2019 12 Politika architektúryUkryté v záhybe

Monika Bočková9. decembra 2019449

Stresujúce pracovné podmienky, nestály pracovný čas s množstvom návalovej práce, vysoké riziko podnikania a často priam mizivé zárobky robia z architektúry neľahké povolanie. Človek musí byť architektom srdcom a nie rozumom, inak by si zvolil pohodlnejší život. O všeobecných úskaliach architektonickej praxe podrobnejšie písala Lívia Gažová v májovom čísle Kapitálu. Pravdou však je, že toto bremeno váži oveľa viac v prípade žien.

 

V roku 2018 odišlo z Fakulty architektúry STU s diplomom v ruke 58 žien a 38 mužov. Spomínaný ročník nebol výnimočný, už posledné desaťročie je medzi absolventmi viac architektiek ako architektov. Ženy však svoje študijné výsledky nie vždy naplno uplatnia v praxi. V Slovenskej komore architektov je aktuálne 339 žien z celkového počtu 1776 akreditovaných architektov. Všeobecne platí domnienka, že ženám „chýbajú gule“ a  jednoducho nemajú guráž na to, aby riadili vlastný ateliér a projekty podpisovali vlastnou pečiatkou. Argumentuje sa tým, že muži sú odmalička vychovávaní k ideálu dominancie, ambicióznosti a sebavedomia. Lenže s rétorikou o nežnejšom pohlaví sa stotožňuje máloktorá architektka. Osobne som presvedčená, že mnohé z nás, či už vedome alebo podvedome, jednoducho potrebujeme mať v živote pootvorené zadné vrátka pre obdobie materstva. Nepomer medzi mužským a ženským zastúpením v architektúre preto nie je zrkadlom potlačeného sebavedomia žien, ale skôr problémom vyplývajúcim z praktickej stránky života v spoločnosti, kde je deľba práce v domácnosti a starostlivosť o rodinu stále v súlade s rodovými stereotypmi. Pokiaľ architektovanie ostane aj v blízkej budúcnosti  mimoriadne časovo náročnou profesiou, ktorá zahŕňa nočné a víkendové smeny, pomer žien v architektúre sa nezmení ani s ďalšou generáciou. Pre ženu – šéfku je počas rodičovskej dovolenky nemysliteľné zanechať ateliér s rozbehnutými projektami a vlastnými zamestnancami. Schodnejšia cesta preto býva zostať v úzadí vodcovského muža, byť jeho pravou rukou alebo tvoriť v dvojici, či v tíme. Samostatným fenoménom sú časté architektonické manželské páry, takýto tandem logicky plynie z prelínania sa osobného života s pracovným. Umožňuje žene zostať v kontakte so svojou profesiou aj na rodičovskej dovolenke, keďže práca sa deje doma. 

 

Hľadanie trhlín

 

Za všeobecnú ženskú archistar sa považuje Zaha Hadid, prvá ženská nositeľka Pritzkerovej ceny za architektúru. V čase, keď COO spoločnosti Facebook Sheryl Sandberg vydala knihu Lean In: Women, Work, and the Will to Lead, kde radí ženám „ako sa do toho oprieť“ pri prekonávaní skleneného stropu, mala Hadid už dávno za sebou žiarivú kariéru s megalomanskými realizáciami po celom svete. Hadid zomrela ako šesťdesiatpäťročná na infarkt, nemala partnera ani deti. Mala architektúru a možno bola dokonale šťastná. Jej príbeh je však o osobnom úspechu jednotlivkyne v liberálnom kapitalistickom svete a pozíciu žien v architektúre nijako neovplyvnil.

V roku 2012 vydala právnička a publicistka Anne – Marie Slaughter článok s názvom Why women still can’t have it all ako reakciu na popularizovanú frázu z osemdesiatych rokov Have it all!, ktorá mala evokovať úspešné ženy zvládajúce kariéru aj rodinu. Slaughter sa vzdala svojej právnickej kariéry v Bielom dome, aby sa mohla venovať svojim dvom deťom a rozhodla sa začať nahlodávať mýtus o superžene. Vo svojom článku tvrdí, že nie ženy, ale biznis a kultúra by sa mali od základu zmeniť, pretože na ženy kladú nereálne očakávania a následne ich zaplavujú pocitom viny, keď ich nie sú schopné plniť. Živo sa pamätám, ako v diskusii s „prvou dámou českej architektúry“ Alenou Šrámkovou zaznela z publika otázka, či je možné byť úspešnou architektkou a zároveň dobrou matkou. Jej odpoveď bola razantná: „Na to zapomeňte!“ 

 

V snahe skĺbiť svoj profesijný život s rodinným, či vyhnúť sa nastavenej mačo-kultúre, mnoho žien hľadá na poli architektúry trhliny, škáry a diery, do ktorých sa vtesnať. Práve v nich sa nachádzajú menej viditeľné činnosti ako sú publicistika, pedagogika, výskum, kurátorstvo, propagácia architektúry, organizovanie podujatí či mediácia a facilitácia participatívnych procesov, skrátka sféry, v ktorých ženy napokon často a rady dominujú. Tento jav sa dá ilustračne opísať ako deleuzovský záhyb – ženy sú na povrchu, no sú ukryté v záhybe, kde zostávajú naďalej neviditeľnými. 

 

Problém ženskosti

 

Záhybovosť sa stala oslobodzujúcim výrazom aj pri samotnom definovaní ženského. S úmyslom podporiť architektky a zvýšiť ich aktívne zastúpenie v profesii vzniklo v posledných desaťročiach u nás aj vo svete veľa monotematických výstav, výskumov a publikácií o ženách v architektúre. Častým problémom týchto iniciatív však býva práve ich vyhranenosť a súčasná povrchnosť. Niet preto divu, že mnohé z architektiek sa takémuto tematizovaniu vyhýbajú a svoju prácu nevnímajú odlišne od mužskej a nechcú ju ani tak prezentovať. 

Z podobných dôvodov dlhodobo zlyhávali aj pokusy o definovanie ženskosti v architektúre, opakovane sa totiž zakladali len na polarizácii pohlaví. V snahe nájsť spoločné znaky „ženskej architektúry” vzniklo len veľa ťažkopádnych klišé, ktoré v konečnom dôsledku paradoxne nafukovali mužský protipól. Oveľa ženskejšiu víziu predstavujúcu možnosti spoločenských alebo individuálnych zmien stelesňuje napríklad téza teoretičky architektúry Jennifer Bloomer: „čiara je trhlina v priestore“, ktorá sa dostáva k najrôznejším formám individuálnych či spoločenských záhybov. Rovnako svieži pohľad priniesla historička architektúry Ann Bergen: „Otázka, či existuje ženský priestor, je v skutočnosti filozofickým problémom, ktorý má tendenciu považovať pojem ženskosť za kvalifikovateľný a bezkontextový… Som presvedčená o tom, že vplyv pohlavia a rodu je spolu s inými ľudskými charakteristikami rozšírený do mnohých oblastí. Preto otázka neznie, aké sú ženské priestory, ale čo je ich absenciou.“  V architektúre a urbanizme skutočne nájdeme mnoho príkladov priestorov, ktoré sú tvorené výhradne z pohľadu mladého, bieleho a zdravého muža. V takomto kontexte je to práve ženský prístup, ktorý má tendenciu byť ohľaduplnejším voči potrebám zvyšku spoločnosti. A to nie vďaka vrodenej solidarite, ale vďaka skúsenostiam, ktoré ženám z pozície matiek, opatrovateliek, či potenciálnych obetí vo verejnom priestore vyplývajú. 

 

Všetci by sme mali byť feminist(k)ami

 

Je chybou myslieť si, že debata o emancipácii sa uzavrela spolu s prvou vlnou feminizmu, v ktorej ženy dosiahli rovnosť občianskych a politických práv. Úvodné feministické snahy v architektúre sa sústredili na možnosti štúdia a praxe, neskôr na zrovnoprávnenie žien v tradične mužskom odvetví, pričom dnešná štvrtá vlna sa zaoberá inklúziou vo všetkých smeroch. Trojica autoriek Cinzia Arruzza, Tithi Bahattacharya a Nancy Fraser vo svojom Manifeste feminizmu pre 99% (vid Kapitál č. 07/2019) hlásajú, že „liberálny feminizmus skolaboval, je načase dostať sa z toho!“ Zároveň predstavujú súčasný feminizmus ako snahu o triednu solidaritu, ktorá inkluzívne rešpektuje veľmi rozdielne potreby, túžby a požiadavky nás všetkých. Dnes je práve jedným z prejavov feminizmu v architektúre navrhovanie priestorov z pohľadu rôznych užívateľov, vrátane tých marginalizovaných. Do výkonu architektonickej praxe sa feministický prístup snaží zaviesť interdisciplinárne a nehierarchické prístupy a nové formy organizácie s dôrazom na väčšiu tímovosť. Na tých sú napokon založené aj zahraničné ateliéry s vyváženým počtom žien (bez potreby kvót) a so ženami v riadiacich pozíciách.

 

Slovo feminizmus nie je v architektúre populárne, no pokiaľ ho pretlmočíme v zmysle jeho súčasných princípov, opisuje presne to, čo by sme si pre aktuálny stav architektúry a výkon povolania architekt/ architektka priali. Ohýbanie a zahýbanie toho, čo je dlhodobo nastolené.

 

 

Autorka je architektka a začínajúca výskumníčka

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *