Keď sa na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov vyjasnilo, že ústavu ČSSR opúšťa formulácia o spoločensky vedúcej úlohe KSČ a kultúra sa oslobodzuje od dogmatizmu a politických intervencií, krajinu ovládol nebývalý optimizmus. V období prechodu od bývalého režimu k reštaurácii kapitalizmu (od ktorej sa sľubovala aj obnova étosu prvej ČSR), keď starý systém padol, ale nový sa ešte nezrodil, si do postkomunistickej budúcnosti každý projektoval svoje nádeje. Niektorí si robili zálusk na zaujatie čerstvo uvoľnených kresiel, iní si rozsiahly štátny aparát predstavovali ako spráchnivenú budovu, do ktorej sa stačí oprieť a sama sa zrúti, aby uvoľnila priestor dlho hatenej podnikavosti predátorov pripravených presekať sa privatizačnou džungľou. Väčšina spoločnosti však dúfala v demokratizáciu verejných inštitúcií, ktorá by odstránila otravnú byrokraciu a nezmyselné ideologicko-mocenské prekážky pre slobodný prístup k informáciám, cestovaniu či vzdelaniu.
Kultúrne zázemie držané štyridsať rokov zvieravou, autoritatívnou rukou strany, sa v raných deväťdesiatych rokoch rozsypalo. Verejnoprávne inštitúcie a ich orgány menili dynamickejšie než bolo potrebné svoje vnútorné štruktúry a zriaďovateľskú príslušnosť. Tradičné osvetové a verejnoprávne inštitúcie vrátane ich publikačných platforiem v deväťdesiatych rokoch mechanicky a bez historickej citlivosti prijali buď bezduchú národoveckú rétoriku alebo vytvorili netransparentnú uzavretú organizáciu pre niekoľkých vyvolených. V prvom prípade nech slúži ako príklad činnosť Matice Slovenskej, verejnoprávnej ustanovizne oslavujúcej 100 rokov od jej znovuobnovenia. Pravidelné adorovanie Slovenského štátu a Jozefa Tisa, vydávanie antieurópskych a neoľudáckych Slovenských národných novín s literárnou prílohou Orol tatranský a mizerné hospodárenie s verejnými statkami sú len zlomky z nedávnej histórie, ktoré ju ako rešpektovanú inštitúciu diskvalifikujú. Druhým príkladom by mohol byť Literárny fond, verejnoprávna inštitúcia, ktorej každý mesiac odvádzajú navyše 2 percentá aj naši autori a autorky, pričom jej zmysel je z hľadiska súčasnosti minimálne otázny.
Procesov, ktoré v intervale posledných tridsiatich rokov formovali domáce verejnoprávne inštitúcie, sa udialo mnoho a každý z nich má svoj podiel na stave, v akom sa slovenská verejnoprávnosť nachádza dnes. Je takisto nevyhnutné spomenúť aj pár pozitívnych príkladov, akými sú spojenie rozhlasu a televízie do RTVS, vznik Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia či najnovšieho Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, hoci stále existuje priestor pre procesný, ako aj finančne-objemový rast.
Jakub Dovčík hovorí v úvodnej eseji trefne o nevyhnutnej potrebe chápať pojem verejnoprávnosť aj mimo médií „a dostať sa z umelých mentálnych väzení ekonomickej ideológie, ktorá pod vplyvom ekonomických záujmov limituje potenciál našej krajiny a ekonomiky“, pretože, pokračuje neskôr autor, „úspech či neúspech verejnoprávnych organizácii závisí, ako mnoho iného, na inštitúciách a tie sa väčšinou nemenia cez noc. Vnímanie verejnoprávnosti a verejného záujmu v ekonomike musí byť utvárané dlhodobo a to hlavne odbúravaním klamlivých mýtov. Pravá verejnoprávnosť funguje vďaka uvedomeniu si spoluvlastníctva. Potrebujeme konať vo verejnom záujme.“
História verejnoprávnosti je organicky prepojená so všeobecnou históriou spoločenského vývoja. Pri skúmaní pôvodu myšlienky verejnoprávnosti, pri pozorovaní princípov a mechanizmov verejnej služby, posudzovaní súčasnej skúsenosti s verejnoprávnymi inštitúciami ako aj pri uvažovaní o možnej budúcnosti verejnoprávnosti sme vždy v živom dialógu s tým, ako o spoločnosti uvažujeme, ako ju tvoríme a ako ona utvára nás. Téma verejnoprávnosť a texty, ktoré nájdete na nasledujúcich stranách zrkadlia jeden zo základných cieľov Kapitálu: poznávať spoločnosť z perspektív, ktorými na ňu bežne nenahliadame, s angažovanosťou, ktorá je reflexiou a formovaním toho, čoho sme sami súčasťou. Taký je, napokon, aj dialektický vzťah verejnosti a verejnoprávnosti: kultivovať sa môžu len vzájomne.
