ako hodnoverný obraz tvorby od konca osemdesiatych rokov po koniec deväťdesiatych, neodrážal však úplné tendencie v mladej literatúre, najskôr ono povestné dobiehanie zameškaného, neskôr širšiu reflexiu dobovej produkcie nielen z pozície mladej kritiky (ktorá predstavuje samostatný problém). V súčasnosti Dotyky prežívajú ako priestor úplne prvého kontaktu pre začínajúcich autorov, kde môžu nádejní aj beznádejní literáti a literátky získať arogantnú, povýšeneckú a pseudohumornú spätnú väzbu, pokiaľ sa im nepošťastí dostať svoj text priamo do rubriky Almanach bez akejkoľvek produktívnej komunikácie s redakciou. Časopis Dotyky z času na čas, pomedzi správy z literárnych súťaží, štúdie s malou pridanou hodnotou, rozhovory s autormi najstaršej generácie a nikdy nekončiaci nezmyselný seriál o míľnikoch svetového jazzu, predstaví mladých autorov a autorky, väčšinou tradičného alebo konzervatívneho rázu, ktorých tvorba je len sporadicky invenčná, zaujímavá a provokatívna (nielen v zmysle využívania vulgarizmov a sexuálnych obrazov). V časopise podobne absentuje akákoľvek podoba mladej kritickej reflexie, či už ide o mladú kritiku, alebo o kritiku produkcie mladšej generácie. Svoju úlohu Dotyky plnia do istej miery pri pomerne novom projekte, Edícii mladých slovenských autorov časopisu Dotyky, ktorú vedie Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a ktorá zastrešuje autorov a autorky pomerne tradicionalistických poetík, prezentovaných v jednotlivých číslach časopisu. I tak však ide aspoň o náznak záslužnej činnosti, keďže v súčasnosti žiadne iné slovenské vydavateľstvo nevedie edíciu vyčlenenú výhradne pre debutujúcich autorov a autorky.
Za najpozoruhodnejší literárny časopis posledných rokov možno považovať časopis pre experimentálnu tvorbu Kloaka. Ten sa azda najviac po roku 2000 približoval istej forme generačnej platformy, zjednotenej esteticky aj hodnotovo, pričom prinášal nekonvenčnú tvorbu prevažne (ale nie výlučne) mladšej generácie autorov a autoriek. Pre pomerne úzko zameraný čitateľský okruh sa však časopis neudržal a prednedávnom ukončil svoju činnosť.
Ostatné slovenské literárne časopisy, ktoré poskytujú priestor pre pôvodnú tvorbu a kritiku, nevyčleňujú mladej tvorbe žiaden špeciálny priestor. To ani nemá zmysel od nich požadovať. Napokon ani jeden z týchto časopisov nemožno považovať za generačnú platformu, skôr za akési konglomeráty rôznych vekových, estetických a hodnotových konfigurácií, kam sa mladá generácia často nekriticky včleňuje. Ak pre nič iné, časopis pre mladú tvorbu a kritiku by pôsobil ako akési pokročilé „pieskovisko“ – priestor pre mladých autorov a autorky na prvé reálne konfrontácie tvorby v kontexte svojich súputníkov a pre mladú kritiku na formovanie vlastného kritického diskurzu, vyhraneného voči kritériám staršej generácie.
Iné spôsoby sebaprezentácie
Internet ako všadeprítomný fenomén sa prirodzene dotýka aj problému literárneho života – predstavuje najpohodlnejšiu a najdostupnejšiu možnosť publikovať svoje práce, a to nielen pre mladých autorov a autorky. Okrem uverejňovania vlastnej tvorby (umeleckej, kritickej a i.) na blogoch sa rozšírila prax publikovania na webových portáloch špeciálne nato určených – medzi najznámejšie patria napríklad www.citanie.madness.sk, www.mamtalent.sk či český www.pismak.cz. Poskytujú priestor amatérskej tvorbe s možnosťou okamžitej spätnej väzby od kohokoľvek. Hoci ide o nesporne užitočnú vec, ktorá funguje ako živý kontakt s literatúrou a má svoje výhody, napríklad pružnosť, nestálosť alebo možnosť hypertextuality a multimediality, ako ich formuloval Michal Rehúš (2010, s. 108 – 109), drvivá väčšina podobne publikujúcich zotrváva v rovine nadšencov, amatérov. Tomu zodpovedá aj kvalita príspevkov, povrchná, elementárna a anonymná kritika a vzhľadom na kvantum textov na portáloch aj takmer zanedbateľný dosah na literárne relevantné publikum. Hoci sa dá argumentovať, že práve jednoduchou dostupnosťou sa ich texty môžu šíriť lepšie, relevantné (tlačené) periodikum predsa len poskytuje z apriórnej autority istú publikačnú prestíž a dosah na zaujatého a snáď aj poučeného čitateľa. Preto by publikovanie na masových internetových portáloch malo ostať v rovine prvého kontaktu textov s úzkym kruhom čitateľov (ak sa tieto portály nepodujmú na spoluprácu s odborníkmi, ktorí by dokázali selektovať kvalitu a posúvať ju do popredia – to je však veľmi prehnaná predstava). Podobné problémy ako internetové literárne portály majú aj tzv. literárne kluby. Tiež predstavujú istú uzavretú komunitu, ktorá môže byť spojená vekovo, hodnotovo, poetologicky, avšak zväčša sa potýkajú s nedostatočnou a obmedzenou reflexiou vlastnej tvorby, s tendenciou uniformizácie poetík.
Na Slovensku zažívajú po roku 2000 renesanciu aj literárne súťaže určené rôznym vekovým kategóriám, od najmladších autorov (6+ r.) po vekovo neobmedzené podujatia. Vo väčšine sú však súťaže z odborného hľadiska nespoľahlivé – spravidla sa medzi ocenené texty dostanú tie, ktoré najlepšie vyhovujú veľakrát zastaraným predstavám poroty, nie vždy kompetentnej hodnotiť umelecké texty v rôznych provinčných súťažiach, kde porotu tvoria starosta, vedúca knižnice a neznámy spisovateľ. Preto medzi najhodnotnejšie súťaže možno zaradiť tie, ktoré obmieňajú porotu v záujme dynamickosti názorov a zároveň vedia formálne zaručiť jej odbornosť. Súťaže majú svoje významy, ktoré J. Šrank s M. Rehúšom formulovali ako socializačný a agonálny (súťažný) – súťaž v tomto zmysle považujú za istý prechodový rituál „oddelenia“ autora od bežnej masy amatérov, keď mladý autor získava svoj základný spisovateľský štatút (Šrank – Rehúš, 2011, s. 50).
V súčasnosti pomerne rozšírený trend predstavujú autorské čítania a besedy. Tie sú ideálne na prezentáciu tvorby mladšej generácie – v zásade ide o logisticky a ekonomicky nenáročný spôsob prezentácie. Autorské čítanie tu predstavuje istý afirmačný akt či, ako v prípade súťaží, rituál – spisovateľom sa človek stáva, keď sa prezentuje pred ľuďmi, vulgárne možno povedať, keď si robí marketing a reklamu. Mladý autor či autorka prechádza akýmsi zrýchleným iniciačným procesom – čitateľ/divák ho vidí, registruje, berie na vedomie a spája si ho s obrazom spisovateľa. To netreba brať automaticky negatívne, keďže často podobná udalosť môže pre mladého človeka pôsobiť ako katalyzátor a motivácia k ďalšej tvorbe.
Prečo sa vôbec vyhraňovať a združovať?
Vo vzduchu visí táto otázka. Nechuť voči oficiálnemu združovaniu je na Slovensku pochopiteľná – máme svoju históriu (aj súčasnosť) spisovateľských zväzov, asociácií, obcí a združení. Taktiež je pochopiteľná nechuť aj mladšej generácie voči oficiálnemu združovaniu v atomizovanom prostredí, ktoré naplno a za každú cenu uprednostňuje jednotlivca. Situáciu popisuje J. Šrank nasledovne: „Právo uplatniť sa v literárnom poli na základe slobodného rozhodnutia a akceptovania výsledkov vlastnej literárnej práce bez podmienky zaradiť sa do stavovských formálnych štruktúr predstavuje základný prejav liberalizmu ponovembrovej literárnej kultúry na Slovensku.“ (Šrank, 2015, s. 26) Problémom je, že umelecké dianie v širšom zmysle slova môže začať stagnovať nielen pri prísne naordinovanej, masovo uplatňovanej a slepo nasledovanej oficiálnej doktríne, ale aj v momente silného rozdrobenia na nespolupracujúce, od seba odtrhnuté častice. Majme na pamäti, že na Slovensku od roku 1989 vzniklo úplné minimum literárnych zoskupení (hocijako spriaznených), ktoré by dokázali spôsobiť istý pohyb v literárnom živote – väčšina grupovania sa diala na základe príslušnosti k tej-ktorej spisovateľskej organizácii. Tieto organizácie pritom ani nevyvíjajú prílišnú snahu o omladenie svojich radov, čo sa celkom viditeľne odzrkadľuje v obsahoch literárnych časopisov, ktoré majú tieto organizácie takpovediac v dŕžave – stačí si prelistovať súčasný Romboid alebo Slovenské pohľady. Najmä druhý menovaný dodnes recykluje umelecky nerelevantné mená, späté s oficiálnou tvorbou spred roku 1989. Tieto periodiká, ktoré majú len marginálny prínos pre súčasnú slovenskú literárnu umeleckú a kritickú tvorbu, žijú zväčša z bohatej tradície, to by však ich násilnú a zbytočnú existenciu nemalo ospravedlňovať.
Literárna generácia môže určite existovať aj bez vysloveného zoskupovania sa, dokladom čoho sú voľnejšie zoskupenie Generácia 56, prípadne zomknutejšia Trnavská skupina. I keď sa obe tieto entity časom do veľkej miery zdevalvovali ideologicky aj kvalitatívne, nemožno im uprieť iniciáciu istých pohybov v slovenskej literatúre. Viniť však literárnu históriu z neschopnosti súčasných jednotlivcov spájať sa do generácií je nezmysel. Nie je úlohou literárnej histórie a kritiky umelo ex post vytvárať literárne generácie – literárna veda má hľadať určité esteticko-filozofické súvislosti v poskytnutom materiáli. Generácia v umení sa má stvoriť sama blízkosťou a spriaznenosťou – stačí si spomenúť na známy prípad Osamelých bežcov Ivana Štrpku, Petra Repku a Ivana Laučíka a ich generačných spojencov, blízkych azda v každom možnom ohľade od vekového po poetologický, alebo na tzv. anestetickú generáciu (resp. text generation) a jej hlavných predstaviteľov Michala Habaja, Petra Macsovszkého a Petra Šuleja. Tak ako Osamelí bežci mali svojho generačného kritika v osobe Jána Štrassera, tak aj anestetická generácia mala svojho Jaroslava Šranka. Možno polemizovať, či to nie je práve aj absencia generačnej kritickej osobnosti či viacerých osobností, ktorá posilňuje nemožnosť vytvorenia hmatateľnejšej vyhranenej generačnej platformy.
V poslednom rade ostáva uvažovať nad pojmom generačnej výpovede. Ide o termín vcelku amorfný – najspoľahlivejšie bude predstaviť si pod ním určitý záznam pocitov, hodnôt a problémov generácie, jej špecifického videnia sveta, v radikálnejšom zmysle predstavuje aj formu protestu, vyhranenia sa. Generačná výpoveď býva málokedy programovo ukotvená v celistvých autorských radoch – väčšinou ide o individuálne výpovede identifikované literárnou reflexiou ako generačné.
Tento text možno vyvolal viac otázok ako odpovedí – nebolo však mojím zámerom burcovať mladých autorov a autorky do okamžitého zakladania spolkov a spisovania manifestov a vyvádzať ich z akejsi letargie. V prvom rade som sa pokúšal o zhodnotenie momentálneho stavu publikačných možností mladej a vonkoncom mojej vlastnej generácie. Záverečným poučením môže rovnako byť, že existencia literárnych generácií a zoskupení nie je bezvýhradne nutná pre zdravé fungovania literárneho života, ako aj to, že vznik mladšej generačnej platformy by zdynamizoval literárny proces. Svoju úvahu zakončím tematicky citátom z nedávno vydanej knihy rozhovorov Jána Štrassera s Ivanom Štrpkom na margo literárnych zoskupení:
„Ivan Štrpka: Tak sa veci hýbu. Je to určitý atak do konkrétneho kultúrneho priestoru. Opakujem: pre nás to nebol radikalizmus ani provokácia, ale slobodný výraz nášho vyčlenenia sa.
Ján Štrasser: Áno, literárna skupina predstavuje neprehliadnuteľnú entitu. Určitú silu. Určitý prísľub i hrozbu, že príde niečo nové, niečo iné. Skupina svoj program zvykne spravidla veľmi nahlas, veľmi ostro a veľmi provokatívne vyhlásiť vo svojom manifeste. Dnes by sme povedali, že manifest je najvýraznejším marketingovým nástrojom prichádzajúcej skupiny.“ (Štrasser, 2018, s. 62)
Zdroje:
Rehúš, M. (2010). Základné aspekty liteárnej tvorby na internete. Vlna, 42, 104-109.
Rehúš, M. – Šrank, J. (2011). Literárny spektákel. Romboid, 2, 48-55.
Šrank, J. (2015). Aktéri a tendencie literárnej kultúry na Slovensku po roku 1989. Bratislava: Univerzita Komenského.
Štrasser J. (2018). Žiť svoju báseň – rozhovory s Ivanom Štrpkom. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Autor je literárny publicista, interný doktorand Ústavu slovenskej literatúry SAV
