Keď sme začínali pred rokom hovoriť o tomto čísle, predbežne sme ho volali Angažovaná architektúra. 

Keď hovoríme o architektúre, máme tendenciu ju vnímať povrchne, hodnotiť ju na základe jej formálneho prejavu. Veď aj samotné dejiny architektúry sú dejinami jej fyzického formovania. Aj preto si myslím, že zámer redakcie Kapitálu uchopiť tému čísla o architektúre viedlo pôvodne cestou hľadania nejakej formálne alebo performatívne odlišnej architektúry, ktorú by sme vedeli odlíšiť od našej všednej skúsenosti s architektonickým priestorom. Áno, aj v našom prostredí môžeme sledovať rôzne pozoruhodné, individuálne alebo skupinové procesy angažovanej tvorby architektúry, avšak mne osobne prišla omnoho zaujímavejšia možnosť poukázať na architektúru v jej skrytých politických rovinách, ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné. 

Nakoniec si sa ako kurátor čísla rozhodol pre názov Politika architektúry. Prečo? V čom vidíš miesto architektúry v tvorení verejných politík?

Okrem rôznych projektov na pomedzí umenia a výskumu architektúry pracujem na administratívnej pozícii v Slovenskej komore architektov. Prvou úlohou, ktorú som po nástupe do práce dostal, bola príprava materiálu s názvom ,,Politika architektúry Slovenska”. Ide o verejnú politiku nelegislatívnej povahy, ktorá je v Európe štandardom a asi neprekvapí, že sme jednou z posledných krajín, ktorá takýto dokument doposiaľ neprijala. Aj to je dôvod, prečo v súčasnosti v štátnych zákazkách nielenže nenachádzame kvalitné, ale takmer žiadne architektonické diela. Architekt Philip Johnson raz povedal: „Architektúra je to pravé oratórium moci, ktoré vytvorila forma.” Posledné dekády postmoderného uvažovania otvorili pole nielen tvorbe architektúry, ale aj jej čítaniu. Preto je čas hovoriť o politickom kontexte architektúry. 

V textoch v tomto čísle často narážame na rozdiel v postavení a cieľoch slovenskej architektúry počas socializmu a dnes, v časoch globálneho kapitalizmu. Kde je ten rozdiel podľa teba najviac viditeľný?

Zmena politického a socio-ekonomického prostredia, v ktorom sa architektúra tvorila do začiatku deväťdesiatych rokov, nám dnes s odstupom troch dekád voľného trhu otvára možnosť vnímať rozdiely. Navyše sú naše mestá aj dnes výrazne formované socialistickými priestorovými stratégiami. Dlho sme počúvali iba o politických kontextoch architektúry obdobia socializmu, pričom sme zabudli hovoriť o politickej rovine dneška. Výrazných rozdielov je viac, azda najviac je to v súčasnosti vidieť v oblasti rozvoja bývania, čomu sa venuje úvodný text Michala Janáka. Dnes sa v obrovskej miere stavia, no málo sa venujeme sociálnej infraštruktúre, školstvu, zdravotníctvu a kultúre. Individualizácia a izolácia výkonu profesie architektov potlačila diskusiu nielen o smerovaní architektúry, ale aj tú o naplnení ich povolania a o teórii samotnej architektúry. V istom ohľade sa dnes nachádzame vo vývojovej fáze únavy, krízy a vyhorenia, ktorá sa podobá prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ešte pred nástupom postmoderny.

V texte Moniky Bočkovej o rodových aspektoch architektúry i v rozhovore s Tatjanou Schneider sa dozvedáme, že zmeny v poňatí architektonickej práce si vyžadujú výrazné zmeny v architektonickom vzdelávaní i našom premýšľaní o politickej a environmentálnej zodpovednosti tejto profesie. Ako sa tento pohľad na pozíciu architekta a architektky v spoločnosti podľa teba vyvíja?

Stále viac a viac mladých architektov a architektiek sa uplatňuje v iných profesiách, mimo architektonickej tvorby, pričom však často ostávajú v prostredí vplývajúcom na architektúru. Spolutvoria architektonické politikum, vo verejnej sfére majú možnosť vytvoriť nový priestor na zodpovedný a etický rozvoj svojej profesie. Rozpúšťame sa do šírky, za hranice profesie, čo je dobre. Z projektantov sa meníme sa tých, čo riešia problémy a naša schopnosť vnímať priestor (reálny, fiktívny i jeho vrstvy v reze) nám dáva predpoklad prepájať multidisciplinárne oblasti teórie a praxe, plánovania a stavania. Čelíme veľkým socio-ekologickým výzvam: ako budeme stavať, keď nebude možné stavať viac? Nové technológie, materiality, potreby spoločnosti, vytvoria úplne novú koncepciu architektúry. Tekutosť architektonickej profesie môže byť stratégiou, ako tieto nové úlohy zvládnuť. 

 

Martin Zaiček a Tomáš Hučko

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *