Čakám na električku na konci Prahy. Koniec Prahy je zastávka Divoká Šárka a len pár krokov od nej sa nachádza Fakulta sportovních studií Univerzity Karlovy. V aule práve končí výročná konferencia európskych sociológov športu. Ja odchádzam trochu skôr, lebo chcem stihnúť vlak do Bratislavy, na zastávke sa ku mne pridávajú ďalší traja zahraniční kolegovia sociológovia. Tiež sa ponáhľajú na vlak, aj keď majú oveľa lokálnejší cieľ. Idú do dedinky Úvaly, ktorá je osobáčikom vzdialená asi pol hodinku od Prahy. Miestny futbalový klub v ten deň hrá zápas štvrtej ligy proti tímu Meteor Praha VIII. Zisťujem, že na toto derby sa okrem pár desiatok miestnych fanúšikov chystajú aj Nór a dvaja Angličania. Kým jedni zápas berú ako tradičné spestrenie sobotného popoludnia, druhí ako koníček s názvom groundhopping.
Istý „štadiónový turizmus“ tu existoval asi tak dlho ako samotné futbalové štadióny. Skalní fanúšikovia pobalili vlajky a spolu s tímom chodili na výjazdy tam, kde bola ich podpora potrebná. Turistický fenomén s názvom groundhopping sa však objavil až v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, a samozrejme, ako súčasná „správna“ futbalová kultúra, objavil sa v Anglicku. V danom období čelil anglický futbal celkom pálčivým problémom – futbalovým chuligánom, ktorí sa začali systematicky organizovať do „firiem“ a vyvolávať násilnosti nielen na futbalových štadiónoch. Na druhej strane, systematicky organizovať sa začala aj štátna správa so svojimi silovými zložkami. Britská premiérka Margaret Thatcherová označila chuligánov za „chorobu Anglicka“ a založila „vojenský kabinet“, ktorý mal proti tejto chorobe bojovať.
Za vznikom groundhoppingu možno stojí kauzalita, alebo iba korelácia: keď konzervatívni politici pacifikujú futbalové štadióny, v rovnakom období sa začínajú prejavovať aj fanúšikovia, ktorí bojkotujú zápasy elitnej Premier League kvôli ich neustále sa zvyšujúcej komercializácii a odklonu od pôvodnej „radosti z hry“. Práve tento odpor proti kapitalistickým vplyvom v profesionálnom športe, a tiež nostalgia za „starým dobrým futbalom“ či radosť zo znovuobjavenia komunity rovnako zmýšľajúcich ľudí, sú prvky, ktoré aj podľa profesora geografie Johna Connella z Univerzity v Sydney definujú futbalový groundhopping. Kým medzi sociológmi športu sa bežne používajú typológie futbalových fanúšikov založené na ich vzťahu k miestu, jeho identite a túžbe po emotívnom zážitku z futbalu, groundhopperi do týchto klasifikácií nie celkom zapadajú. Staromilsky vyhľadávajú autentický futbal, ale miestnu príslušnosť, lokálpatriotizmus a svoju vlastnú angažovanosť voči danému klubu až tak veľmi neriešia. V preklade do jednoduchších výrazov to znamená, že chodia na dedinský futbal bez toho, aby niekomu fandili. Blázni?
Hlavne dovidieť na loptu
Vráťme sa do pražskej električky križujúcej celé mesto a k štyrom sociológom v nej. Rozprávam sa s Hansom, profesorom sociológie z Osla, dlhoročným fanúšikom Arsenalu. Párkrát sa bol kukať na futbal na starom Highbury, neskôr aj na Emirates štadióne. Arsenal je síce Arsenal, ale Hans oveľa radšej chodieva na zápasy svojho domáceho tímu FK Bryne, ktorý hrá druhú nórsku divíziu, teda tretiu ligu v krajine, kde ani o prvej lige veľa ľudí nevie. Na mobile mi Hans ukazuje fotky z nedávneho zápasu FK Bryne proti FK Moss. Zápas sa hral na Melløs štadióne, kam rád chodí na výjazdy kvôli miestnym špecifikám: dreveným tribúnam a vareným párkom podávaným na vafliach. O tom potom, aj Highbury malo niečo do seba… ale cez skoro štyridsaťtisíc fanúšikov väčšinu zápasu nebolo vidieť na loptu. V Melløse je možné vidieť všetko, počuť všetko a ešte aj lístok stojí iba zlomok sumy, ktorá sa zvykla platiť na Highbury.
Prechádzame pražskými Dejvicami a do električkovej diskusie pridávam aj svoj nedávny zážitok z komunitného futbalu. Minulú jar som totiž strávila skúmaním dobrovoľníckych aktivít fanúšikov brnenskej prvoligovej Zbrojovky, ktorí sa cez víkendy stretávali na opustenom a rozpadnutom štadióne Za Lužánkami. Ten bol v čase svojej slávy jedným z najväčších štadiónov v Československu. Od roku 2001, keď kvôli nevyhovujúcej technickej vybavenosti stratil licenciu UEFA a domáci klub sa presunul hrávať do inej mestskej časti, ostal tento kultový štadión napospas brnianskej náletovej vegetácii. V roku 2015 sa však skalní fanúšikovia rozhodli oživiť jeho staré tribúny. Oživovali najmä tú časť, kde trávili väčšinu svojho futbalového života – kotol na východnej tribúne. Nostalgia, radosť z komunity a odpor proti štruktúram, ktoré „vyhostili“ ich domáci tím, boli témy, ktoré som si pri mojom výskume všímala a rámcovala ich akýmsi romantickým fanúšikovstvom bez toho, aby som vtedy registrovala istú podobnosť s groundhoppingom. Nie náhodou však pri oboch fenoménoch hrá hlavnú úlohu miesto a jeho atmosféra.
Láska k miestu, láska k hre
John Bale, britský športový geograf, vo svojich odborných textoch často využíva koncept topofílie, teda emocionálneho vzťahu ľudí k určitému miestu. Táto láska môže byť podobne ako aj iné typy lásky veľmi naivná, nekritická, a často iracionálna. Silný vzťah si ľudia zvyknú vytvárať aj k miestam, ktoré vôbec nespĺňajú charakteristiky pekných, príjemných či dokonca bezpečných miest. Čo ich však k týmto miestam priťahuje, je ich atmosféra – či už súčasná, ale o dosť častejšie tá minulá, mýtická, ktorá sa už iba traduje v rozprávaní starších pamätníkov.
„Toto nie je ideálny štadión na futbal,“ vravel mi pri výskume starého brnianskeho štadióna jeden z fanúšikov-dobrovoľníkov, ktorí ho opravovali. Rukou rozhodil v smere atletického oválu, ktorý oddeľoval fanúšikov od trávnika, teda od centra hry. „Ale aj napriek tomu, keď som tu zažil tých štyridsaťpäť tisíc… a to tie sedadlá väčšinou nefandili, fandilo sa iba tu v kotli.“
Ísť na zápas s tisíckami ďalších ľudí, tlačiť sa s nimi na tribúnach na státie a aj napriek atletickému oválu byť svojmu tímu skoro na dosah. To pre niektorých brnianskych fanúšikov bol autentický zážitok z futbalu. Zážitok, ktorý sa pokúsili obnoviť pri opravovaní rozpadnutých tribún starého štadióna.
Zaujímavý príklad opravovania ani nie tak rozpadnutých tribún, ako rozpadnutých ideálov svojho klubu, nájdeme aj na britských ostrovoch, kde si v roku 2005 nespokojní fanúšikovia Manchestru United založili vlastný klub. Nepáčilo sa im veľa vecí, ale najmä kontroverzné obchody s The Reds, ktorí sa dostali do vlastníctva amerického finančníka Malcolma Glazera. Na protest opustili oficiálny fanklub červených diablov a na schôdzi v manchesterskej štvrti Northern Quarter si založili vlastný klub: FC United of Manchester. Aj keď hrajú až siedmu ligu, sú najväčším spomedzi klubov v Spojenom kráľovstve, ktoré vlastnia a spravujú fanúšikovia. Majú tiež jednu z najvyšších návštevností medzi neprofesionálnymi klubmi.
Z bedekra futbalového turistu
Zápasy klubu SK Úvaly nepatria medzi najnavštevovanejšie v českej okresnej súťaži. Priemerne na ne chodí okolo 200 ľudí. Podobnú návštevnosť zaznamenali aj počas tej júnovej soboty, ako to dokladujú fotky zo zápasu, ktoré po návrate z pražskej konferencie zverejnil Hans na sociálnych sieťach. Zápas proti Meteoru Praha VIII skončil v riadnom hracom čase remízou 1:1. O víťazstve Úvalov nakoniec rozhodli penalty. Zahraničných divákov takéto rozuzlenie zápasu, v ktorom sa nebojovalo ani o čelné miesta tabuľky, ani o relegáciu do nižšej divízie, mierne prekvapilo… príjemne. V tom zápase totiž aj napriek objektívne definovanej situácii, v ktorej „o nič nejde“, vlastne stále o niečo išlo. Okrem predlžovaného boja o víťazstvo sa napríklad bojovalo aj s loptou, ktorá zapadla za strechu miestneho bufetu. Ten sa nachádzal sotva päť metrov od outovej čiary. Bojovnosť si teda zachoval aj pán bufetár, ktorý na chvíľu prenechal starosť o grilované klobásy svojej žene a pohotovo išiel metlou vyšpárať zapadnutú loptu.
Je teda groundhopping iba zbieranie bizarných zážitkov z dedinského futbalu, alebo ozajstný postoj proti komercializácii a vyprázdnenosti profesionálnej hry? Asi má trochu z oboch… a táto otázka pravdepodobne ani nemusí byť položená, resp. skoro nikto si ju nekladie. Ak by malo byť sledovanie futbalu iba o tom, aby sme videli každú prihrávku, tak radšej skončíme pri televíznom prenose. Ak má byť aj o atmosfére, tak tú netreba hľadať iba na zápasoch elitných klubov, kde drží päťdesiattisíc fanúšikov nad hlavami šály a spieva „You will never walk alone“, no popri zaručených zimomriavkach o pár minút nemusíte dovidieť na loptu. Špecifickú, a pre niekoho možno aj autentickejšiu futbalovú atmosféru preto možno nájsť aj na zápasoch okresnej divízie, napríklad keď Slavoj Houslice vyzve v priamom zápase o postup svojho večného rivala SK Kostomlaty.
Autorka je sociologička a publicistka
