V druhej polovici 70. rokov sa vo filmovej vede ustálilo chápanie filmu ako zrkadla spoločnosti. Film nezobrazuje skutočnosť, ale to, čo spoločnosť považuje za zobraziteľné. Výživným materiálom pre budúcu analýzu atmosféry vo Francúzsku na začiatku 21. storočia bude tvorba režiséra Laurenta Canteta. Jeho najnovší film Lekcia (2018) je exkurzom do hodnotovo rozorvaného Francúzska po teroristických útokoch v Bataclane.
Nie je to iba fotografia zo samitu G7, ktorá sa stáva reprezentatívnym obrazom vzťahov medzi vodcami krajín. Sú to aj výjavy z diskurzu našej užšej spoločnosti, kde sa o novom zákone o audiovízii komunikuje so založenými rukami alebo kde čelný reprezentant krajiny ignoruje otázky novinárov. Z dialógu sa stáva niečo prebytočné, naslúchať opozícii je archaické, porozumenie prestalo byť aktuálne. Stráca sa schopnosť konštruktívneho nesúhlasu, ktorý bez vôle porozumieť nemá opodstatnenie. Pritom „povedať: nesúhlasím; odmietam; mýliš sa; etiam si omnes – ego non – toto sú tie slová, ktoré definujú našu individualitu, dávajú nám slobodu, vyžadujú toleranciu, rozširujú perspektívy, zmocnia sa našej pozornosti, povzbudzujú náš progres, robia demokraciu reálnou a dávajú nádej a odvahu utláčaným“ (Bret Stephens v texte The Dying Art of Disagreement). Tieto limity spoznávajú postavy mentorov vo filmoch režiséra Laurenta Canteta. V jeho najoceňovanejšej snímke Medzi stenami (Entre les murs, 2008) je to učiteľ François, v uplynulej Lekcii (L’Atelier) zas spisovateľka Olivia, pričom oboch vykresľuje ako emocionálnych pracovníkov, ktorí narážajú na nemožnosť dosiahnuť ideálnu diskusiu s názorovo-hodnotovo-nábožensky rozmanitou skupinou mladých ľudí.
Francúzsko pred a po Bataclane
Najväčším úspechom doterajšej kariéry francúzskeho režiséra Laurenta Canteta je zisk Zlatej palmy v Cannes z roku 2008. Ubehlo tak už desať rokov, odkedy sa jeho snímka Medzi stenami presadila v hlavnej súťaži najprestížnejšieho festivalu v konkurencii filmov ako Božský (P. Sorrentino), Valčík s Bašírom (A. Folman), Synekdocha, New York (Ch. Kaufman) či Gomora (M. Garrone).
Rok 2008 – najväčšia ekonomická kríza za posledných 70 rokov, rok expanzívnej triednej priepasti. Laurent Cantet túto krízu reflektuje nepriamo, v druhom pláne. Učiteľ francúzštiny François pôsobí na predmestí Paríža a na starosti má triedu detí z ekonomicky slabého prostredia, deti imigrantov. Ich hlavnou úlohou je začleniť sa, spoločnosť to od nich očakáva. Cantet sa však nesústredí na rasové rozdiely, vykresľuje skôr univerzálny detský vzdor a vzťah učiteľ – žiak. Asymetrickosť tohto vzťahu je daná nepísanou povinnosťou učiteľa empatizovať a rozpadá sa, keď učiteľ reaguje nepatrične.
François nie je dokonalým mentorom, občas sa so žiakmi poháda, občas rezignuje. Predovšetkým sa ale snaží pochopiť ich pohnútky, pomôcť im, komunikovať s nimi. Táto snaha je napokon oveľa vyčerpávajúcejšia než samotná výuka francúzskej gramatiky. Individuálny prístup zlyháva kvôli priveľkej triede, popri dozeraní na viaceré triedne provokatérky rieši komunikačné nedostatky čínskeho chlapca, začlenenie nového študenta či nedisciplinovanosť problémového žiačika, ktorému v prípade vylúčenia zo školy hrozí odchod z Francúzska. Cantet týmto filmom poukázal na marazmus vo francúzskom školstve, na podmienky učiteľov pracujúcich s mladými buričmi. Odkazuje aj na omnoho konkrétnejší problém – začlenenie druhej generácie migrantov do francúzskej spoločnosti.
Za jedným stolom
Mantinely diskusie sa v roku 2017, teda v čase, keď sa odohráva príbeh Lekcie, zmenili. Spisovateľka Olivia prichádza z Paríža na juh Francúzska s cieľom viesť workshop kreatívneho písania pre mladých nezamestnaných. Vzťah medzi lektorom a žiakom je iný, okrem odlišného veku záujemcov o kurz (čerství dvadsiatnici) je to spôsobené dobrovoľnou účasťou všetkých zúčastnených, ktorá určuje symetrickosť tohto vzťahu. Na dosiahnutie vytýčeného cieľa – vymyslieť s mladými poslucháčmi román – musí Olivia vedieť so skupinou správne komunikovať, motivovať ich a udržiavať akú-takú disciplínu. Zatiaľ čo vo filme z roku 2008 limitoval učiteľa vysoký počet študentov a nemožnosť individuálneho prístupu, diskusia v Oliviinej skupine, ktorá pozostáva zo siedmich poslucháčov, naráža na rozdielne hodnoty či ideologické postoje. Cantet sa v tomto prípade zameriava výlučne na jednu postavu – mladého Antoina s xenofóbnymi názormi. Jeho negatívny postoj voči odlišnému vierovyznaniu je podmienený teroristickými útokmi v parížskom Bataclane a Nice (2015 – 16).
Sedem mladých ľudí z nižšej strednej vrstvy žije v prímorskom meste La Ciotat na juhu Francúzska a v rámci povinných letných stáží sa prihlásia na spisovateľský seminár pod vedením úspešnej autorky románov Olivie Dejazet z Paríža. Zloženie skupiny je pestrofarebné, rodiny mladých Francúzov majú odlišné pôvody (od blízkovýchodného až po africký), čo je spôsobené priemyselnou históriou mesta, kam v 20. storočí prichádzali migranti. Aj napriek tomu však táto zmes pôsobí ako konštrukt, ktorým si Cantet otvára priestor na reflektovanie súčasných problémov.
Stôl, za ktorý režisér usádza zástupkyňu parížskej kaviarne, dvoch Francúzov a štyroch potomkov tretej generácie migrantov z Afriky, sa tak dá vnímať ako pars pro toto súdobého Francúzska. Situovanie do La Ciotat vzhľadom na jeho históriu priemyselného mesta, ktoré využívalo pracovnú silu migrantov z Afriky a z Blízkeho východu, naopak odkazuje na francúzsku postkoloniálnu politiku v 20. storočí.
Paríž odtrhnutý od zvyšku Francúzska
Parížanka zo Champs-Élysées Olivia je v rámci ušľachtilého programu ubytovaná v honosnej vile s výhľadom na more, čo u mladých vyvoláva istý druh opovrhnutia. Jej bublina ani po príchode do upadajúceho mestečka nepraská. Mesto, ktoré pre niekoho znázorňuje priestor bez možností uplatnenia a sebarealizácie, je pre Oliviu príjemným miestom na pracovnú dovolenku. Cantet nepriamo a ironicky reflektuje pseudohumanistické podávanie pomocnej ruky Parížanov ľuďom z ostatných francúzskych provincií. K tomu, aby sme pochopili stereotypy hyperkorektného Paríža bez dotyku s okolitým svetom, nám však režisér Cantet spolu so scenáristom Robinom Campillom neposkytli odčítateľné motivácie postavy, ktorá ostáva v úzadí hlavného hrdinu.
Antoine sa nachádza na prahu dospelosti. Je to samotár, ktorý sa v spoločnosti snaží pôsobiť ako tajuplný solitér, priam až romantický hrdina, v skutočnosti sa v dospelom svete ešte len hľadá. Vadí mu provinčnosť, v ktorej žije, únik od reality vidí v počítačových hrách či v literatúre. Diskusia v skupine začína zlyhávať v momentoch, keď sa prejaví Antoinov xenofóbny postoj. Olivia jeho provokatívne názory nekonfrontuje priamo, diskusie moderuje len do istej miery.
„Čo ma vo filme zaujíma, je pohľad na príklon k extrémizmu u ľudí, ktorí nemajú žiadnu nádej a ktorých nudí vlastný život. Myslím si, že takto by sme mali pristupovať k mladým ľuďom: dať im priestor na spoločné myslenie, na ich vzájomnú konfrontáciu,“ povedal Cantet, ktorého hlavný cieľ však ostáva nevyjadrený – oproti dominantnému príbehu Antoina sú ostatné postavy ploché.
Hlavný konflikt vzniká stretom Antoinovej pózy a Oliviinej snahy chlapca pochopiť. Jej empatia pôsobí ako farmakum: liek v podobe snahy o porozumenie problémom Antoina sa mení na jed v momente, keď Antoine pochopí, že ho nevnímajú ako romantického hrdinu, ale ako extrémistu s xenofóbnymi názormi. Tu sa už ocitáme v druhej polovici filmu, v ktorej sa Cantet zameriava výlučne na vzťah Olivie a Antoina a od diskusií v skupine sa odkláňa. Škoda, že práve v týchto sekvenciách sa mnohé vyššie spomenuté prvky vytrácajú spolu so silou filmu zaujať diváka.
Adam Straka
Autor je filmový publicista
filmový kapitál
