Tomáš Hučko: Ilja Budraitskis v tomto čísle Kapitálu v eseji Vládne v Rusku naozaj konzervatívny režim? hovorí, že dnešné Rusko v mnohom kopíruje neokonzervatívny obrat na Západe spred tridsiatich rokov. Mal si na situáciu v Rusku podobný názor i začiatkom tohto roku, keď si odchádzal na študijný pobyt do Moskvy a plánovali sme spolu tému o súčasnom Rusku? V čom sa tvoj pohľad na stav ruskej spoločnosti v Moskve zmenil?
Lukáš Likavčan: Áno, z rozprávania ľudí, ktorí predtým Rusko v rôznych podobách zažili, som očakával, že sa dostanem do veľmi dusnej politickej atmosféry a budem vidieť silné konzervatívne tendencie v celom spoločenskom spektre. Preto ma prekvapilo, keď som zistil, že život v Rusku je oveľa bohatší a nerotuje iba okolo represívnych aspektov štátneho aparátu. Celkový obraz, ktorý som si utvoril, tak nekopíruje nutne predstavu, ktorú si o Rusku utvárame často na základe projekcií, ktoré generuje súčasná ruská vládna politika smerom k medzinárodnej komunite. Rusko nie je iba o autoritárskom režime jednej osoby, ktorý rezonuje s konzervatívnym nastavením spoločnosti. Túžba po silnom vodcovi a uniformnej spoločnosti je skôr prejavom zúfalej snahy o porozumenie zlomenej krajine, ktorá sa vymkla všetkým z rúk. Nie je to prejav skutočného sebavedomia. Situácia v Rusku navyše dospela k depolitizácii širokého spektra mladých ľudí, ktorí si radšej vybrali cestu liberálneho obratu k osobnému životu a politiku úplne vytesnili. Videl som preto Rusko, ktoré tak, ako hovorí Budraitskis, prešľapuje na mieste v akomsi medzistave „večnej prítomnosti“. Posledných zhruba dvadsať rokov sa totiž zdá, že celá krajina visí v historickom vákuu, zatiaľ čo sa celý spoločenský systém krajiny pohybuje len silou vlastnej zotrvačnosti. Je to ako byť na párty, ktorá už vlastne dávno skončila, ale účastníci a účastníčky sa z nej stále nespamätali a najradšej by ju potiahli ešte do ďalšieho dňa, ale nikto na to už nemá energiu.
TH: Aj mňa pri čítaní textov v tomto čísle prekvapilo, že život v súčasnom Rusku je bohatší, než bola moja predstava – či už je to rozmanitá hudobná scéna, ktorú popisuje Veronika Kubánková, alebo moderné pohanské skupiny, o ktorých píše Michal Puchovský. Napriek tomu je to však najmä kritika putinovskej autokracie, cenzúry, represie a anexie Krymu, ktorá sa vinie týmto číslom. Kritizuje to ukrajinský novinár Sergej Movčan, všíma si ich radikálny ruský básnik Roman Osminkin, o ruskom vzťahu k Čečencom píše filozof Michal Lipták a snáď najviac sa represívne tendencie prejavujú v prípade ukrajinského režiséra Olega Sencova, ktorý bol za účasť na protestoch proti anexii Krymu uväznený na Sibíri na dvadsať rokov. O osude väzneného režiséra píše slovenský dokumentarista Robert Kirchhoff i samotný Sencov vo svojom liste, ktorý sa mu podarilo prepašovať z väzenia a ktorého preklad toto číslo uzatvára. Vyzerá to, že párty síce dávno skončila, ale jej nepriaznivé dopady sú stále bolestivé.
LL: To je pravda. Nemali by sme však pri kritike súčasnej situácie vytesniť historický význam, ktorý Rusko svojho času malo – čo možno vidieť na tom, koľko avantgardných tendencií v umení, literatúre, architektúre či filozofii v tejto krajine vzniklo (čo dokazuje napríklad výňatok z eseje o ruskom kozmizme od Benedicta Singletona). Súčasný režim túto históriu relativizuje, ignoruje alebo si ju privlastňuje podľa ideologických potrieb, čo je dobre vidieť napríklad na nedávnom obrate v prístupe k sovietskej histórii. Tá sa postupne začína interpretovať ako obdobie, kedy malo Rusko kľúčové geopolitické postavenie a súčasný režim by na toto rád nadviazal. Každopádne, ambície dnešného Ruska na medzinárodnej úrovni nakoniec idú na úkor bežných chudobných obyvateľov a obyvateliek, ktorým sú potom „úspechy“ ako anexia Krymu predkladané ako náhrada za skutočné riešenia bezvýchodiskovej situácie, v ktorej sa krajina ocitla. Navyše si myslím, že okrem kritiky režimu by sme mali prejaviť solidaritu aj voči ľuďom v Rusku, ktorí nie sú otvorene vyhranení voči politike vo svojej krajine, ale hľadajú svoje cesty v šedých zónach, alebo si jednoducho vo svojich každodenných životoch neustále vyjednávajú nestabilnú pozíciu voči moci.
TH: Zdá sa, že táto ambivalencia presakuje z takmer všetkých textov tohto čísla. Ako píše vo svojej recenzii knihy Posledné impérium Martin Makara, „O mocných Ruska si netreba robiť nijaké ilúzie: tamojšia vláda je destilátom oligarchie. Nie je však absolútnym a vyčerpávajúcim obrazom Ruska. Najväčšia krajina sveta nie je fikčným svetom s vlastnými fyzikálnymi zákonmi: prešla si vývojom, ktorý sa dá analyzovať ako akýkoľvek iný a cez neho porozumieť jeho súčasnosti. Bez ilúzií a idealizmu, bez démonizácie a strachu“. Verím, že aj toto vydanie Kapitálu prispeje k hlbšiemu porozumeniu takej komplexnej krajiny, ako je súčasné Rusko.
