Spoločnosť je iba taká dobrá, aká dobrá je jej starostlivosť o najslabších členov
Stratili sme tragicky tento rozhodujúci koordinát? Zatemnila nám úzkosť z veľkých kríz – ako sú klimatická zmena, takzvaná utečenecká kríza, vzostup mocných ekonomických, technologických a kultúrnych elít, a s tým súvisiaci prudký nárast neistoty a rozčarovania – myseľ natoľko, že už nerozumieme tomuto kľúčovému imperatívu? Zabudli sme?
Áno, zabudli. Sme dezorientovaní, a tak inštinktívne hľadáme rýchle riešenia a jednoduché odpovede – a tie často pochádzajú z temných miest, ktoré plodia nenávisť, autoritárstvo a fašizmus. Keby sme si tak vedeli spomenúť! Keby sme si len vedeli spomenúť na to, že namiesto unáhlených riešení môžeme žiť našimi otázkami (ako to raz pomenoval Rainer Maria Rilke), a pokúsili sa vyhnúť ťažkým chybám minulosti.
Rada by som navrhla, aby jednou z otázok, ktorými by sme sa mali pokúsiť žiť, bola tá, ktorú mi v konverzácii o „rómskom poznaní“ položil priateľ a kolega, rómsky umelec a učenec Daniel Baker: „Ako by nás mohlo byť viac?“ Chvíľu mi trvalo, kým som odhalila konceptuálny podtón, ktorý sa skrýva za touto zdanlivo prostou a trochu absurdnou otázkou. Zdá sa, že Baker navrhuje, aby sme sa – Rómovia i Nerómovia – zblížili a zvážili politiku identít, aby sme hľadali emancipáciu od súčasných podmienok. Navrhuje, aby sme sa vzdialili od kategórií komunít založených na totožnosti, najmä komunít, ktoré sú definované na základe etnickej príslušnosti, spoločného jazyka a kultúry, a začali namiesto toho premýšľať prostredníctvom kategórie kolektivity. Tento posun od komunity ku kolektivite nie je iba lingvistický. Je to posun, ktorý uznáva, že iní tiež zápasia s podobnými problémami, vedú podobné boje a kladú podobné otázky. Ak ustanovíme takúto kolektivitu, ak nás teda bude viac – tým, že uznáme podobnosti medzi Rómami, ženami, chudobnými a nemajetnými, členmi komunity LGBTQ+, utečencami, neľudskými subjektmi prírody a inými vylúčenými – spoločný emancipačný politický projekt sa stane nielen potrebným, ale najmä možným. Pejoratívnosť tzv. rómskeho problému sa potom možno premení na archív rómskeho poznania.
V jadre tohto žijúceho archívu sa bude nachádzať rómska pamäť. Vytvarovaná neustálym útlakom, xenofóbiou, rasizmom, stigmatizáciou, diskrimináciou, obťažovaním, sekuritizáciou, vylúčením, nedôverou, vykorisťovaním, chudobou a mnohými inými formami zneužívania, bude nám pripomínať, že spoločnosť je iba taká dobrá, aká dobrá je jej starostlivosť o najslabších členov. A tá spoločnosť sme my sami.
