doprostřed této krásné krajiny postavili lidé továrnu, schoulena tvoří díky své hliníkové střeše krásný kontrast k listnatým a jehličnatým lesům vůkol. továrna se choulí do krajiny.
i když k choulení žádný důvod nemá.
mohla by stát hrdě a zpříma.
jak je dobře, že stojí právě tady, tady, kde je krásně a ne někde jinde, kde krásně není.
továrna vypadá, jako by byla částí té krásné krajiny.
vypadá, jako by tu vyrostla sama od sebe, ale ne! když se na ni člověk podívá pozorně, vidí: vybudovali ji dobří lidé. jinak by nula od nuly pošla.
a dobří lidé do ní vcházejí a zase z ní vycházejí. poté se vlévají do krajiny, jako by jim patřila.
továrna a pozemek, na kterém stojí, patří majiteli, což je koncern.
továrna má přesto radost, že do ní proudí veselí lidé, protože ti podávají lepší výkony než lidé neveselí.
Elfriede Jelinek: Milovnice
Moderné mesto je zhmotnením kontrastov a rozporov kapitalizmu. Mesto je komunikácia aj odcudzenie, privilégium aj vylúčenie, rast aj deštrukcia, luxus aj život bez domova. V meste sa kapitál koncentruje a zhodnocuje na úkor okrajov, ktoré cielene reprodukuje. Uspokojíme v ňom aj tie najabsurdnejšie potreby, avšak tie základné, ako sú dostupné bývanie a čisté životné prostredie, sa rýchlo stávajú nedostatkovou komoditou. Mesto je koncentrát nerovností a ako také predstavuje environmentálnu záťaž samo osebe. Pohlcuje všetky živiny a do krajiny vracia množstvo odpadu. Svojou dostredivou silou absorbuje pracovné miesta aj pracovné sily z vidieka a z vyprázdnených domov robí víkendové sídla, zdroj regenerácie.
Na dynamiku extraktivizmu miest voči vidieku, na prepojenie modernizmu, neoliberalizmu a klimatickej krízy poukazuje text Odvrátená strana pokroku antropologičky Astrid B. Stensrud. Pavel Šuška sa v reportážnom texte o Kube zaoberá dopadmi trhu s nehnuteľnosťami a gentrifikačným vplyvom turizmu (ako formy outsourceovanej regenerácie a konzumu) na podobu a dostupnosť kubánskych miest.
Mestá sú centrami fosílneho priemyslu, dopravy aj stavebníctva – troch najdôležitejších zdrojov emisií skleníkových plynov. Pravdepodobne to budú práve mestské štvrte zo skla a z betónu, v ktorých budeme najpálčivejšie pociťovať zmenu klímy. Na druhej strane, vďaka mestám sa populácia aj znečistenie koncentrujú na malej ploche, čím vzniká možnosť prenechať iné územia divočine. Zároveň práve z miest vychádzajú hlasy odporu volajúce po tom, že iný svet je nielen možný, ale aj nevyhnutný. Mesto má neudržateľnú podobu, avšak alternatívou nie je prebudovať ho od základov, pretože by si to vyžiadalo len ďalšie masívne environmentálne dopady a tony odpadu. Výzvou je nahradiť kapitalistické cykly búrania a budovania priebežnou starostlivosťou a adaptáciou. V texte Búranie je klimatický zločin sa nad tým zamýšľa Adam Gajdoš.
Vzhľadom na to, čo všetko už vieme, aké formy verejnej ekologickej dopravy sú možné a aké typy staviteľstva z prírodných či recyklovaných materiálov ovládame, je súčasná podoba mestského života absurdná a nepochopiteľne archaická. Ekologická transformácia miest však musí ísť ruka v ruke s ich sociálnou transformáciou. Natieranie luxusného života najbohatších na zeleno na jednej strane a stigmatizácia neekologického života ohrozených komunít na druhej strane, to je len nový typ systémovej nespravodlivosti tvoriacej DNA globálneho kapitalizmu. Na základe vlastných skúseností z práce v teréne približuje problém ekologickej gentrifikácie v Ostrave sociologička Yuliya Moskvina.
Stále častejšie sa objavujú megalomanské riešenia v duchu zeleného kapitalizmu a technooptimizmu, sľubujúce radikálnu zmenu. Ekonomický cieľ je však naďalej prvoradý a pod zelenými strechami sa maskujú prázdne investičné byty či kancelárie, tony skla a betónu vyliateho do krajiny úplne zbytočne. Tieto štvrte navyše nie sú skutočným verejným priestorom, ale luxusným umelým rajom pre vyvolených alebo zábezpekou pre abstraktné finančné operácie. Kritiku postupnej financializácie mestského rozvoja prináša text Ivany Rumanovej. V kontraste k vyprázdneným kapitalistickým prísľubom lepšej budúcnosti stojí za to pripomenúť si environmentálne utópie, napríklad tie od skupiny necessistov, ktoré zmapoval Peter Szalay.
Klimatická kríza je najväčšou výzvou, akej naša spoločnosť čelí, a to na planetárnej úrovni. Jej dopady sú stále očividnejšie, avšak zároveň silnejú hlasy relativizujúce jej závažnosť. Klimaskeptickú scénu na Slovensku, jej naviazanosť na zahraničné zdroje, či už na hnutie Qanon alebo na ruský klimaskepticizmus, analyzuje Vojtĕch Pecka. Jakub Huba v recenzii prekladu knihy Timothy Morton*a Realistická mágia: Objekty, ontológia, kauzalita naopak poukazuje na nástrahy rozruchu okolo ontologického obratu vo filozofii, ktorý môže zvádzať k eskapizmu či hľadaniu útechy v reakčnosti.
Prehlásime síce, že príroda už sme, ale hneď po dopísaní editoriálu sa odoberieme prefiltrovať pretlaky mesta a uniknúť pred jeho rozhorúčeným betónom kdesi, kde je krásne. Po návrate potrebujeme podávať lepšie výkony ako ľudia neveselí.
