Hľadanie domova v Giovanniho izbe 

Kánonické dielo queer literatúry. Milostný príbeh, ktorého tragédiou je nemožnosť vytvoriť si spoločný domov. Diskriminácia homosexuality sa v Giovanniho izbe vyzrážala v priestoroch, do ktorých postavy na základe svojej sexuálnej orientácie nemajú prístup.

Napriek Baldwinovmu úspešnému debutu Choď a zvestuj to na hore (Go Tell It On The Mountain, 1953) novelu Giovanniho izba vydavatelia viackrát odmietli, čiastočne práve kvôli tematizovaniu problémov spojených s akceptovaním (vlastnej) queer identity.

Ponor do vnútorného sveta amerického homosexuála, ktorý si svoju sexuálnu orientáciu nedokáže zvnútorniť a začleniť do svojej subjektívnej identity, bol tak od začiatku kontroverzný. Baldwinova výpoveď o problémoch sebaprijatia queer ľudí, ktoré sú často spôsobené tlakom konzervatívnej spoločnosti, je stále aktuálna, v kontexte vlastnej doby však bola vyslovene radikálna: napokon v čase vydania knihy bola homosexualita v Spojených štátoch ešte trestná. Koncom sedemdesiatych rokov Giovanniho izbu v Amerike dokonca cenzori zakázali.

Hlavnou prekážkou vydania však bol obyčajný rasový stereotyp: po vydaní prvotiny Choď a zvestuj to na hore od Baldwina očakávali, aby naďalej opisoval „autentickú“ afroamerickú skúsenosť. Problém pravdepodobne spočíval aj v tom, že v Giovanniho izbe Baldwin rozpráva prostredníctvom postavy bieleho Američana.

Jednu za bejby!

Pôvodný pracovný názov knihy, One for My Baby, odkazuje k rovnomennej muzikálovej piesni z roku 1943 (ako prvý ju spieval Fred Astaire).

Pieseň je spoveďou o nevydarenom vzťahu, ktorú si vypočuje barman tesne predtým, než na noc zamkne bar. Aj Giovanniho izba je kajúcnickým rozprávaním hlavnej postavy, Davida, o tragickom milostnom vzťahu medzi ním a talianskym čašníkom Giovannim. David a Giovanni sa spoznajú v Paríži, v bare, v ktorom Giovanni v tom čase pracuje. David vo chvíli zoznámenia nemá kde bývať a veľmi rýchlo po zamilovaní sa k Giovannimu nasťahuje. Milostnú situáciu komplikuje Davidova dočasne odcestovaná snúbenica, Američanka Hella; komplikácia však nespočíva v záväzku samotnom.

David sa nachádza v stave hlbokej vnútornej rozorvanosti medzi svojou potláčanou homosexuálnou túžbou a (najmä) láskou ku Giovannimu, a spoločensky akceptovateľnou, performovanou heterosexualitou, ktorá v príbehu dostáva určitú naliehavosť prostredníctvom postavy Helly.

David napokon využije Hellin návrat do Paríža ako zámienku na opustenie Giovanniho, ktorý sa následne ocitne v deštrukčnom slede udalostí.

Novela je retrospektívnou spoveďou osamelého Davida, ktorého v prenajatom dome prenasledujú myšlienky na prebiehajúcu popravu svojho milenca.

Davidov konflikt je akýsi stret medzi interným a externým svetom – medzi tým, čo je Davidovou vlastnou realitou a normou vonkajšej spoločnosti, ktorá vyvíja nátlak na prirodzenosť Davidovej vnútornej reality.

Motív normatívnej verzus vlastnej identity sa však v novele prejavuje nielen v rovine sexuality. V Giovanniho izbe sú prítomné pnutia medzi rozličnými aspektmi sexuálnej, rodovej, národnej a implicitne aj rasovej identity. Tieto pohyby a pnutia sa v knihe prejavujú prostredníctvom početných motívov priestoru: Giovanniho izby, Paríža, Ameriky, a v neposlednom rade ťažiskového, abstraktného priestoru domova.

Bez identity, bez domova

David sa presťahuje do Paríža bez zrejmého cieľa:
„Azda, ako vravíme v Amerike, som sa chcel nájsť. Toto je zaujímavá fráza, neobvyklá, pokiaľ viem, v jazyku iných ľudí, ktorá rozhodne neznamená to, čo sľubuje, ale prezrádza neodbytné podozrenie, že čosi bolo nesprávne umiestnené. Myslím, že keby som mal akýkoľvek náznak, že to ja, ktoré idem nájsť, je tým ja, pred ktorým som taký dlhý čas utekal, ostal by som doma. Na druhej strane myslím, že na dne svojho srdca som presne vedel, čo robím, keď som nasadol na loď do Francúzska.” V tomto citáte postava reflektuje, že zmenu prostredia motivuje skúmanie vlastnej sexuálnej identity v anonymizujúcej cudzine, ktorá umožňuje morálnu a právnu beztrestnosť. Paríž: nový, čistý priestor. Čistý v zmysle absencie emočnej záťaže, ktorej zdrojom je v Davidovom prípade vlastná kultúra. Pre Davida je Paríž túžbou po akomsi čistom štíte, ale napokon sa mesto stáva pozadím, na ktorom sa zvýrazňuje Davidova vina a strach zo straty maskulinity. Hlboko zakorenená, internalizovaná homofóbia rozprávača je dôsledkom vyrastania v Amerike. David napriek relatívnej sexuálnej slobode v Paríži ďalej lipne na norme americkej morálnosti, ktorá nielen neumožňuje pluralitu neheterosexuálnych sexuálnych identít, ale súčasne Davida demaskulinizuje – berie mu jeho rodovú identitu, ktorá je taká nepružná, že pripúšťa len jediný obraz heterosexuálneho, rodinne založeného muža.

Davidov otec na syna nalieha prostredníctvom listov, aby sa vrátil do Ameriky – a napriek tomu, že o Davidovom živote v Paríži nevie takmer nič, implikovane požaduje aj to, aby sa David definitívne stotožnil so skostnatenou predstavou o maskulinite: „…chcel, aby som sa vrátil domov – aby som sa vrátil domov, ako vravel, a usadil sa, a kedykoľvek toto povedal, myslel som na sediment na dne stojatého rybníka.“

Davidov vzťah k Amerike prechádza z jednej okrajovej polohy do druhej. V novele je toto problematické prepojenie s  rodnou krajinou azda najjednoduchšie vyjadrené v nasledujúcom citáte: „…neznášal som, keď ma nazývali Američanom (a neznášal som, že to neznášam), pretože to zo mňa nerobilo nič viac než toto, čokoľvek toto bolo; a neznášal som, keď ma nazývali neAmeričanom, pretože to zo mňa nerobilo nič.”

Kvôli vlastnej neistote sa David pasívne spolieha na väčšinové, dominantné a normatívne identity, a nie je ochotný vytvoriť si vlastnú. Giovanni rozprávačovi rozumie. Miestami sa zdá, že lepšie než rozprávač sám. Davidovu životnú pasivitu čiastočne stotožňuje s akousi netelesnosťou, alebo skôr nadtelesnosťou, ku ktorej smeruje Davidov americky moralistický prístup k sexualite: „…aké hrozné je byť v tomto chladnom meste, medzi ľuďmi, ktorých nenávidím, kde je chlad a vlhko a nikdy sucho a teplo, ako bolo tam, a kde [Giovanni] nemá nikoho, s kým by sa porozprával, a nikoho, s kým by bol, a kde našiel milenca, ktorý nie je ani mužom, ani ženou, ničím, čo by som mohol poznať alebo chytiť.“

Giovanniho do Paríža, rovnako ako Davida, priviedla túžba uniknúť pred sebou a realitou, ale spôsoby, akými sa u každého z nich prejavuje, sú rôzne. Giovanni do Paríža utiekol pred nepríjemnými udalosťami svojho predchádzajúceho života: pred svojou ženou v rodnej talianskej dedine po tom, ako sa im narodilo mŕtve dieťa. Giovanni vo svojej izbe nežije sám, ale býva spolu so svojou vinou a traumou z minulosti. Izba je však napriek tomu jediným bezpečným miestom, kde si môže dovoliť tieto spomienky otvárať a dokáže v nej prijímať i zraniteľnosť, ktorú tento proces obnáša. Namiesto toho, aby sa vyhýbal svojej minulosti, sa snaží nepriedušnú atmosféru izby postupne uzdraviť Davidovou prítomnosťou. Ich spoločná domácnosť v istom zmysle predstavuje parodizujúcu paralelu k spoločenskému ideálu rodiny strednej vrstvy – Giovanni izbu opravuje, David v nej varí a upratuje – správajú sa ako stereotypný heterosexuálny pár.  David sa však bráni dokonca aj tomuto, pretože tento stereotyp ho stavia do zdanlivej roly ženy a opäť sa mu zdá, že prichádza o maskulinitu.

Giovanniho snaha o skrášlenie izby je snahou o vybudovanie domova, miesta stability a príjemných pocitov. David však nedokáže nájsť domov nikde, možno práve preto, že nedokáže ani nájsť a akceptovať svoju sexuálnu, národnostnú či rodovú identitu. Giovanni napriek tomu domov neúnavne vytvára, čím sa pokúša ukotviť nielen jeho, ale aj seba.

Ako má vyzerať domov

David sa podriaďuje predstavám o tom, ako má jeho život vyzerať, a tak si plánuje užívať záruku bezpečia, ktoré poskytujú, no Giovanni sa pokúša vytvoriť vlastný kód existencie a bezpečie nachádzať v ňom. David túto snahu neguje, pretože si nedokáže vybrať identitu, nedokáže výberom vylúčiť iné možnosti, a tak má jeho prežívanie tekutú, nestálu formu:

„A tiež som cítil, stojac tak blízko pri ňom, pociťoval som takú silnú túžbu uchrániť ho pred hrôzou, že mi bolo rozhodnutie – zase raz! – vytrhnuté z rúk. Pretože ani môj otec, ani Hella neboli v ten moment skutoční. A predsa ani toto nebolo také skutočné ako môj beznádejný pocit, že nič pre mňa nie je skutočné, nič pre mňa nikdy viac nebude skutočné – teda jedine, že by toto zdanie, že padám, bola skutočnosť.“ Jedinú istotu pre Davida predstavuje vlastné pokrivené presvedčenie o morálnom úpadku, ktorý pramení z vlastnej homosexuality.

Giovanniho izba je malá, tmavá a neuprataná kutica na periférii Paríža. No kým v nej Giovanni s Davidom bývajú, je pre oboch na krátky čas domovom. Milenci sa v nej uzatvárajú do seba navzájom – čiastočne izolovaní od spoločenského tabu majú vlastný priestor pre slobodný a otvorený prejav vlastného ja.

David však toto bezpečie odmietne a opustí. Izba je preňho temná – stelesňuje ozvenu prvej homosexuálnej sexuálnej skúsenosti: „To telo sa mi zrazu zdalo ako čierny otvor jaskyne, v ktorej ma budú mučiť, kým nepríde šialenstvo, v ktorej stratím svoju mužnosť.“

Tento citát opisuje Joeyho, prvého chlapca, s ktorým sa David intímne zblíži. Joey je tmavej pleti – Giovanni, Talian, je snedý. V novele sa motív temnoty a tmy nevzťahuje len na psychické prežívanie, ale aj na odtieň kože mužských tiel, s ktorými má David sex. Temnota priestoru stotožnená s rasovou identitou tu podčiarkuje periférnosť nenormatívnych identít. Davidovi ako bielemu mužovi vyhovuje, že sa milostne zbližuje s tmavými mužmi, pretože sa môže od nich dištancovať a vyhraniť sa ako voči „tým druhým.” Vďaka tomuto odstupu ich telá stotožňuje so samotnou homosexualitou a presúva jej váhu zo seba na nich. Privilegovaná pozícia mu súčasne dáva istotu, že jeho zatajená sexuálna orientácia sa nedostane do centra záujmu: týchto mužov spoločnosť už aj tak tlačí na perifériu. Privilegovanosť vyviera na povrch po Davidovom rozchode s Giovannim: kým David sa upne na Hellu a prenajme si s ňou priestranný dom na vidieku, Giovanniho stiahne prúd existenčných problémov, ktoré vyústia do toho, že niekoho zavraždí a nakoniec sa skrýva pred zákonom.

Strach a vinu v Davidovi znásobuje vedomie, že normatívna identita bieleho heterosexuálneho muža, ku ktorej sa zúfalo snaží priblížiť, má kultúrne dominantnú pozíciu. Má viac spoločenského potenciálu, a ten nechce stratiť. David vyjadruje túžbu po bezpečí privilegovanej identity:

„Akú dlhú cestu, pomyslel som si, som prešiel – aby som bol zničený! Predsa však bola pravda, pripomenul som si, keď som sa odvrátil od rieky, dole dlhou ulicou s domovmi, že som chcel deti. Chcel som byť opäť vnútri, so svetlom a bezpečím, s mojou mužnosťou nespochybnenou, sledovať moju ženu ako ukladá moje deti do postele. Chcel som rovnakú posteľ v noci a rovnakú náruč a chcel som ráno vstávať a vedieť, kde som. Chcel som ženu, aby pre mňa bola pevnou pôdou pod nohami, ako zem samotná, kde by som mohol byť vždy obnovený. Raz to tak bolo; raz to tak skoro bolo. Dokázal by som to tak spraviť znova, dokázal by som z toho spraviť skutočnosť. Žiada si to len krátku a pevnú silu, aby som sa zase stal sám sebou.“

David v tejto pasáži podlieha preludu, že jediné, čo potrebuje k obnoveniu svojej heterosexuality, je pevná vôľa. Začína sa topiť v halucináciách o tom, že  nástrojom záchrany sú zaťaté zuby a snaha žiť „normálne”.

Strach z okrajovosti

V gay komunite na periférii David nedokáže nájsť vzory a také modely maskulinity, ktoré by mu umožnili uchovať vlastnú maskulinitu v koexistencii so svojou sexuálnou identitou. David celú komunitu vníma ako amorálnu – čo je čiastočne spôsobené Davidovým hlbokým predsudkom, no čiastočne reflektuje tiež to, že gay komunitu v novele spoločnosť vylúčila z možnosti tradičného, umierneného a „morálneho“ stáleho partnerského spolužitia. V novele, a možno ani vo vtedajšej spoločnosti, nie je priestor pre dlhodobé partnerské spolužitie homosexuálnych párov, pretože tento spôsob spolužitia si pre seba na povrchu uzurpovala konzervatívna heteronormativita.

V konečnom dôsledku je David motivovaný najmä strachom z potenciálu vlastnej okrajovosti, a jeho únik pred Giovannim je pokusom o návrat späť do vnútra spoločnosti: do bodu, kde sa kumuluje široké spektrum možností a najmä, spoločenská moc.

Davidovou hlavnou obavou v spleti rôznych aspektov seba je teda konzistentne strata maskulinity, čo reflektuje v závere knihy: „Túžim rozbiť to zrkadlo a byť slobodný. Pozerám sa na svoje pohlavie, moje znepokojujúce pohlavie, a rozmýšľam, ako ho vykúpiť, ako ho môžem zachrániť pred nožom. Cesta do hrobu je už započatá, cesta do úpadku je, vždy, už na polceste. No kľúč k mojej spáse, ktorý nedokáže zachrániť moje telo, je ukrytý v mojom tele.“

Davida v čase Giovanniho popravy primárne netrápi bremeno ujmy, ktorú spôsobil Giovannimu, ale abstraktná možnosť, že nie je morálne čistý. Bojí sa, že jeho maskulinita, ktorá mu dáva privilegované miesto v spoločnosti, je poškvrnená.

David si očistu predstavuje skratkovito, egoisticky, ako ďalší nárazový eskapizmus bez dôsledkov. Koniec knihy súčasne poukazuje na to, že si podobné riešenie problémov môže vďaka svojmu privilegovanému postaveniu v spoločnosti dovoliť.

Keď David dostane telegram s presným časom Giovanniho popravy, jeho reakcia je symbolická: „Ráno ma ťaží na pleciach hrozné bremeno nádeje a ja beriem modrú obálku, ktorú mi poslal Jacques a pomaly ju trhám na veľa kusov, sledujem, ako tancujú vo vetre, sledujem, ako ich vietor odnáša. No keď sa otočím a začnem kráčať smerom k čakajúcim ľuďom, vietor odfúkne pár z nich späť na mňa.”

Autorka je študentkou estetiky na FiF UK