Nemusíme súhlasiť s Varoufakisovým prométeovským sebavnímaním, aby sme pochopili význam jeho knihy. Je to desivé čítanie; desivosť tejto knihy je však priamo úmerná jej dôležitosti.
Začnime však od konca. V auguste 2018 Grécko víťazoslávne ukončilo svoj program, cynicky nazývaný záchranný. Nevymanilo sa tým spod jarma politiky úsporných opatrení – „austerity policy“ – ktorá bude nad Gréckom bdieť ešte niekoľko dekád. Ani dlh sa nestal nevyhnutne udržateľným. Medzinárodný menový fond (MMF), ktorý inak posledný záchranný balíček už nepodporil, v septembri 2019 napísal, že udržateľnosť dlhu „pri realistických makroekonomických predpokladoch nie je zaručená“. Tsiprasova SYRIZA v lete tohto roku prehrala voľby, ale stratila oveľa menej ako predpokladali sklamaní ľavičiari obviňujúci Tsiprasa zo zrady. Medzi januárom a septembrom 2015 prišla SYRIZA o 300-tisíc voličov a ďalších 200-tisíc vo voľbách v roku 2019 zo SYRIZY odkrojila Varoufakisova strana MeRA25. Sú to však veľmi láskavé straty, vzhľadom na 180 stupňový ideologický obrat, ktorý SYRIZA vykonala.
Dnes v takejto situácii čítame slovenský preklad Varoufakisových memoárov pod názvom Dospeláci v miestnosti (Adults in the Room). Ako sa k nemu postaviť? Varoufakis vykresľuje priestor rokovaní ako kafkovskú nočnú moru, v ktorej v podstate dostáva podporu a všetci vedia, že z ekonomického hľadiska má pravdu – ale keď dôjde na rokovania, reálnu politiku, vyhlásenia a tlačové konferencie, hrá sa akási zvláštna divadelná hra. Jej účastníci popierajú samých seba a svoje presvedčenia. Je to priestor, v ktorom sa pohybujú veľké postavy: Wolfgang Schäuble, Angela Merkel, Christine Lagarde, Emmanuel Macron (toho inak označuje za vrcholového politika, ktorý sa snažil byť gréckej vláde najviac nápomocný), ale do určitej miery aj Mario Draghi. Tieto veľké postavy sú skrz-naskrz tragické; sú bezmocné, nedokážu realizovať svoje predstavy, nedokážu konať na základe toho, o čom sú presvedčené, že je pravdivé a správne. Dopĺňajú ich bezvýznamné postavy, medzi ktoré Varoufakis zaraďuje, okrem iného, aj Petra Kažimíra, Schäubleho „najnadšenejšieho roztlieskavača“, ktorý na rozdiel od Schäubleho aj naozaj verí tomu, čo Schäuble hovorí. Kažimír je pre Varoufakisa taký zanedbateľný, že ho ani nemenuje – česť byť súčasťou knihy pod vlastným menom mu doprial až prekladateľ Peter Tkačenko.
Je otázne, či práve v tomto netkvie hegelovská krása a elegancia európskeho projektu: tento systém pôsobí proti každému, ale nakoniec nikto v skutočnosti nedostane, čo chce. Žiadni voliči, žiadni politici. A nemusíme ani nutne trvať na faktoch, pretože európsky projekt je idea – existuje v ideálnej rovine. Ekonómovia sa už nemusia pracne zapodievať ontologickými predpokladmi svojej vedy a snažiť sa ju ukotviť v ríši odčarovaných matters of fact: európsky projekt im ponúka lákavé útočište, v ktorom existujú len dva základné piliere viery: cenová stabilita a vyrovnané rozpočty. Všetky z toho vyplývajúce fakty sú deduktívne podriadené jednotiacemu výkladu. Pokúsme sa však túto otázku rozpliesť.
Ekonomický idiotizmus Trojky
Začnime jednoducho: z ekonomického hľadiska mal Varoufakis naozaj pravdu. Tam nie je miesto na spor. Predstava, že bujnejúci dlh krajiny v recesii, uprostred celosvetovej hospodárskej krízy, sa zastabilizuje extrémne drastickou úspornou politikou, bola od počiatku ekonomickým nezmyslom. Všetky praktické chyby – ako napríklad chybné multiplikátory na strane MMF – vychádzali plynule z tohto zvráteného ideologického východiska. V knihe to najlepšie vidieť v momente, keď sa Varoufakis oboznamuje s ekonometrickými modelmi, ktoré využívala Trojka k tvorbe svojej politiky. Označuje ich za „ekonomický idiotizmus“. Ich modely boli postavené na predpoklade, „že zvýšenie cien, napríklad pri zvýšení sadzby DPH, nikdy nevedie k poklesu dopytu, a že zvýšenie sadzieb korporátnych daní vždy vedie k vyšším odvedeným daniam zo strany podnikov“. Varoufakis má samozrejme pravdu, keď dodá, že zem ešte nenosila ekonóma, ktorý by takúto teoretickú obludnosť zastával.
Vo Varoufakisovom ekonomickom riešení, zjednodušene povedané, išlo o naviazanie splátok na rast ekonomiky, takže Trojka by bola motivovaná zavádzať opatrenia, ktoré by nedevastovali grécku ekonomiku pre krátkodobé úspory. Toto dávalo zmysel. Varoufakisov problém však nebola ekonómia, ale politika. Riešenie splácania dlhov je náročné, keď veritelia v skutočnosti nechcú späť svoje peniaze. Veriteľom „na logike nezáležalo. Záležalo im na tom, aby si zachovali autoritu. Tú spochybňovala ľavicová vláda. Jej prípadný úspech pri vyjednávaní a dosiahnutie novej dohody boli pre veriteľov nočnou morou“. Ako robiť ekonomicky racionálnu politiku v iracionálnej situácii?
Varoufakisov konfrontačný prístup a jeho neduhy
Varoufakisova cesta spočívala v konfrontácii. Mala to byť ale konfrontácia jeho vlastným spôsobom: Tsiprasovo ohlásenie Solúnskeho programu v septembri 2014 považoval za nezodpovedné a v liberálne-štandardizovanom význame slova za populistické; on by namiesto toho Grékom ponúkol len churchillovské „krv, pot a slzy“ – pravda, bolo by to ekonomicky racionálne. Sám však navrhoval inú konfrontačnú „hru“, ktorá sa spätne javí ako zúfalo akademická, v pejoratívnom zmysle slova. Táto hra mala mať dva kľúčové aspekty: po prvé – veril, že Grécko má k dispozícii silný odstrašujúci prostriedok (deterrent), a po druhé – Trojka mala pochopiť, že Grécko neblafuje. Ani v otázke odstrašujúceho prostriedku, ani v otázke možného Grexitu.
Deterrentom mala byť možnosť jednostranného odpísania časti dlhov voči Európskej centrálnej banke (ECB), nad ktorými ešte mala grécka vláda kontrolu. Varoufakis veril, že vtedajšia menová politika ECB – na ktorej Draghimu veľmi záležalo, a ktorá bola vtedy kritizovaná nemeckou Bundesbank a posudzovaná v konaní pred Európskym súdnym dvorom (ESD) – by sa tým dostala do existenčných problémov, pretože by sa naplno ukázala jej rizikovosť: ukázalo by sa, že tu je riziko, že ECB svojou politikou jednoducho zadotuje dlhy členských krajín, čo však robiť nesmie. Škoda, že Varoufakis v knihe nereflektuje rozsudok ESD z júna 2015 (prípad C-62/14 Gauweiler), ktorý ukázal, že tento deterrent bol od počiatku chimérou. Vždy bolo jasné, že ESD menovú politiku ECB napriek rizikám podporí. Zásadný problém však nespočíval vo Varoufakisovom chybnom právnom odhade, ale v tom, že Varoufakis sa stratil vo formalizmoch právnych textov a špekuloval tam, kde už mal uvažovať politicky.
Grexit zas podľa neho nemal byť blaf. Varoufakis pripravoval aktívne plán B pre prípad Grexitu, ktorý spočíval v systéme paralelných platieb. Neskôr si za to od Tsiprasa – a to je, samozrejme, svinstvo – zaslúžil obvinenie z vlastizrady. Pri Grexite opäť uvažoval technokraticky tam, kde sa vyžadovalo politické myslenie. Marxisticky orientovaný Costas Lapavitsas zo SYRIZY bol priamejší, keď v marci 2015 tvrdil, že krajina by sa mala pripraviť na prídelový systém podobný vojnovému stavu. Importne orientovaná ekonomika, akou je Grécko, by sa v prvej fáze po Grexite prepadla ešte hlbšie. Aby to ľudia akceptovali, vyžadovalo by si to obrovskú politickú agitáciu, ktorá by v prípade úspechu z Grexitu spravila nevyhnutnosť; bola by to už hotová vec (Lapavitsas, „eliminovaný“ Tsiprasom zo strany v lete 2015, bol sám zástanca Grexitu). Grexit teda mohol byť buď cieľ, alebo mohol byť len prázdny trik. Žiadne kampaňovanie za prídelové systémy a vojnovú ekonomiku sme nevideli; muselo teda ísť o to druhé.
Tsipras – ktorý vedel, že je to blaf – bol teda nutne sklesnutý po úspešnom referende, v ktorom Gréci odmietli dohodu s Trojkou (ktorá síce už vtedy nebola na stole) – na rozdiel od Varoufakisa, ktorý veril, že sa neblafuje. V konečnom dôsledku však bol Tsipras citlivejší v čítaní nálad. Gréci povedali „Όχι!“, ale v skutočnosti to nebolo „nie“ eurozóne ani EÚ. Bolo to iba estetické, sentimentálne „nie“, ktoré sa vyslovuje tesne predtým, ako sa odovzdáme svojmu osudu.
Tsipras kapituláciou zradil imagináciu zvyšku európskej radikálnej(šej) ľavice, ktorá do SYRIZY projektovala svoje sny (to sa týka aj autora tohto textu), ale to je skôr vnútorný problém ľavice. Posledné štyri roky autoritárskych tendencií SYRIZY sa už ospravedlňujú veľmi ťažko. SYRIZA sa mohla aspoň snažiť čiastočne tlmiť najhoršie dopady politiky úsporných opatrení, a Tsiprasova dohoda s macedónskym premiérom Zoranom Zajevom o zmene názvu Severného Macedónska je bezproblémovo pozitívnym krokom. Starostlivosť o utečencov nebola dostatočná, ale SYRIZA predsa podnikala aktívne kroky k ich integrácii. Bolo by naivné očakávať, že čoraz nacionalistickejšia a krajne sa profilujúca Nová Demokracia bude v čomkoľvek z tohto úspešnejšia.
V každom prípade bol Varoufakisov konfrontačný prístup nesprávny – jeho predstava konštruktívnej neposlušnosti bola od počiatku založená na ilúziách. Problém je v tom, že zatiaľ to nevyzerá, že by bol k dispozícii akýkoľvek iný prístup. Snaha byť zhovievavý a konštruktívny by ušetrila pol roka odporu, ale viedla by takisto ku kapitulácii a pokračovaniu „ekonomického idiotizmu“. Politická mobilizácia v prospech Grexitu by zas nakoniec nevyhnutne viedla ku Grexitu. Racionálne proeurópske riešenie jednoducho nebolo k dispozícii.
Európske mytológie
SYRIZA vlastne od ohlásenia Solúnskeho programu až do vyhratých volieb a návratu späť k programu Trojky v septembri 2015 prešla postupne fázami popierania, hnevu, vyjednávania, depresie a akceptácie. Nešlo však o akceptáciu faktov, ale o osvojenie si európskej mytológie, akejsi predstavy nedokonalej monetárnej únie, ktorá však symbolicky upevňuje väzby medzi národmi. Takáto únia je pritom sama vnímaná len ako symbolické vyjadrenie vôle k jednote, ktorá sa obratom skutočne stáva jednotnou vôľou.
Čo sa vo Varoufakisovom rozprávaní javí ako arogancia a idiotizmus politikov a úradníkov, je v skutočnosti práve rodiaca sa jednotná vôľa, nesená princípmi, ktoré sú dostatočne abstraktné a nezmyselné, aby prekážali bez rozdielu každému. Hnev putuje horizontálne naprieč štátmi, ako aj vertikálne naprieč triedami; aby nikto nemal pocit, že niekomu sa drží strana, a aby sa každý cítil rovnako utláčaný. Keď všetci ako lemíci smerujú k zjavnému ekonomickému sebapoškodzovaniu, tak veria, že ekonomickú iracionalitu vykompenzujú aspoň založením nového politického sentimentu.
Hlavným konkurentom tejto mytológie je iná mytológia – predstava arogantného, utláčajúceho „Bruselu“. Jednotu vôle veľká časť populácie vníma ako imperialistický nárok konkrétneho politického telesa, ktorý je násilím vtláčaný partikulárnym vôľam – triedam, národom…. Liberáli tento súboj vidia v čisto ideovej rovine: ak by napríklad Boris Johnson nepísal svoje lživé reporty z Bruselu, ľudia by predsa nikdy nestratili vieru! Aj Varoufakisova kniha ponechá mnohých v rozpakoch: veď možno aj má z ekonomického hľadiska pravdu, ale musí sa vyjadrovať o našej EÚ takto nepekne? Ľavičiari zas vidia tento súboj v materiálnej rovine: napriek tomu, že ide v jadre o neoliberálny projekt, európsky pakt funguje len vtedy, ak zvyšuje životnú úroveň všetkých ľudí. Keď toto už nedokáže, protirečenia začnú byť neudržateľné. Je v podstate jedno, kde sa trhliny ukážu ako prvé: Grexit síce nenastal, ale takmer do roka sa prezliekol za Brexit. Grécka praktická demonštrácia toho, ako môžu byť ekonomicky iracionálne aspekty európskej integrácie deštruktívne, našla konzekventné politické vyjadrenie v Británii, a to napriek tomu, že práve Británia vôbec nebola obeťou „bruselského diktátu“ (čo aj Varoufakis osobne zdôrazňoval počas brexitovej kampane, v ktorej volal po zotrvaní). To však pri ľavicovom pohľade nemení nič na tom, že vychádzať treba z materiálnej základne.
Pravdu majú samozrejme ľavičiari, čo je zjavné už vtedy, ak si navyše uvedomíme, ako nad celou touto štruktúrou driftuje nadnárodný finančný kapitál a manipuluje pravidlá vo svoj prospech (ako píše aj Varoufakis: „Sú za tým banky, hlupák!“). Lenže toto poznanie zároveň ľavičiarov paralyzuje. Ako možno bojovať proti byrokratickému molochovi – alebo, ako ho aspoň reformovať –, ak drží pri živote takúto efektívnu mytológiu? Posledné grécke voľby ukázali, že Tsipras v skutočnosti Grékov nezradil, pretože väčšina Grékov chce veriť tejto proeurópskej mytológii – a aj keď príprava plánu B, pochopiteľne, žiadnou vlastizradou nie je, práve jeho realizáciu by za zradu považovali. Ak však ani Gréci nedokážu doceniť rozsah zrady ľavicových hodnôt a východísk v strane SYRIZA, kto to dokáže? Zdá sa, že dnes nemáme šancu sformovať triedne vedomie. Čiastočne dostupnou cestou sa zdá byť mobilizácia za odpustenie dlhov – pretože tam ide o niečo hmatateľné; zdá sa však zároveň, že vo zvyšku EÚ takáto agitácia naráža na neprekonateľnú absenciu solidarity a už príliš hlboko zakorenenú sporovlivú morálku.
