Rap je hudba, ktorá vychádza z afroamerickej kultúry a komunity. Stal sa hlasom segregovaných, zotročených a utláčaných. Dnes je pravdepodobne jednou z najvýznamnejších foriem umenia na svete. Jeho súčasná americká podoba -násilnícka, cynická a materialistická- je pravdivým zrkadlom neskorého kapitalizmu a (nielen) americkej spoločnosti.
Budeme priami – aký máte názor na vplyv veľkých korporácií ako napríklad Redbull na hudobný priemysel? Myslíte si, že je etické s nimi pracovať a nejako regulovať ich stále väčšiu moc?
Hmm, neviem, ťažko posúdiť, či je to etické alebo neetické, záleží na tom, ako ďaleko to zájde. Myslím si, že je trochu krátkozraké tvrdiť, že ak pijete Redbull, tak ich rovno podporujete so všetkým, čo s nimi súvisí. Myslím si, že by sme v tomto vzťahu mali prijať jasnú úlohu. Samozrejme súhlasím s tým, že Rebull ako značka má prijať zodpovednosť za to, čo robí, lebo sa to patrí a my všetci by sme mali zase ukázať to, že vo vzťahu ku korporáciám máme tiež nejakú moc.
Možno by sme ich porazili, ak by generovali menší zisk. Otázka by nakoniec mohla znieť takto: Je etické byť s nimi spájaný a konzumovať, alebo používať ich? Je nezmyselný luxus predstierať že neexistujú. Ak od nich vezmete peniaze a použijete ich na niečo dobré, prečo nie? Nevnímam korporácie ako beztvaré entity, ale ako skupiny ľudí. Musíme sa s nimi spájať a prichádzať s nimi do kontaktu. Musíme s nimi vedieť komunikovať a povedať im: Dosť! Odpoveď nie je výber medzi dvoma možnosťami: etické/neetické. Odpoveďou je otázka: Ako prinútiť svet veľkého biznisu a korporácií, aby sa správal eticky?
V populárnej a trapovej hudbe sa začínajú objavovať politické otázky, sociálne angažované témy a prúdy vystupujúce proti kapitalistickému systému. Aký máte názor na tieto subverzívne prejavy v popovej hudbe? Myslíte si, že môžu mať takú silu a dopad ako pred 20-timi rokmi?
Myslím, že naprieč 80-tymi a 90-tymi rokmi prebehla politizácia hudby, ktorá nabrala silu najmä v 90-tych rokoch. Teraz žijeme vo svete, ktorý výrazne tvaruje popkultúra a populárna hudba, je to spotrebný tovar, definujúci a riadiaci spoločnosť. Rap sa stal populárnym a vždy ho robili ľudia, ktorí boli aj sú silne politickí. Stále hovoríme o ľuďoch, ktorí boli zotročení, segregovaní a utláčaní, takže je prirodzené, že v ich hudbe je kus politiky.
Myslím ale, že v ideológii rapu došlo k zmene paradigmy. Na začiatku išlo o žáner vychádzajúci z ideí a estetiky punk rocku. Dnes, viac menej, počúvame hip-hop primárne založený na peniazoch, materializme a konzume. Samozrejme, je tu základ rapu, ktorý je politický, ale veľa umelcov sa tak jednoducho neprezentuje.
Na jednej strane áno.Táto hudba je však napojená na americkú skúsenosť, americký spôsob života. Ak je príbeh rapu primárne o vzťahu medzi otrokom a jeho pánom, už to nie je iba o peniazoch. Aj ten najkomerčnejší gangsta rap má v sebe stále tento transgresívny element. Bavíme sa o obrátenom imperializme. Väčšinová, „biela“ spoločnosť do seba vnáša kusy kolonizovaného sveta, prináša jeho časti priamo do svojho vnútra a vytvára priamo v sebe nebiele komunity. Navyše súčasná podoba rapu funguje ako zrkadlo súčasného stavu neskorého kapitalizmu. Je to naozaj fascinujúce. Som napríklad úplne posadnutý otvorenou náklonnosťou Kanyeho Westa k Donaldovi Trumpovi (smiech)…čo to vlastne znamená? Súčasná podoba rapu – materialistického a násilnického, cynického je pravdivou reflexiou súčasnej podoby Ameriky. Viete, nie je to o nabádaní mladých ľudí, aby našli svoju silu, ako to robili Public Enemy, ale je to odraz amerického sna, alebo nočnej mory – záleží, na ktorej strane stojíte. Keď si vezmeme napríklad vystupovanie rapera Tekashi 69, vo všetkej nezmyselnosti jeho zjavu, je to chalan, ktorý má peniaze, ide do ulíc a rozdáva ich, delí sa o ne so svojimi kamošmi, ktorí peniaze nemajú. Politický rap vo svojej pôvodnej podobe je už formou nostalgie.
V kluboch po celej Európe, dokonca po celom svete môžeme vnímať výrazný jav. Hudobný mainstream si prisvojuje vplyvy afrobeatu a kudura, akoby bez povolenia – tieto žánre úplne pohltila tanečná hudba, na ktorú tancujú mladí ľudia na dedinských bašaveloch, zároveň ich počujeme na undergroundových parties v metropolách no a v neposlednom rade ich cítime v produkcii veľkých hviezd – aký je váš pohľad na tento globálny jav?
Africká hudba existuje dlho a vplýva dlhodobo na ľudí. Dnes cestujú informácie extrémne rýchlo, ľudia objavujú veci a využívajú ich a táto kultúrna výmena je super. V hyperinformačnej dobe sa ku všetkému dostaneš veľmi ľahko a preto tento ľahko získaný kapitál interpreti využívajúvo svojej tvorbe. Prečo? Lebo to znie dobre, je to chytľavé. Sú tu síce problémy s reprezentáciou, ktorú volia, ale ja to nepovažujem za relevantné. Z hľadiska našej kultúry s tým nie je žiaden problém. Teda teraz možno áno, ale časom tento boom zmizne.
Chcete sa dostávať do kontaktu s ľuďmi, ktorí počúvajú vašu hudbu, snažíte sa šíriť svoje názory. To je vaším hlavným cieľom. Chcela by som sa spýtať na ghettofuturizmus. Vysvetlili by ste, o čo v ňom podľa vás ide? Aké je tam spojenie s afrofuturizmom, ak nejaké existuje?
Veľa ľudí sa ma pýta, ako by som definoval svoju hudbu. Neviem však jasne definovať žáner, ktorý vytváram. S hudbou som začal tak, že ma začali fascinovať priestory, kde som sa pohyboval, kde som žil a trávil čas – v každom bohatom meste som našiel ghetto. Začal som uvažovať, čo definuje žáner a plynule sa začalo hovoriť o afrofuturizme – uvedomil som si, že zvuky, ktoré vytváram sú úzko prepojené s miestami, kde žijem, kde si dávam kávu. Moja hudba je o prostredí, o prostredí v ktorom sa pohybujem a každé miesto je bohaté na inšpiráciu. Snažím sa zachytávať to, čo v mojej predstavivosti vyvolávajú miesta. Sú to moje vízie a pohľady. Nie je to o útočení na bohatých, to je nezmysel. Nechcem sa totiž separovať od miest, z ktorých pochádzam. Každé bohaté mesto môžeme považovať za ghetto.
Je ghettofuturizmus futurizmom menšín?
Nie, je to majoritný futurizmus. Každý je v ňom zaangažovaný. Je to zvuk toho, ako si myslím, že budúcnosť znie. Je to presný opak toho, keď robíš nostalgickú hudbu a používaš prvky a postupy, ktoré tu už boli. Používam stroje, svoju výbavu na to, čo dáva zmysel v mojej hlave a je to futuristické, lebo to neznie ako nič, čo tu už bolo. V konečnom dôsledku z tých zvukov vzniká hudba, nielen nejaké zvuky strojov, áut, vlakov. Je to reprezentácia reality, ktorá sa snaží dekonštruovať predošlé formy reprezentácie – o tom je futuristická hudba. Robím piesne. Ak je v tom nejaká nostalgia, tak možno v štruktúrach, lebo tie sú nemenné, nadčasové. Nepoužívam zvuk strojov na to, aby moja hudba znela iba ako zvuk strojov.
Čiže je to riadené a vedené budúcnosťou, nie minulosťou. Neodkazujete na minulé…
Hmm.. odkazovanie na minulosť je vždy prirodzene prítomné. Boli tu nejaké zvuky, z ktorých vychádzaš, ale nemá to byť o tom, že „vau, niekto to urobil takto, tak aj ja to musím robiť takto“ Máš tie stroje preskúmať, pýtať sa, kam s nimi môžeš zájsť, to je základ. Nemáš ľudom vravieť a kázať, čo si majú myslieť a ako to majú vnímať, vysvetľovať im to… to ich robí hlúpymi. Nie si privilegovaný, aby si poskytoval jedinú „pravú“ formu vedenia. Futurizmus je hyperrealistický. Nemá byť o eskapizme. Je reprezentáciou, tlmočením toho, čo sa deje v živote, je to reflexia toho, čo aktuálne prežívam. Zároveň nemá byť, alebo nechcem, aby bol, iba suchou demonštráciou toho, ako sa o všetko okolo seba starám a ako sa ma to všetko dotýka. Každopádne pravým afrofuturizmom je pre mňa techno, trap a podobné žánre. Zároveň sa z toho stáva štýl mladej strednej triedy.
To je dosť zaujímavé, lebo techno je tá posledná vec, na ktorú si spomeniem, keď sa bavíme o budúcnosti…nie je to utopická idea o budúcnosti? Napríklad Shabazz Palaces referujú k naratívom, ktoré sú staré stovky rokov, ale zároveň znejú futuristicky a ich hudba a myšlienky sú nadčasové. Techno je pre mňa viac o nostalgii, o minulosti…
Ľudia často prirovnávajú moju hudbu k Shabazz Palaces, ale, veľmi tomu nerozumiem.
Keď hovoríte o tom, ako sa z afro alebo ghettofuturizmu stáva zábava pre mladú strednú triedu – s tým súhlasím. Myslím, že sa to naozaj deje. Sú tu však ľudia ako napríklad Kodwo Eshun, ktorý interpretuje afrofuturizmus ako nástroj na „pokrivenie“ prítomnosti a vytvorenie archívu proti-minulostí a proti-budúcností…
Áno, s Kodwom som mal pôvodne robiť rozhovor, ale odmietol ma (smiech). Rozdiel medzi mnou a ostatnými ľuďmi, ktorí sa venujú veciam spojeným s afro a ghettofuturizmom je ten, že ja som prišiel z prostredia, kde som sa nestýkal s technikou, vedou a podobnými vecami. To sa projektuje do mojej hudby, ktorá budúcnosť priamo vytvára. Ghettofuturizmus je o tom, že niekde nemáš peniaze, nemáš nič, o niečom snívaš, na zhmotnenie svojich snov a vízií používaš svoje obmedzené prostriedky, pomocou ktorých svojpomocne transformuješ, čo cítiš. Tam sú moje korene a tým pádom aj rozdiely mojej tvorby a idey ghetto alebo afrofuturizmu. Je to svet, o ktorom väčšina ostatných iba hovorí. Ja som v ňom vyrástol.
Gaika Tavares aka GAIKA je umelec a spisovateľ z Brixtonu v južnom Londýne. Venuje sa elektronickej a dancehall hudbe. V roku 2017 sa stal politickým redaktorom Dazed, jedného z najvplyvnejších nezávislých módnych a kultúrnych magazínov. Pôvodne člen skupiny Murkage z Manchestru, tento rok mu v spoločnosti Warp Records vyjde debutový album s názvom Basic Volume. Nespokojný s tým ako jeho hudbu opisujú hudobní kritici, ju sám nazýva „ghettofuturizmom“.
Rozhovor pripravili Kristína Országhová a Dávid Koronczi
Preložil a spracoval Michael Papcun
hudobný kapitál
