Hľadanie politiky pre antropocén

Civilizačný rozvoj človeka dospel do štádia, keď ľudské aktivity ovplyvňujú stav Zeme v planetárnych rozmeroch. Zástancovia a zástankyne pojmu antropocén chcú vyhlásením nového geologického obdobia potvrdiť ľudskú dominanciu na planéte a upriamiť pozornosť na fakt, že súčasné a budúce ľudské rozhodnutia ovplyvnia vývoj celej planéty. Antropocén je v tomto zmysle konštatívny aj performatívny pojem – okrem reakcie na veľké množstvo vedeckých faktov sa s ním spája ambícia založiť novú paradigmu uvažovania a nové prístupy v politike, energetike, ekonomike či iných oblastiach, ktoré by prešli transformáciou v „novom klimatickom režime“ (Latour).

Prítomnosť krízy je dnes globálne vnímaným fenoménom, avšak momentálne na krízu nedokážeme efektívne reagovať, prinajmenšom nie prostredníctvom logiky doterajšieho vývoja spoločnosti. Práve o tom je najnovšia kniha Václava Bělohradského, Čas pléthokracie: Když části jsou větší než celky a světový duch spadl z koně, ktorá reaguje na súčasné prejavy krízy, teoretickú diskusiu o kríze a navrhuje aj isté východiská. Jadro knihy tvorí najmä analýza spoločenskej situácie, ktorú Bělohradský skúma optikou filozofie práva, politickej filozofie či sociológie. Nadväzuje popritom na myšlienky zo svojich starších prác, či už ide o skúmanie vzťahu medzi legalitou a legitimitou, či afirmatívny postoj k postmodernizmu a anarchickému (bachtinovsky dialogickému a pluralitnému) charakteru verejného styku.

Autor spája krízu s piatimi udalosťami: príchod antropocénu, globalizácia informačných a komunikačných technológií, invázia hyperobjektov, prevaha častí nad celkom a hybridizácia systému. Kolabujúce ekosystémy a zhoršujúce sa podmienky na život prebudili v politike apokalyptický tón a prvýkrát v histórii stavajú ľudstvo pred rozhodnutia, ktoré ho ovplyvnia ako celok. Globalizácia informačných a komunikačných médií spôsobila degradáciu verejnej diskusie a neschopnosť ľudí posudzovať fakty (a často aj vlastné názory) z hľadiska hermeneutického vedomia (vedomia o vlastných predsudkoch). Krízu spôsobujú aj bujnejúce hyperobjekty – objekty, ktoré nemožno časopriestorovo lokalizovať (ostrovy z plastu v oceánoch, ropa, globálne otepľovanie, nukleárny arzenál, vírusy). Zasahujú do nášho životného prostredia a sociálno-ekonomického systému, ktorý im nedokáže odolávať pomocou platných (štátom vymedzených) právnych a legislatívnych noriem. Prevaha častí nad celkom nastáva vplyvom prepadu nadradeného politického reprezentanta (demokracia, národ, proletariát) do hyperkomunikačnej mediasféry, kde ho pohlcujú samostatne sa koordinujúce skupiny či hnutia, ktoré nie je možné reprezentovať nadradenou politickou ideológiou. S tým súvisí aj posledná udalosť – hybridizácia: kapitalizmus nemožno viac popísať ako jednotný celok, preto je voči nemu také náročné postaviť politickú alternatívu.

Keď časti prerastajú celok

Na súčasný systém teda vyvíjajú tlak nielen environmentálne, ale aj sociálne faktory – rastie sociálne napätie, odpor a nedôvera v legitimitu systému. Napätie medzi legalitou a legitimitou je pre Bělohradského výklad kľúčové – z rôznych hľadísk a pomocou rôznych teoretických koncepcií sa k nemu vracia, čo sa prejavuje aj nadužívaním neologizmov a taxonómií, ktoré neraz opisujú ten istý fenomén. Zhrnieme preto iba stručne, ako sa tento vzťah podľa Bělohradského dnes vyvíja.

Demokracia sa realizuje ako legitímna argumentačná vojna vo verejnom priestore. Súčasná mediasféra (najmä internet a sociálne siete) síce poskytuje istú formu slobodného verejného prejavu, ale prebytok informácií a obrazov podnecuje boj o pozornosť, v ktorom nemá zložitejší názor veľkú šancu na úspech. Verejné diskusie na sociálnych sieťach sa stále viac emancipujú od argumentačných autorít (politických a akademických elít), tie sú dokonca napádané a dehonestované. Vzdelané elity zas pokladajú názory vybočujúce z etablovaných politických diskurzov za vágne, náladové a ľahko manipulovateľné. Politické strany vyhrávajú voľby podľa miery investícií do trhu s (dez)informáciami a do mediálnych kampaní. Voľby dnes nevyhrávajú politické programy, ale marketingové agentúry a voličsky atraktívne simulakrá. V situácii, keď sa verejná diskusia redukuje na mediálne produkty, nie je budovanie solidarity a hľadanie konsenzu často vôbec želané a argumentáciu preráža útočná rétorika. Legalita a legitimita na seba dnes pôsobia najmä odstredivo, nemenia sa jedno na druhé, ako by to v demokracii malo byť.

Ideologický tmel spoločností, kde sa pozornosť buď úmyselne rozptyľuje, alebo polarizuje, je veľmi malý. Bělohradský však nevníma krízu tradičných politických reprezentácií úplne negatívne. Voči veľkým emancipačným a univerzalistickým naratívom zaujíma postmoderné podozrievavé stanovisko, ktoré je u českého filozofa ovplyvnené aj rakúsko-uhorským literárnym modernizmom – vo vláde silného štátneho aparátu a veľkých ideológií vidí byrokratickú mašinériu a strnulý ultralegalizmus (neosobné fungovanie správneho aparátu), ktorý vládol aj v totalitách dvadsiateho storočia. V súčasnosti ultralegalita opäť dosiahla kritické rozmery, čo vedie k spochybňovaniu legitímnosti neprehľadných politických a úradníckych štruktúr (najmä ak sú nadnárodné, ako tie v Bruseli), či nestabilných finančných trhov. Opozíciu voči systému využívajú populisti, ale ich permanentný útok na legitímnosť všetkého legálneho sa neraz obracia proti nim samotným, pretože pomáhali vytvoriť spoločnosť nedôvery všetkých voči všetkým.

Nie náhodou Bělohradský odkazuje na Hobbesovu politickú teóriu, ktorú zároveň (s celou jednou tradíciou západnej filozofie) spochybňuje. V západných politických dejinách dominoval názor, že spoločnosti sa bez vodcov, štátu alebo politických strán pretvoria do nebezpečného chaosu. Bělohradský tvrdí, že heterogénne zoskupenia (multitudes) nemusia byť nutne reprezentované v tomto tradičnom zmysle, pretože sa vedia organizovať iným spôsobom (spontánne sa koordinovať), budovať medzi sebou vzájomnú dôveru a kolektívnu akcieschopnosť. Empiricky sa to už deje, nielen v komunikačnej sfére, ale aj v podobe platformizácie ekonomiky (online platformy umožňujú interakciu používateľov a možnosť participovať na ekonomike zdieľania) či globálnych hnutí.

Pléthokracia ako politika pre antropocén

Paradoxom je, že systémoví i antisystémoví bojovníci proti kríze podporujú často práve stav, v ktorom sú ich vlastná sloboda a akcieschopnosť obmedzené. Tí prví obhajujú mocenské štruktúry a inštitúcie, ktoré premenia na komoditu každú ľudskú aktivitu (čo urobil kapitalizmus aj s kultúrnou revoltou), tí druhí zas nanovo paktujú s predstavou zvrchovaného vladára, ktorý by zaviedol suverenitu národného štátu, etnickej či náboženskej komunity a ochránil (idealizovanú) kultúru tradičných hodnôt. Ďalším paradoxom je, že dynamická mediasféra a nové platformy medziľudskej komunikácie a ekonomiky zdieľania („sharing economy“), ktoré môžu ľuďom pomôcť vymaniť sa z podriadených vzťahov, ovládajú často nadnárodné spoločnosti a práve pomocou nich fixujú existujúce nerovnosti a vťahujú všetky komunitné a zdieľané aktivity do kapitálu. Dnes je navyše zrejmé, že veľké komunikačné platformy sú navrhnuté tak, aby mediasféru „balkanizovali“, takže ju veľmi efektívne zneužívajú šíritelia strachu a nenávisti, plošnej a paušálnej nedôvery. Digitálny dav neprešiel doposiaľ „antilyrickou konverziou“ – neprekonal identitárny pátos, resentiment a permanentné hľadanie nepriateľa a vodcu-záchrancu.

Napriek tomu, že nastupujúca „pléthokracia“ (nadvláda častí, heterogénnych skupín, hnutí a komunít nad jednotnou politickou reprezentáciou) pôsobí chaoticky a nekoordinovane, podľa Bělohradského môže predstavovať novú politiku pre antropocén a nové hermeneutické vedomie zohľadňujúce globálny charakter komunikačných sietí, trhov a environmentálnych zmien. Je to „vedomie spoločnej zodpovednosti za ľudský svet“. Súčasná legalita stráca legitimitu, pretože strategické záujmy elít nerešpektujú verejné záujmy a hlas protestujúcich. Práve pléthokracia by mohla zvnútra transformovať systém prostredníctvom formovania od štátu nezávislých združení, hnutí, kolektívnych akcií či politických projektov. Ich efektivita môže byť pri riešení vznikajúcich problémov oveľa vyššia ako efektivita veľkých politických strán a vlád, ktoré majú často protichodné záujmy a zdĺhavý proces reakcie. Efektivita heterogénnych zoskupení spočíva aj v tom, že (v prípade dobrej kooperácie) dokážu vytvárať hybridnú epistému prekonávajúcu neudržateľné binárne protiklady, ako príroda – kultúra, biologické – technologické, lokálne – globálne a pod., nakoľko sa emancipujú od inštitucionálne etablovaných diskurzov, ktoré tieto opozície udržujú pri živote.

Možno je Bělohradského postoj k postmodernému vývoju príliš optimistický, ponúka však možné východiská. Autor sa im mohol venovať detailnejšie a vziať do úvahy aj iné možné scenáre budúcnosti, ktoré už nemusia byť také priaznivé a ktorých zárodky sú rovnako prítomné v našej spoločnosti ako zárodky pléthokracie.

Václav Bělohradský: Čas pléthokracie: Když části jsou větší než celek a světový duch spadl z koně. 65. pole, 2021.

Autor je estetik a pedagóg