Liberálny prístup v porovnaní s ľavicovým stojí pevne na ilúzii, na bezostyšnom uzátvorkovaní ekonomickej logiky; avšak to mu umožňuje byť aktívny, umožňuje mu to priamočiaro a s vervou bojovať proti nacionalizmu, ktorý je jednoznačne vo všetkých ohľadoch regresívny: nik nie je väčšmi odtrhnutý od reality ako euroskeptickí členovia britskej Labour Party, ktorí si predstavujú, že Brexit by mohol otvoriť možnosti budovania socializmu v jednej krajine. Ľavica je ochromená na okraji, ale liberáli sú v centre dejinného diania. Lapavitsas píše knihy, v ktorých pravdivo demaskuje systém, ale Tsipras udržiava európsky projekt v pohybe. A nie napriek, ale vďaka rituálnej zrade ľavicových ideálov.
Čo s Varoufakisom?
Kam teda zaradiť Varoufakisovu reportáž? Utilitaristické ľavicové a konzervatívne interpretácie prídu automaticky. Ľavičiari sa v zásade nedozvedia nič, čo by nevedeli prečítať už z tlačoviek počas oných turbulentných šiestich mesiacov; konzervatívni euroskeptici po knihe lačne chňapnú s tým, že „my sme vám to hovorili“, a zneužijú ju na svoj nacionalistický regresívny projekt. A liberáli budú mať chuť zapchať si uši a hmkať si Ódu na radosť. To by však bola chyba. Varoufakis odmietol ponuku byť insiderom skôr kvôli svojej poctivosti vedca, ktorý nemôže ignorovať fakty. Pozorne čítajúci liberál pochopí, že v jadre je vlastne technokrat. Veď aj jeho predstava konfrontácie bola skôr technická či legalistická, a nie politická. Varoufakisova kniha v tomto kontexte nie je v prvom rade ľavicová kritika z okraja, ale liberálna sebakritika.
A z tej sebakritiky by si mal liberál zobrať nielen to, že niektoré veci treba robiť lepšie: lepšie vyberať dane, viac dbať na multiplikátory, lepšie regulovať banky, a pod. Samozrejme, niet pochýb, že to treba robiť lepšie. Ak ale človek číta pozorne, uvedomí si v prvom rade svoju dejinnosť: že nie je na konci dejín, ale dejiny aktívne – dnes možno najaktívnejšie zo všetkých súčasných aktérov – tvorí; a teda, že v Grécku vzniká niečo nové, že je to náčrt budúceho európskeho projektu – nie odchýlka, ale ideál. Projektovaný je tam obnovený náboženský poriadok, v ktorom arbitrárne pravidlá získavajú silu božskej transcendencie, a obdobne ťažia ľudí svojou nevyhnutnosťou. Očakávajme nové sekulárne teodícey. Európania sa hlásia k novému kvietizmu, sebarealizujú sa, ak sa to dá, a pokojne trpia, ak sa už nedá, ale v prvom rade v hĺbke sŕdc veria – veria európskej idei. Ak tento obraz liberála vydesí, nemôže už byť liberálom. Ak ho akceptuje, bude musieť zrejme svoj liberalizmus modifikovať – a oprášiť už ani nie tak Keynesa, ale skôr Hegela a možno až Hobbesa, so všetkými ich nepríjemnými implikáciami. V každom prípade je poctivé dívať sa a čítať.
Autor je filozof
