Vo svojej najnovšej knihe Identity: Demand for Dignity and the Politics of Resentment sa Francis Fukuyama snaží o konzervatívny pohľad na politiku identít bez skĺznutia do fašizmu, rasizmu či xenofóbie. Argumentuje, že snaha o zviditeľňovanie problémov partikulárnych identít by mala ustúpiť pred budovaním spoločnej identity všetkých občanov daného štátu.
Názory Francisa Fukuyamu je v roku 2019 ľahké nebrať vážne. Jeho najznámejšia kniha, Koniec dejín a posledný človek, na začiatku deväťdesiatych rokov predpovedala celosvetové víťazstvo liberálnej demokracie, ktorú Fukuyama považuje za najvyšší vývojový stupeň medzi politickými zriadeniami. Postupná demokratizácia sveta mala navyše priniesť mier a prosperitu, pretože demokracie, ako je známe, medzi sebou nevedú vojny.
Budúcnosť však už nie je to, čo bývala. Liberálne demokracie sú na ústupe – a čiastočne za to môže aj samotný Fukuyama. Jeho idey o postupnej demokratizácii celého sveta totiž prebrala Bushova administratíva (v ktorej figurovalo viacero Fukuyamových priateľov a známych) a použila ich na ospravedlnenie napadnutia Iraku v roku 2003. Práve tým začala destabilizácia Blízkeho východu, ktorej následky nesieme dodnes. To, že Fukuyama s inváziou nakoniec nesúhlasil, je v tomto ohľade vedľajšie. Jeho myšlienky k takémuto vývoju jednoznačne prispeli.
Jednu vec knihe Koniec dejín a posledný človek nemôžeme uprieť – je veľmi dobrým zhrnutím „ducha doby“. Fukuyama prebral optimizmus raných deväťdesiatych rokov a snažil sa mu dať seriózne filozofické základy. Transformoval Hegelovu filozofiu histórie do kontextu neskorého dvadsiateho storočia a spojil ju so silným presvedčením, že nič lepšie ako liberálna demokracia neexistuje. Z tejto kombinácie mu vyšlo, že práve liberálna demokracia je typ politického zriadenia, ktorý bude v dlhodobom horizonte celosvetovo triumfovať. Jeho teória sa, samozrejme, ukázala ako prehnane optimistická. V kontexte konca studenej vojny a počas masívnej vlny demokratizácie na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov však jednoznačne dávala zmysel.
O podobnú analýzu ducha doby sa Fukuyama pokúša aj vo svojej najnovšej knihe s názvom Identita: Potreba dôstojnosti a politika rozhorčenia (v origináli Identity: Demand for Dignity and the Politics of Resentment). Podobne ako Koniec dejín a posledný človek, ani táto kniha profesionálneho politického filozofa nijako zvlášť neuspokojí. Obsahuje príliš veľa publicistických skratiek, zložité otázky sú často odbité jednou vetou a podstatné časti hlavného argumentu sú jedine syntézou postojov, ktoré oveľa podrobnejšie a presvedčivejšie rozpracovali iní filozofi. V jednom ohľade je ale Fukuyamova práca mimoriadne zaujímavá: predstavuje snahu o uchopenie súčasnej situácie západných demokracií z perspektívy konzervatívneho republikánskeho intelektuála, ktorá pritom ani náznakom neskĺzava k „hnedým“ postojom, typickým pre mnoho súčasných obhajcov tohto myšlienkového prúdu.
Fukuyamu treba brať vážne
Fukuyama je kritický k migrácii, politike identít a multikulturalizmu, ale zároveň je nemožné obviniť ho z fašizmu, či vôbec zo sklonov k nemu. Predstavuje seriózny, kritický a morálne obhájiteľný myšlienkový svet, s ktorým môžeme nesúhlasiť, ale nemôžeme ho zmiesť zo stola. Také hlasy sú v súčasnej spoločenskej atmosfére mimoriadne potrebné. Pokúsim sa preto predstaviť jeho názory čo možno najpresvedčivejšie, ako je to na limitovanom priestore možné.
Východiskovým bodom pre Fukuyamu je fakt, že „súčasné liberálne demokracie nevyriešili problém, ktorý im predkladá thymos“. Tento koncept, ktorý Fukuyama preberá z Platóna, označuje časť duše, ktorá túži po uznaní vlastnej dôstojnosti. Je spojená s vášňami a záleží jej na spoločenskom postavení. V súčasnom svete sa prejavuje ako túžba po uznaní vlastnej identity, ktorá podľa Fukuyamu dnes absolútne dominuje svetovej politike. Jej najčastejšou formou je rozhorčenie (resentment) nad tým, že sa k danej osobe či skupine ostatní politickí aktéri nesprávajú s úctou, ktorá jej/im patrí. To platí v oblasti medzinárodných vzťahov (kde Rusko a Čína vyžadujú uznanie a veľmocenské postavenie, ktoré im podľa nich Západ v posledných desiatkach rokov zlovoľne upieral), ale hlavne v domácej politike.
