2018 08 Súčasné RuskoKrátke dejiny násilia

  Tolstoj vo Vojne a mieri opisuje Napoleonovo ruské ťaženie z roku 1812 ako kampaň, ktorá priniesla zásadné zmeny vo „filozofii“ vojny. Dovtedy bolo pravidlom, že štáty pri vyhlásení vojny postavili armády, ktoré sa skrz menšie konfrontácie dopracovali postupne až k rozhodujúcej bitke; podľa jej výsledku sa následne podpísali zmluvy, platné do najbližšej vojny.   Avšak počas Napoleonovej ruskej kampane to neplatilo: Napoleon vyhral v podstate všetky veľké bitky vrátane tej pri Borodine, dobyl a...
Michal Lipták9. augusta 201849

 

Tolstoj vo Vojne a mieri opisuje Napoleonovo ruské ťaženie z roku 1812 ako kampaň, ktorá priniesla zásadné zmeny vo „filozofii“ vojny. Dovtedy bolo pravidlom, že štáty pri vyhlásení vojny postavili armády, ktoré sa skrz menšie konfrontácie dopracovali postupne až k rozhodujúcej bitke; podľa jej výsledku sa následne podpísali zmluvy, platné do najbližšej vojny.

 

Avšak počas Napoleonovej ruskej kampane to neplatilo: Napoleon vyhral v podstate všetky veľké bitky vrátane tej pri Borodine, dobyl a okupoval Moskvu, no napriek tomu vo vojne utrpel drvivú porážku. Podľa Tolstoja totiž pred Napoleonovou armádou odmietol kapitulovať ruský národ, ktorý proti nemu v konečnom dôsledku bojoval ako celok, buď priamo so zbraňou, alebo vytvárajúc zázemie pre partizánov. Z jeho opisu však nie je jasné, či v tom čase zvažoval desivé implikácie takejto zmeny filozofie, ktorá sa neskôr nepochybne presadila: ak celý národ v istom zmysle bojuje, tak celý národ je nepriateľom.

 

Táto desivosť sa ukázala o päť rokov neskôr, keď sa Rusi ocitli v opačnej situácii: expanzia ruského impéria smerom na severný Kaukaz narazila na odpor horalských národov – najodbojnejší z nich boli Čečenci. Ruská armáda si po vyhnaní státisícovej Napoleonovej armády nevedela poradiť s pár tisíckami horalov, ktorí bojovali partizánskym spôsobom v náročnom horskom teréne. Rusi však boli poučení vlastnou skúsenosťou s Francúzmi, a tak už cielene bojovali proti celému národu; podnikali trestné výpravy, tzv. „začistky“, vypaľovali dediny, likvidovali zázemie pre partizánov, uplatňovali princíp kolektívnej viny a zabíjali rodiny, ak nemohli dostať ich samotných.

 

Brutalita ruského impéria

 

Kaukazská vojna, trvajúca až do roku 1864, bola krvavá. Státisíce Čečencov – 80 až 90 percent obyvateľstva – bolo zabitých alebo odsunutých. (Čečenci neboli jedinými obeťami: počas následnej čerkaskej genocídy, trvajúcej do roku 1867, bolo zabitých cez 600-tisíc ľudí a odsunuté boli milióny.) Tolstoj, ktorý pôsobil na Kaukaze počas vojny, sympatizoval s horalmi a ich utrpenie spolu s ruskou krutosťou opísal vo svojej poslednej knihe Hadži Murat.

 

Čečencov však nezlomili; a tí pritom čoraz viac pôsobili akosi archaicky. Bola to spoločnosť založená v prvom rade na kmeňových väzbách, vytvárajúca čosi ako národ len ad hoc, keď je nutné bojovať proti vonkajšiemu nepriateľovi, a aj v tej chvíli sa spája  skôr pod zástavou náboženstva – t. j. ako Kaukazský imamát – než na základe predstavy jednotnej národnej príslušnosti. Spoločnosť túžiaca po nezávislosti, kladúca česť nadovšetko, s krvnými pomstami tiahnucimi sa celé generácie (každý Čečenec si musel pamätať svoj rodokmeň do siedmej generácie), s krutým zvykovým právom, tzv. „adatmi“, ukotvenom v kolektívnom vedomí, nepripúšťajúcom kompromisy. „Nekrofilná“ spoločnosť, ako napísala Irena Brežná. Čím surovejšie sa proti nim postupovalo, tým boli tí, čo prežili, odbojnejší.

 

Aj po skončení kaukazskej vojny nasledovali opakované povstania. Čečenci bojovali proti nacionalistickým bielogvardejcom generála Denikina, ale následne aj proti boľševikom, keď proti komunistickej predstave univerzalizmu kládli svoj komunitný spôsob života. Prežili 13-ročné vyhnanstvo v Kazachstane, kam dal Stalin v roku 1944 vysťahovať celé čečenské a ingušské obyvateľstvo. Prečkali aj následné rusifikačné kampane. V novembri 1991 napokon pod vedením nesmierne populárneho prezidenta Džochara Dudajeva vyhlásilo Čečensko nezávislosť.

 

Po viacerých neúspešných diplomatických pokusoch, ako aj neúspešných pokusoch o zorganizovanie prevratu voči Dudajevovi (ktorého sa napokon podarilo Rusom zabiť ku koncu prvej vojny) pristúpilo Rusko v decembri 1994 k vojenskému riešeniu situácie v snahe „obnoviť ústavný poriadok“. V lete 1996 bolo jasné, že Rusi vojnu prehrali.

 

Jeľcinova administratíva očakávala rýchly, chirurgický zákrok, no nízka morálka ruskej armády či množstvo taktických a strategických chýb v kombinácii s odhodlanosťou čečenských bojovníkov spôsobili ruskú prehru. Rusko navyše úplne stratilo sympatie zo strany Západu; Jeľcin síce volal po minimalizácii civilných obetí, no na frontových líniách sa dial opak a západní novinári pravidelne prinášali správy o ruskej krutosti a vojnových zločinoch.

 

Ponížené impérium

 

Počas nasledujúcich troch rokov bolo Čečensko po dlhej dobe de facto nezávislé. Bolo však absolútne nefunkčným štátom. Nezamestnanosť bola 80-percentná a medzi mladými v podstate 100-percentná. Sčasti sa pod tým podpísala ruská blokáda, no z druhej strany skutočnosť, že po náhlej strate vonkajšieho nepriateľa akoby spoločnosť spadla späť ku kmeňovej rivalite, krvným pomstám atď. Mnohí mladí, frustrovaní chudobou a bezcieľnou existenciou, nachádzali novú inšpiráciu vo wahhábizme, ktorý hlásal striedmosť a čistý, striktný islam bez lokálnych prímesí. Ten so svojím radikálnym, univerzalistickým apelom stál v ostrom kontraste s čečenskými zvyklosťami, asociovanými s vtedajším kolapsom. V Čečensku začali pôsobiť kazatelia z cudzích krajín, ako aj džihádistické organizácie ako al-Kájda.

 

Rusi zas vnímali prehru vo vojne ako zavŕšenie poníženia, ktoré začalo rozpadom Sovietskeho zväzu a pokračovalo poprevratovým ekonomickým kolapsom v dôsledku brutálnej šokovej terapie, ktorou bola kapitalistická transformácia. Toto poníženie posilňovala aj čoraz silnejšia čečenská mafia pôsobiaca v ruských metropolách.

 

Potom prišiel Vladimír Putin. Zo svoj úspech v prezidentských voľbách v roku 1999 vďačí práve prísľubu radikálne riešiť čečenský problém; tento prísľub bol kľúčovým bodom jeho kampane. Jeľcin bol vykresľovaný ako neschopný, zmäkčilý liberál – Putin naopak sľuboval tvrdý prístup. Invázia do Dagestanu zo strany čečenských wahhábistických milícií a teroristické bombové útoky na ruské obytné domy (pri ktorých však dodnes ostávajú značné pochybnosti ohľadom páchateľov) sa stali zámienkou na ďalšiu vojnu.

 

Poučený z predchádzajúcej vojny, Putin postupoval nemilosrdne a systematicky. Okrem iného zakázal vstup novinárom či mimovládnym organizáciám do Čečenska, aby sa neopakovala mediálne nepriaznivá situácia z prvej vojny. Ruská armáda napokon obkľúčila Groznyj a zrovnala ho so zemou, pričom už ani zdanlivo nebrala ohľad na civilné životy. Na čelo novointegrovaného Čečenska bol dosadený Achmad Kadyrov; po jeho vražde ho vystriedal syn Ramzan, ktorý dnes systematicky prenasleduje, mučí a vraždí politických odporcov – vzhliada však k Putinovi, ktorého obdivuje a priam zbožšťuje. Tým sa čečenský problém vyriešil aspoň načas, pokiaľ si dokáže nepredvídateľný Ramzan Kadyrov udržať moc, alebo pokiaľ sa z nejakého dôvodu sám nepostaví proti Putinovi.

 

Zabíjanie ako voľba

 

Ruskí občania dobre vedeli, do čoho idú, keď Putina zvolili prvýkrát za prezidenta. Sľuboval im vojnu, vedenú nemilosrdným spôsobom a voči všetkým Čečencom. Nebol už potrebný Jeľcinov liberálny doublespeak spred prvej vojny – od toho sa Putin cielene odkláňal, hlásal deštrukciu, a ruskí voliči to nielenže akceptovali, ale priamo si to želali. To nie je zdravé. Je to dehumanizujúce nielen s ohľadom na obete, ale aj páchateľov. Pre nové a nepochybne sebavedomejšie Putinovo Rusko bolo Čečensko rituálnou obeťou a krokom k novému druhu zahraničnej politiky. Dnešná ruská kampaň v Sýrii, vyznačujúca sa bezohľadnosťou voči medzinárodnému právu, civilistom či cynizmom voči ľudským právam, je ideovým nástupcom druhej čečenskej vojny; je postavená na rovnakom modeli. Nedá sa očakávať, že sa v Rusku stretne s nejakým odporom. Napokon, aj xenofóbia voči horalom sa zdá byť v Rusku samozrejmosťou aj medzi Putinovými oponentmi: Alexander Navaľnyj ich v jednom videu nazval švábmi.

 

Treba povedať, že Čečensko bolo ideálnou rituálnou obeťou. Pôsobí ako zvláštny anachronizmus, ktorý – so svojím dôrazom na komunitné väzby, česť, pamäť, zvyklosti – akoby nemal v modernom štáte miesto. Brutalita Rusov voči horalom v 19. storočí spočiatku v istom smere korešpondovala s brutalitou, s ktorou západné impériá pristupovali k pôvodnému obyvateľstvu v kolóniách; Rusi len neboli v kultúrnej likvidácii efektívni. Čečenci sú vlastne takíto pôvodní obyvatelia, ktorí však prečkali koloniálny útlak až do 21. storočia a zachovali si podstatnú časť svojej identity.

 

Avšak nebolo by ani správne si myslieť, že násilná reakcia na takýto „anachronizmus“ je nejakou špecificky ruskou záležitosťou, tkvejúcou v ruskej povahe alebo podobne. Som presvedčený, že ide o niečo všeobecnejšie. Moderný štát zo svojej povahy má v takomto prípade násilné pudy: a niekto ako Čečenci do jeho sveta akosi nezapadajú, nedá sa s nimi „pracovať“, sú večne na periférii. Bola to až kombinácia viacerých vyššie spomenutých ekonomických a politických faktorov, ktorá tieto pudy pretavila do otvorenej a vedomej voľby pre masakre a ktorá postupne odklonila, minimálne načas, Rusko zo západnej hodnotovej orbity. Stačí však dať dostatočný priechod resentimentu a, naopak, Západ sa môže ľahko pripojiť na ruskú orbitu.

 

Michal Lipták

 

Autor je filozof

 

Napíšte komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *