V rozhovore s poľským novinárom Łukaszom Grzesiczakom, ktorý nájdete na stránkach nového Kapitálu, sa ho antropológ Juraj Buzalka pýta, čo vlastne vedia Poliaci o Slovensku. „Ste takí Česi, ale o niečo horší, menej úspešní a pre nás menej zaujímaví,“ odpovedá Grzesiczak. Možno niečo podobné by sa dalo tvrdiť aj naopak – na Slovensku sa často zaujímame o vzdialenejšie krajiny a život nášho suseda prehliadame. Pritom máme mnoho spoločného, a keď tieto podobné fenomény vidíme rozohrané na oveľa väčšom ihrisku než je Slovensko, môžeme sa mnohému priučiť.
Poľský literárny kritik Piotr Kieżun napríklad upozorňuje na to, ako sa poľská verejnosť začala vďaka knihe Sedliačky. Príbeh o našich babkách rozprávať o svojej sedliackej identite, čo prirodzene pripomína diskusiu, ktorá sa rozpútala okolo knihy Postsedliaci už spomínaného antropológa Buzalku na Slovensku.
Poetka Zofia Bałdyga zasa vo svojom texte o súčasnej poľskej poézii hovorí o politizácii literárnej prevádzky počas osemročnej vlády Práva a spravodlivosti, čo je opäť na Slovensku, ktoré prechádza viacerými útokmi na (nielen) kultúrne inštitúcie, výsostne aktuálna téma. V tomto ohľade je tiež veľmi poučný článok novinárky Katarzyny Pilarskej, v ktorom popisuje boj o podobu ďalšej verejnej inštitúcie – Dramatického divadla vo Varšave. Pilarská vo svojom takmer detektívnom texte rozpráva príbeh ľavicovej feministickej umelkyne Moniky Strzępky, ktorá toto divadlo dva roky viedla, no musela ho predčasne opustiť.
Pre slovenských čitateľov a čitateľky môžu byť podnetné aj texty o poľskej ľavici od spisovateľky Werony Gogoly a novinára Krzysztofa Katkowského, v ktorom autor a autorka približujú pomerne žalostný stav súčasnej poľskej demokratickej ľavice – aj na tomto poli našim severným susedom dobre rozumieme.
Keďže Poľsko prešlo za posledné roky podobnými autoritárskymi praktikami, akým dnes čelíme na Slovensku, má zmysel sa o vývoj poľskej spoločnosti a kultúry zaujímať. „Skrátka musíte robiť svoju prácu, bojovať za demokraciu, vysvetľovať ľuďom, prečo je dôležitá a zmena nakoniec príde,“ odpovedá Grzesiczak na otázku, ako „prežiť“ režim, ktorý deštruuje inštitúcie a právny štát. Hoci jeho odpoveď môže znieť vágne, priznáva, že lepšiu nemá. Možno si však pri hlbšom poznaní poľskej skúsenosti, ku ktorému snáď prispeje aj toto číslo Kapitálu, uvedomíme, že je to odpoveď správna.