Politika identít podľa Fukuyamu za posledných päťdesiat rokov zásadne pretransformovala ideové spory vo verejnom priestore. Tradičná „sociálna“ ľavica, ktorá po druhej svetovej vojne podporovala prudko progresívne zdaňovanie, odbory či štedrý sociálny štát, je všade v kríze – a to napriek tomu, že nerovnosť v posledných rokoch dosahuje historické maximá. Jej masívna podpora sa rozštiepila práve na otázke uznania. „Identitárna“ (či progresívna) ľavica dnes podporuje najmä rodovú rovnosť, práva LGBT ľudí či integráciu menšín, najmä prisťahovalcov. Takýto program však nie je príťažlivý pre tradičnú baštu ľavice – industriálnu pracovnú silu, ktorá následne prechádza k rovnako identitárnym pravicovým stranám zameraným na nacionalizmus a ochranu tradičných hodnôt. Z boja o rozdeľovanie ekonomických statkov sa stal boj o uznanie.
Fukuyama ukazuje, že tento identitárny obrat má predsa len ekonomické korene. Uvádza tabuľku, podľa ktorej od osemdesiatych rokov minulého storočia narástli celosvetovo takmer každej významnej demografickej skupine reálne príjmy o 40 – 70 %, od chudobných Etiópčanov cez Číňanov až po bohatých Európanov. Výnimkami v tomto trende sú najchudobnejšia desatina svetovej populácie (ktorej príjmy rástli v priemere o 20 – 30 %) a nižšie a stredné triedy v západných krajinách, kde reálny rast príjmov za tridsať rokov dosiahol 0 – 10 %. Životná úroveň podstatnej časti populácie rozvinutých krajín tak posledných tridsať rokov stagnovala, kým ostatní si výrazne polepšili. Tento fakt je podľa Fukuyamu pociťovaný najmä ako strata dôstojnosti spojená s pocitom „neviditeľnosti“ zoči-voči politickým elitám. V kombinácii so stratégiou novej ľavice, ktorá sa sústreďuje na uznanie stále menších partikulárnych skupín, má zaostávanie nižšej strednej triedy nutne za následok stret identít vo verejnom priestore.
Fukuyama však priznáva, že zameranie súčasných spoločností na identitu nie je možné prekonať. No prihovára sa za inkluzívne poňatie identity, založené na príslušnosti k danému liberálnodemokratickému štátu, modelované na americkej či kanadskej politickej identite. Tá kladie dôraz na zdieľané hodnoty (creedal identity) a nie na rasu či náboženstvo. Cesta vpred od súčasnej polarizácie vedie podľa neho práve len cez program, ktorý sa nezameriava na konkrétne skupiny a nesnaží sa dosiahnuť spokojnosť vymedzenej časti populácie – cieľom by mal byť vždy politický celok.
Rôznorodosť a asimilácia
Predstava demokratickej politiky ako „oslavy rôznorodosti“ je podľa Fukuyamu zásadne pomýlená. Napríklad pri prístupe k migrácii by primárnym cieľom štátu mala byť jednoznačne hodnotová asimilácia príchodzích. Multikulturalizmus môže byť podľa neho prínosom až v momente, keď existuje jasná zhoda na základnom fungovaní politickej komunity a jej hodnotách. Chránenie kultúry a presvedčení imigrantov, ktorí spoločné krédo ešte neprijali, považuje za chybné od základov. Prioritu má mať občianska súdržnosť, a to nielen u novopríchodzích. Jedným z opatrení, ktoré ju môžu podporiť a ktoré Fukuyama háji, je preto napríklad povinná niekoľkomesačná verejná služba – či už v armáde, alebo v civile.
Napriek tomu Fukuyama v priebehu celej knihy starostlivo ukazuje, že postrehy „identitárnej“ ľavice nie sú úplne pomýlené. Imigranti vo väčšine prípadov predstavujú napriek silnej diskriminácii prínos pre spoločnosť, ženy zďaleka nemajú rovnaké príležitosti a polícia a súdy v USA systematicky diskriminujú ľudí tmavej farby pleti. Zmiernenie či vyriešenie týchto vážnych problémov tak predstavuje legitímny cieľ štátnej politiky a Fukuyama priznáva, že tlak zo strany obhajcov práv menšín prináša pozitívne výsledky. Poukazuje však na dôležitosť „veľkého“ programu politickej jednoty založenej na zdieľaných hodnotách.
Na tomto mieste sa natíska kľúčová otázka: Dá sa budovať spoločná identita na radikálne nerovných základoch? Dá sa sústrediť na celok, pokiaľ je niekto súčasťou utláčanej časti? Nie je predpokladom Fukuyamovho programu práve úplné vyriešenie diskriminácie na základe rôznych aspektov našej identity? Pokiaľ je odpoveď na túto otázku „áno“, potom sa zdá, že Fukuyamov program nesie určité znaky utópie.
Fukuyama, Francis: Identity: Demand for Dignity and the Politics of Resentment. 1. vyd. New York : Farrar, Straus and Giroux, 2018. 240 s. ISBN 978-0374129293.
Matej Cíbik
Autor je filozof
