Hannes Swoboda: „Putin a Trump nás zobudili zo spokojného spánku“

„Ponukou radikálnej pravice je nesuverénna Európa, ktorá sa potáca medzi svetovými mocnosťami,“ hovorí Hannes Swoboda, veterán európskej politiky, bývalý predseda skupiny socialistov a demokratov v Európskom parlamente.

Súčasná spoločenská situácia je označovaná aj pojmom „polykríza“. Vnímate ju, ako človek, ktorý viac než dvadsať rokov pôsobil na vysokých politických pozíciách v Európe, ako niečo ojedinelé?

Súčasná situácia je v určitom zmysle jedinečná, pretože jeden z hlavných spojencov EÚ – USA a Donald Trump – sa uberá inou cestou, ktorá je čiastočne v opozícii voči európskemu integračnému procesu; v skutočnosti toto zjednotenie odmieta, považuje ho za hrozbu, a dokonca sa prikláňa k Putinovi v Moskve. To je v kombinácii s pravicovými nacionalistickými silami v Európe nebezpečná kombinácia. Je pre nás veľmi ťažké zaujať jasné stanovisko k Trumpovi, keďže v Maďarsku, na Slovensku, ale aj v Rakúsku, Francúzsku a inde nájdeme – napriek škodám, ktoré nám Trump spôsobuje z hospodárskeho hľadiska – aj veľké ideologické sympatie voči Trumpovi a pravicovo-nacionalistickej politike. Čo v Európe vytvára mimoriadne zložitú situáciu, pretože to takmer znemožňuje dosiahnuť jednotu, ktorú potrebujeme na prežitie vo svete – vo vzťahu s Ruskom, v inom zmysle aj s USA a ďalšími globálnymi výzvami, ako je napríklad Čína.

Viacerí pozorovatelia konštatujú, že Európa zmeškala príležitosť odkloniť sa od modelu založeného na lacnej energii z Ruska, obrane z USA a obrovskom vývoznom trhu v Číne. Kedy a v ktorých oblastiach mala Európa skôr zmeniť kurz?

V skutočnosti nás Putin aj Trump vyrušili z pokojného tempa, ktoré sme si užívali. Veci sa vyvíjali relatívne dobre, až na covid, ktorý – ako prírodný jav – bolo takmer nemožné ovplyvniť. Putin nám však ukázal, že naša prílišná spokojnosť so sebou nás vedie na scestie alebo do nebezpečenstva, že zmeškáme príležitosti na potrebné rozhodnutia a Trump to teraz urobil znova. Ale práve pravicové nacionalistické sily chcú v skutočnosti takpovediac spať alebo zaháľať ďalej, čiastočne aj preto, že prechovávajú sympatie k Putinovi a Trumpovi. A to je teraz, samozrejme, nebezpečné. Pretože tá časť našej spoločnosti, ktorá chce zaháľať ďalej, sa snaží zabrániť tomu, aby tí, ktorí sa prebudili, vyvodili potrebné dôsledky. To je v dnešných ťažkých hospodárskych časoch obzvlášť dôležité. Naším najväčším problémom je, že hoci sme sa prebudili, zatiaľ sme neprijali dostatočné opatrenia.

Ako sa teda dostať z dilemy, v ktorej na jednej strane potrebujeme väčšiu akcieschopnosť v dôležitých oblastiach – a teda väčšiu integráciu, aby sme mohli konkurovať Číne, USA a Rusku –, ale na druhej strane je európsky politický „duch doby“ skôr nacionalistický?

V prvom rade musia proeurópske sily, vrátane Európskej komisie, jasne povedať, aké sú alternatívy. Alternatívou je úpadok Európy, stav, kedy budeme len poddajnými pobočníkmi, ktorí sa zmietajú medzi Trumpom, Putinom, Si Ťin-pchingom a ďalšími veľmocami, ako je napríklad aj India. Alternatívou je, že stratíme svoj vplyv vo svete alebo v susedstve, napríklad na Balkáne. To sa týka hospodárskeho rozvoja, obrany, ale aj kultúrneho rozvoja a digitálneho sektora, kde sme tiež vystavení útokom – zo strany technologických kapitalistov a oligarchov v USA a taktiež aktivitám falošných správ z Ruska. Toto nebezpečenstvo treba jasne pomenovať. Nejde len o hrozbu vojny, o riziko, že Rusko napadne inú európsku krajinu. K útokom dochádza už dnes, a to na všetkých úrovniach, na digitálnej, ekonomickej, politickej a aj na vojenskej úrovni. Obrana neznamená len brániť sa so zbraňami, ide aj o obranu nášho politického systému, našej životnej úrovne, nášho demokratického, liberálneho a solidárneho spôsobu života. Je to ťažké, pretože útokom je vystavená aj kultúra. Prejavuje sa to napríklad v sexuálnej rozmanitosti. Ide aj o ideologickú konfrontáciu s pravicovo-konzervatívnymi a pravicovo-nacionalistickými silami v Európe, ktoré v posledných rokoch zosilneli. Táto obhajoba Európy musí byť vedená na všetkých úrovniach, a to nielen v zmysle obrany, ale aj v zmysle ofenzívnej prezentácie toho, čo je v stávke, ak sa má Európa obhájiť a presadiť vo všetkých svojich dimenziách.

Máte na mysli väčšiu integráciu EÚ v záujme jej vyššej odolnosti?

Absolútne. Odolnosť je ústredným pojmom, ktorý sa zdôrazňuje aj v mnohých spoločenskovedných a iných štúdiách. Ide o odolnosť na všetkých týchto úrovniach, nielen na tej vojenskej.

Ďalším ústredným pojmom súčasnej európskej politiky je konkurencieschopnosť. Ako však konkurovať veľmociam, ktoré majú úplne iný pohľad na sociálne a ekologické štandardy a na úroveň ľudských práv, aby sme v „pretekoch ku dnu“ neobetovali náš európsky model demokratického sociálneho štátu?

To určite nie je ľahká úloha. V súčasnosti však v USA vidíme, že niektorí špičkoví podnikatelia, vedci a odborníci v technickej a lekárskej oblasti, chcú prísť do Európy. Vidíme, že životná úroveň, spôsob života a životný štýl v Európe môžu byť lákadlom na posilnenie aj našej hospodárskej situácie. Je to príležitosť, ale zároveň to nie je jednoduché a redukcia na spoločného menovateľa neprebehne automaticky. Existujú rozpory, ktoré sú legitímne a ktoré treba zosúladiť a vyriešiť. Klimatickej politiky by sme sa teraz, napríklad, nemali vzdať, pretože ide výlučne o hospodársku súťaž. Klimatickú politiku treba zosúladiť s konkurencieschopnosťou, a to konkrétne znížením byrokracie, nie ďalšími úlohami, ale správnou motiváciou. Zaujímalo by ma napríklad, či by sa správy ESG o udržateľnosti mohli zjednodušiť pre podniky s tromi alebo štyrmi zamestnancami alebo pre stredne veľké podniky. A mali by sme sa tiež snažiť o to, aby sa k cieľom v oblasti klímy pridali aj iné regióny sveta. V súčasnosti sa zdá, že s Čínou to bude jednoduchšie ako s USA.

Najmä v strednej Európe sa v súčasnosti šíri atmosféra sklamania z nenaplnených očakávaní dvadsiatich rokov po vstupe do EÚ. Čo sme nezvládli na úrovni národných štátov aj inštitúcií EÚ? V čom konkrétne sa európski sociálni demokrati nedokázali presadiť v oblasti kohéznej politiky alebo sociálneho piliera integrácie EÚ a čo zanedbali?

Spomínam si na mnohé rozpravy v Európskom parlamente, v ktorých sa, samozrejme, stretávali veľmi rozdielne názory. Napríklad v otázke prepravy tovaru. Veľmi dobre si pamätám, že niektorí kolegovia tvrdili, že naše nariadenie obmedzujúce čas jazdy pre vodičov nákladných vozidiel slúži len na to, aby sme oslabili konkurenciu z východnej Európy. To bol legitímny postoj. Ja som vtedy argumentoval tým, že ide aj o vodičov autobusov a bezpečnosť prepravovaných osôb a že je dôležité, aby vodič autobusu nejazdil dvanásť hodín, čo oslabuje jeho bdelosť, ale aby mohol jazdiť len šesť hodín bez prestávky.  Potom to, samozrejme, stojí viac. Na tomto príklade, jednom z nespočetného množstva ďalších, môžete vidieť, že od začiatku existovali rôzne predstavy. Problém je aj v tom, že takýchto debát bolo málo. Viac ich bolo v parlamentnej skupine, ale na úrovni Európskej sociálnej demokracie ako strany sa tieto debaty neuskutočnili v dostatočnej miere – čo by nám umožnilo lepšie zosúladiť naše pozície. Samozrejme, rozdielne postoje by zostali, ale diskusia vždy môže napomôcť väčšiemu vzájomnému porozumeniu, pretože aspoň vieme, aké sú obavy a motívy nášho partnera v diskusii. EÚ zároveň vždy zostane heterogénna, zachová si mnohé osobitosti a špecifiká jednotlivých krajín. Aj vo východnej a strednej Európe existuje mnoho rozdielov a odlišných myšlienok. Dokonca aj v tomto meste, kde sa práve nachádzame.

O to dôležitejšie sú platformy pre dialóg a koordináciu, ale rovnako je o to ťažšie urobiť 27-členný subjekt zrozumiteľný pre ľudí.

Myslím si, že Európsku komisiu možno čiastočne kritizovať za to, že sa dostatočne nezamyslela nad tým, ako presvedčiť ľudí o nevyhnutnosti mnohých opatrení. Nestačí, aby komisár oznámil rozhodnutia bez toho, aby sa pokúsil integrovať aj pozíciu krajín. Je potrebné, aby sa v tejto oblasti uskutočnila oveľa väčšia výmena názorov a dialóg. A najvyšší predstavitelia EÚ by nemali hovoriť len s odborníkmi – ako to už v národnej alebo miestnej politike býva –, ale mali by byť oveľa viac medzi bežnými ľuďmi a viesť s nimi neustály dialóg. Časové možnosti týchto úradníkov sú veľmi obmedzené, ale ak sa nezapojíte do takejto nepretržitej výmeny názorov a dialógu s ľuďmi, ak sa neviete vcítiť do toho, čo ľudí trápi a nemáte o tom prehľad, potom pôsobíte ako „bruselská elita“.

Sociálna demokracia bola a je nosnou politickou silou v EÚ. Je to stále ľudová strana? Čo treba urobiť, aby bola ľudovou stranou, nie matematicky, ale v takom zmysle, aby oslovovala rôzne segmenty spoločnosti a bola schopná zabezpečovať jej súdržnosť?

Nie je to jednoduchá otázka, pretože dnešné digitálne informačné siete sú zároveň hnacou silou individualizácie a polarizácie spoločnosti. Dôležité je vzdelávanie politických funkcionárov. Odbornosť, respektíve inteligencia, sa musí spájať so schopnosťou hovoriť s bežnými ľuďmi. Franz Vranitzky, bývalý rakúsky kancelár, bol bankár a nosil pruhované obleky, ale bol veľmi obľúbený aj u obyčajných ľudí. Bol som mestským radcom vo Viedni a mojou politickou klientelou boli skôr architekti a umelci, a aj keď som bol v Európskom parlamente, dvadsaťdva rokov som bol predsedom okresnej organizácie. Stále som chodil na večierky, rozprával sa s robotníkmi a s najrôznejšími ľuďmi a prostredníctvom týchto nespočetných rozhovorov prejavujete úctu a uznanie.  Nemusíte byť teda hulvátsky alebo agresívny, môžete sa zaujímať o umenie a vedu, ale musíte byť v neustálom dialógu s ľuďmi z rôznych profesií, spoločenských vrstiev. To sa deje príliš málo a na úrovni európskej politiky je to ešte ťažšie, pretože inštitúcie, v ktorých pôsobíte ako európsky politik, sú vám vzdialenejšie. Napriek tomu musíte zvládnuť tento „špagát“, musíte sa o neho snažiť a ľudia vedia zhodnotiť, či sa snažíte.

Vidíte medzi európskymi sociálnodemokratickými aktérmi príklady toho, že je možné s progresívnym programom a personálom osloviť aj ľudí, ktorí sú voči globalizácii, otvorenosti svetu či kozmopolitizmu skeptickí?

Áno. Ak budete najmä argumentovať a uvádzať dôvody svojej pozície a ak nebudete hneď kričať a moralizovať pri každej poznámke, ktorá možno nezodpovedá politickej korektnosti, ale najskôr sa usmejete a potom predložíte argument, prečo tento postoj nemusí byť správny. To neznamená, že by ste mali všetko akceptovať, práve naopak. Nemusíte však moralizovať so zdvihnutým prstom, pretože tak nikoho o svojom postoji nepresvedčíte. K takýmto situáciám musíte pristupovať aj s dávkou pragmatizmu, nezačať napríklad hneď kričať pri každom komentári, ktorý je kritický k feminizmu. Poznám veľa žien, ktoré takto uvažujú v podobných situáciách. Samozrejme, že nemôžete akceptovať, ak niekto uráža ženy. Pragmatizmus by však spočíval v tom, že by ste pokojnejšie povedali: „A teraz si predstav, že hovoríme o tvojej žene. Hovoril by si o svojej manželke tak, ako teraz všeobecne hovoríš o ženách?“ Alebo pri poznámkach o ľuďoch s inou sexualitou sa môžete spýtať: „Prečo ti to vadí? Veď možno ani ty nie si vždy taký dokonalý vo svojej sexualite.“ Musíte ale dať najavo, že sa na ľudí nepozeráte zhora, ale že ste schopní a predovšetkým ochotní uznať alebo pochopiť aj realitu života, z ktorej vychádzajú ich postoje. Nemusí to nevyhnutne znamenať, že s nimi súhlasíte. Toto balansovanie medzi nemoralizovaním, ale zároveň jasným vyjadrením vlastných postojov a zásad, je možné. Aj preto, že prehnané postoje – ako napríklad to, že báseň napísaná černošským autorom môže byť prezentovaná len černochom – vlastne nahrávajú identitárom a krajnej pravici. Tieto témy sa politicky zneužívajú a takéto postoje posilňujú konflikty v spoločnosti, ktoré pravicoví extrémisti potrebujú a na ktorých sa vyhraňujú. A takéto pozície potom oslabujú aj ľavicu.

Robert Žanony je vedecký spolupracovník Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike