Fikcia reprezentácie

Ivar Smaho9. mája 20181456

Pred päťdesiatimi rokmi vyšla kniha Die Transformation der Demokratie od politológa Johannesa Agnoliho a sociálneho psychológa Petra Brücknera. Stala sa dôležitým dielom pre vtedy vznikajúcu novú ľavicu a aj dnes môže poskytnúť argumenty do diskusie všetkým, ktorí chcú byť politicky aktívni a nepredstavujú si pod tým práve pôsobenie v nejakej politickej strane. Takíto ľudia totiž často počúvajú kritiku, že bez vstupu do straníckej politiky nie je možné zásadnejšie ovplyvniť verejný diskurz, či dokonca zmeniť nastavené smerovanie štátnej politiky. Agnoliho koncept transformácie demokracie predstavuje doteraz asi najvýznamnejšiu a z hľadiska marxistickej teórie štátu veľmi zaujímavú kritiku predstáv o tom, že parlament a „slobodná súťaž“ politických strán je priestorom pre emancipačnú politiku.

Integrácia do štátu

Pod ňou si radikálna ľavica predstavuje oslobodenie sa od nutnosti predávať svoj čas, teda od toho, čo sa dnes normálne robí: chodenia do práce. Po prekonaní týchto materiálnych podmienok by stratili význam inštitúcie, ktoré nás teraz majú reprezentovať. Politika znamená to, čo si pod tým pojmom predstavuje väčšina a naše premýšľanie o realizácii politického boja v parlamente pôsobí proti snahe o emancipáciu sa od povinného výkonu, na ktorom je založená súčasná spoločnosť. V tomto texte nechcem zaujať stanovisko k tomu, či máte chodiť voliť alebo nie. Ide mi o presiahnutie tejto roviny rituálov, kde na jednej strane existuje autoritárska predstava o občianskej povinnosti, o ktorej nás presviedča liberálna verejnosť pred každými voľbami, a na druhej strane ich bojkot. Uvedomujem si aj kvalitatívny rozdiel medzi jednotlivými stranami a neteší ma normalizácia diskurzu neofašistov, pretože aj bývalý premiér Robert Fico naskočil na antisemitskú rétoriku a strašil Sorosom v pozadí destabilizácie Slovenska.

Myslím si, že by nám skôr malo ísť o pochopenie roly inštitúcií, ktoré často stotožňujeme  s demokraciou a udržiavame vzťahy založené na nadvláde, ktorou je práve prinútenie k námezdnej práci. Je škoda, že aj masové protesty, ktoré sa nedávno v tejto krajine udiali, boli v celom svojom obsahu potvrdením tejto nadvlády. A ako občianky a občania sme boli mobilizovaní, aby sme sa postavili za slušnú políciu a justíciu a žiadali inú politiku. Vraj toto je ten dôležitý moment pre budúcnosť Slovenska, v ktorom by sme sa mali všetci bez ohľadu na spoločenské a ideologické antagonizmy zhodnúť na tom, že korupcia nezapadá do našej spoločne zdieľanej predstavy slušnosti. Počuli sme, že dobre fungujúci štát je v záujme všetkých, a týmto liberálni vlastenci odbíjali tvrdenia, že niekoho kvôli mizernej sociálnej situácii protesty nezaujímajú. Na hesle „za slušné Slovensko“ však môžeme považovať za problematické aj viac ako len to, že ide o moralistický apel.

To, že chodíme na námestia kvôli tomu, aby sme mohli opäť dôverovať štátu a jeho inštitúciám, je prejavom integrácie ľudí, ktorí sú prinútení zamestnať sa, aby sa mohli uživiť, a tak súťažiť s ostatnými o pracovné miesta alebo stáť proti iným zamestnancom v najvyššej forme sociálnej dominancie v dnešnom svete – moderného štátu. Agnoliho práca sa venuje práve tomu, ako sa táto integrácia ľudí, z ktorých sa stávajú občania a občianky, do moderného kapitalistického štátu vyvíja. Neskôr na jeho materialistickú kritiku štátu nadviazala v nemeckom radikálne ľavicovom prostredí antinárodná teória alebo antinacionalizmus.

Najdôležitejšia pri Agnoliho transformácii demokracie je kategória občana, ktorý má mať pocit, že je reprezentovaný v parlamente. Takto sa vo vznikajúcom štáte zamedzí, aby trieda konala ako aktér, vďaka začleneniu do národného spoločenstva. Vzťah kapitál – štát – občan/občianka je tým, čo formuje našu národnú identitu, a teda aj vnímanie toho, že máme spoločný záujem ako občania a občianky a nie ako tí, ktorí sú prinútení k súťaži proti sebe a tráveniu času v práci. Politický teoretik Hans Kelsen pomenoval funkciu parlamentu v štáte, do ktorého sú pracujúci a nepracujúci integrovaní cez nacionalizmus vytváraním fikcie reprezentácie. Slobodná súťaž politických strán by sa dala podľa Agnoliho popísať skôr ako pluralistická verzia strany národnej jednoty. Vo fašistickom Slovenskom štáte existovalo heslo „jeden národ, jedna strana“, v kapitalistickej demokracii máme viacero strán, ktoré sa síce medzi sebou môžu líšiť, ale to, že sa politika orientuje na parlament, vždy vedie k udržiavaniu dominancie.

Totálny kapitalista

Nemali by sme vnímať politickú sféru ako nezávislú od ekonomickej a štát ako neutrálneho regulátora, ktorý môže skrotiť „voľný trh“. Moderný štát považuje Engels za ideálneho totálneho kapitalistu, ktorý sa stará o externé podmienky pre zhodnocovanie kapitálu a cez univerzálny právny systém zabezpečuje rovnosť podmienok pre všetkých, ktorí sa zúčastňujú kapitalistickej súťaže. Posvätný slobodný trh je len vyjadrením dominancie moderného štátu a v žiadnom prípade nemá nič spoločné s akýmsi prirodzeným fungovaním vzťahov medzi ľuďmi. Podľa francúzskeho sociológa Érica Fassina to bol práve autoritársky populizmus vlád Margaret Thatcherovej a Ronalda Reagana, vďaka ktorému bolo možné po zhruba troch dekádach existencie tzv. sociálneho štátu presadiť neoliberálne reformy. Aj u nás sa podarilo pravicovým vládam presvedčiť strednú vrstvu, že reformy sú v záujme národnej ekonomiky. Slogan „menej štátu“ je preto dosť vzdialený od skutočnosti. Implementácia protrhových opatrení si práveže vždy vyžaduje nové regulácie. Nehovoriac o tom, že presadenie reforiem sa zriedka zaobíde bez nasadenia paramilitantného krídla štátu – polície. U nás sa tak stalo v roku 2004, keď boli prvýkrát po roku 1989 použité vodné delá proti protestujúcim, ktorí sa búrili proti znižovaniu sociálnych dávok. Najradikálnejší predstaviteľ frankfurtskej školy, v Nemecku pôsobiaci Hans-Jürgen Krahl, označil západný model sociálneho štátu spolu s fašizmom a reálnym socializmom za jednu z foriem autoritárskeho štátu. Kapitalizmus so svojou prirodzenou tendenciou smerovať ku krízam potrebuje pre svoju stabilizáciu štát, ktorý zabezpečí, že trieda pracujúcich zostane súčasťou národa namiesto toho, aby sa začala organizovať sama. Všetky podoby autoritárskeho štátu mali v jeho teórii spoločné to, že v nich zostal zachovaný námezdný vzťah. V prípade Nemecka počas druhej svetovej vojny bola celá skupina obyvateľstva označená za neproduktívnu pre národnú ekonomiku, a tým sa zdôvodnila jej likvidácia. Nacizmus bol dôsledkom kapitalistickej socializácie a stotožnenia sa Nemcov a Nemiek s národno-ekonomickými záujmami štátu. Jedinou alternatívou „skoku do ríše slobody“ (Engels) bude pokračujúca reprodukcia kapitalizmu so všetkým barbarstvom, ktorým sa prejavuje.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: