Americká experimentátorka Lyra Pramuk spolupracovala s Holly Herndon či Colinom Selfom, ktorí hľadajú nové prepojenia syntetickej hudby, AI a ľudského hlasu. Pramuk ako non-binary podporovateľka queer komunity a študovaná operná speváčka sa na debutovom albume Fountain vydáva svojím vlastným smerom.
Podarilo sa jej nasledovať cestu vnútorného hlasu za fyzické hranice a prijímať s odvahou a trpezlivosťou všetky formy vlastnej identity. Tento nejednoduchý proces zhudobnila pomocou samplov a modulárnych úprav svojho hlasu, ktorý má kvality kontrabasového barytónu aj krehkého sopránu. Snobský étos klasickej kompozície sa však v jej tvorbe odráža len vo vznešenosti a odovzdanej emotívnosti materiálu, ktorý smeruje od intuitívnych bezslovných popevkov k rituálnym a klubovým tranzom. Absencia slov umožňuje Pramuk silné prepojenie so svojím vnútrom a predstavuje hlas ako fyzický úkon, podvedomý a nevyhnutný prostriedok k vyjadreniu, ktoré nepodáva informáciu, ale skôr nesie posolstvo krehkosti a sily zjednotené harmonickými prechodmi melodických štruktúr.
Medzi siedmimi skladbami nachádzame chrámové ozveny spojené s jaskynným echom, postupné násobenie, zrkadlenie, zanikanie a vznikanie hudobných fragmentov v štylistickej rozmanitosti. Pramuk sa v prvej Witness zjavuje kĺzavými vokálnymi tremolami, ktoré znejú ako nesmelé pohladenie dlane či dopadanie zamatového závoja. Spod rúška posvätnej atmosféry jej hlas stúpa v koexistencii miliónov melodických čriepkov v Mirror, aby sa mohol v poslednej New Moon niesť hlbinami ako samotársky ťahavý spev veľryby.
Skúmaním vlastnej identity a jej odrazu v ostatných okolo nás upriamuje speváčka pozornosť aj na krehký ekosystém a jeho vplyvy na naše (seba)vnímanie. V skladbách tak počuť nezrozumiteľné mrmlanie, pohmkávanie či hnevlivý hukot hlasov nesúcich frustráciu z neporozumenia či preťaženia kvantami informácií. Gagot šamanistických hlások v Gossip s nadhľadom odhaľuje prízemnosť a zároveň pudovosť klebiet a jazzové odľahčené letky hlasov podobné tým od Bobbyho McFerrina v Tendril šíria zas pocit ľahkosti z vnútornej slobody. Pulzovanie a repetícia v skladbách odkazujú k ponoreniu sa do bytostného tempa a zároveň k odovzdanému nasledovaniu rytmu pri tanci.
Pramuk nejde o prevzatie kontroly či definície seba samej, ale o voľné plynutie a očistné vnáranie sa do najvnútornejšej podstaty, ktorá akceptuje koexistenciu binárnych prvkov.
Vytvoriť album pozostávajúci len zo samplov a modifikácií vlastného hlasu nie je nijako prevratný autorský postup, no vynechaním slov ako nosníkov významu sa Fountain radí skôr k hudobnej tvorbe, ktorá zanecháva ťažšie uchopiteľnú a zároveň o to ľahšie emočne pôsobiacu výpoveď. Odovzdáva nám odhodlanie a povzbudzuje nás, aby sme prijali seba samých, nabáda nás k pozornému vnímaniu a velebeniu oslobodenia sa od predpísaných kategórií a štruktúr.
