Príbeh rómskych aktivistiek z Únie rómskych materských centier nám ukazuje hodnotu a úspechy každodennej trpezlivej emancipačnej praxe, ktorá je často neviditeľná a takmer vždy nedocenená. Museli nájsť odvahu, aby vypovedali poslušnosť svojim rodinám, nefunkčným verejným inštitúciám, nepriazni okolia, predsudkom aj nedostatku zdrojov.
V prvej časti reportáže sme sa dozvedeli, ako sa Marie Oláhová a Beáta Berkyová cez prácu s deťmi vo folklórnych súboroch dopracovali k práci s ich rodinami a nakoniec celými rómskymi komunitami a ako ich snaha o „pozdvihnutie rómskej ženy” priviedla k založeniu Únie a systematickému zápasu proti domácemu násiliu.
Sen o uznaní
„Hovorili sme o tom, že nás Nerómovia ešte neakceptujú a že si chceme plniť sny. Uvedomili sme si, že nám k spoločenskému uznaniu chýba aj dostatočné vzdelanie,“ spomína si Beáta na diskusie zo začiatkov Únie. Začali sa rozprávať o tom, čo by ktorá chcela robiť, a pomáhať si pri dopĺňaní vzdelania. Niektoré si spravili maturitu, iné začali študovať na vysokej škole. Vzdelanie im otvára dvere k pozíciám, ktoré by inak nemohli zastávať. Presviedčajú aj ďalšie ženy, aby si dokončili školu. Zároveň sa však snažia presviedčať úrady, aby vytvárali aj pracovné miesta pre ženy s nižším vzdelaním. Pre mnohé z nich je z rôznych dôvodov vyššie vzdelanie nedosiahnuteľné, no rovnako potrebujú prácu. Tieto ženy môžu byť zvlášť schopné poradkyne a stať sa efektívnym premostením medzi samosprávou a komunitou. Únia má s väčšinou starostov dobré vzťahy a ponúka im pomoc pri riešení problémov. Vždy vedia, na koho sa majú obrátiť. Marcelu Balogovú, ktorá len prednedávnom absolvovala maturitu, zamestnal obecný úrad v Málinci. „Starosta si ma často volá do kancelárie a pýta sa ma, čo viem o niektorých problémoch a čo môže urobiť,“ hovorí.
V čase, keď Beáta začala na vysokej škole študovať sociálnu prácu, na mestskom úrade vyhlásili výberové konanie na pozíciu asistentky terénnej sociálnej práce. „Ženy ma povzbudzovali, aby som to skúsila. Vraveli, že aspoň niekto bude na úrade za nás a budeme mať bližšie k informáciám.“ Vo výberovom konaní uspela. Po ukončení štúdia už mohla pracovať ako terénna sociálna pracovníčka. A neskôr jej vzdelanie umožnilo získať prácu v komunitnom centre, kde sa konečne naplno mohla venovať práci s deťmi, mládežou a ich mamami.
Únia sa snaží, aby sa líderky, ktoré väčšinu komunitnej práce vykonávajú ako dobrovoľníčky, dostali na platené pracovné miesta. Pri mnohých zaváži, že sú aktívne v združení. Nedávno spolupráca s Úniou pomohla jednej jej členke získať prácu v občianskej poriadkovej hliadke. Banskobystrický samosprávny kraj začal po posledných voľbách intenzívne podporovať rozvoj sociálnej ekonomiky a jeden z prvých sociálnych podnikov vznikol v Rovňanoch. Kraj pri výbere lokality pre podnik a hľadaní pracovníčok rátal so spoluprácou Únie, pretože jej členky detailne poznajú miestnu situáciu a potreby ľudí. Anna Čonková, ktorá je dlhoročnou Beátinou spolupracovníčkou, hovorí, že vďaka tejto spolupráci získala kvalitnú prácu aj bez maturity: „V škole hľadali pomocné kuchárky, ale práca pre VÚC je lepšia a lepšie platená. A takého dobrého zamestnávateľa som ešte nezažila – a to pracujem takmer nepretržite od sedemnástich.“
Odcudzené inštitúcie a elity
Niekedy sú požiadavky na vyššie vzdelanie prekážkou pri dosahovaní kvalitných výsledkov práce verejných inštitúcií. Plnenie formálnych kritérií je dôležitejšie než dosahované výsledky. Marcelin sen je pracovať v Komunitnom centre. „K nerómskym ženám u nás v centre deti nemajú vôbec žiadny rešpekt a robia si s nimi čo chcú. A je jasné, že ony sú tam len za plat. Čo musia, to urobia, ale inak nič. V Poltári robilo komunitné centrum každý rok tábory. Tak som sa opýtala, prečo ich nerobia aj v Málinci. A minulý rok sme zrazu mali tábor tiež. Už som kadekomu hovorila, nech spravia výnimku a zamestnávajú aj ľudí bez požadovaného vzdelania. Skúsenosti sú predsa najlepšia škola.“ Na to, aby sa jej sen splnil, si však bude musieť doplniť vzdelanie. Podobnú situáciu zažíva viacero dlhoročných aktivistiek z vylúčeného prostredia. Dlhoročná prax ani ich úspechy neprevážia byrokratický formalizmus. Podobne je na tom aj zakladateľka Únie Marie Oláhová. Komunitnej práci sa v Detve venuje viac ako tridsať rokov, ale mestský úrad jej nedokáže ponúknuť adekvátnu pracovnú pozíciu.
Národné projekty Terénna sociálna práca a Komunitné centrá, ktorých sa táto kritika týka predovšetkým, nie sú, samozrejme, jedinou baštou byrokratického formalizmu. Beáta si spomína na viaceré situácie, keď im zle nastavené podmienky znemožnili, aby sa zapojili do projektov, ktoré by deťom v okrese mohli pomôcť: „Nevedeli pochopiť našu situáciu. Vraveli, že v mentoringu môžu byť len deti z Poltára a nie zo spádovej oblasti. My sme vtedy boli rady, keď sa do deviateho ročníka dostali dvaja Rómovia. Ale z Poltára bol len jeden. Druhý bol z Rovnian. Mohla som pracovať len s tým z Poltára a ostatným som nemohla pomáhať. Pritom v okolitých obciach nie je žiadna škola, alebo iba prvý stupeň základnej školy. Veľa projektov nám uteká len preto, že sú zle nastavené. Hlavne sa potom všetci čudujú, prečo deti neštudujú. Vraj majú kopu možností, štipendiá a podobne. Ale mnohé formy podpory sú pre nás nepoužiteľné. Na ministerstve školstva sme hovorili, že povinná školská dochádzka by mala byť do tretieho ročníka na strednej škole, aby zo školy odchádzali žiaci aspoň s výučným listom. Roky rokúce odchádzajú z prvého ročníka, lebo vtedy sa končí povinná školská dochádzka. Roky to riešime, a nič.“
Z verejnej správy často zaznievajú ubezpečenia o otvorenosti verejných inštitúcií a občianskej participácii, spätnú väzbu od ľudí z praxe však v mnohých prípadoch tieto inštitúcie nedokážu spracovať. Marcela hovorí, že úradníci a úradníčky mnohokrát netušia, ako sa ľuďom v okresoch ako je Poltár žije. „Vôbec nepočúvajú. My sme z praxe a často o tom hovoríme. Potom nás nikam nepozývajú,“ dopĺňa ju Beáta. Úprimná snaha o vyrovnanie sa so sociálnym vylúčením a jeho dôsledkami naráža na bariéru ignorácie a končí sa ďalším vylučovaním.
Ženy z Únie neváhajú pre zlepšenie situácie vo svojich obciach využiť všetky dostupné možnosti. Keď zlyhávali verejné inštitúcie, obracali sa so žiadosťami o pomoc aj na rómske elity. Beáta porovnáva skúsenosti, ktoré nadobudla pri svojej študijnej ceste do Spojených štátov, so situáciou na Slovensku: „Kto nám pomôže, ak sa nám rómska inteligencia otočí chrbtom? Osudy ľudí ničia banálne veci. Mladí chlapci idú do väzenia za úplné hlúposti. Nemáme jediného rómskeho právnika, ktorý by ich zastúpil. Nemáme sa na koho obrátiť, lebo všetci berú veľké peniaze. Hovoríme o prípadoch z praxe, ale nikto nepočúva. Keď som bola v Spojených štátoch, veľmi sa mi páčilo, že inteligencia z radov chudobných a vylučovaných komunít sa bije za svojich ľudí. U nás je to často tak, že keď sa Róm stane súčasťou elity, už sa k nám nehlási. Stále síce hovoria, že vyšli z chudobných pomerov, z osady a že chápu problémy ľudí, ale to sú len slová. Jedna veľmi známa rómska právnička mi naposledy, keď som hľadala pomoc pre jedného klienta, povedala, že sa právom nezaoberá a že by na mojom mieste použila Google. Prečo potom o sebe stále vyhlasuje, že je právnička a predstaviteľka organizácie bojujúcej proti rasizmu? A Róm, ktorý rasizmus zažíva, namiesto pomoci dostane takúto odpoveď? Podobne ako keď sa chlapci z Moldavy obrátili na Petra Polláka, no nakoniec ich musela zastupovať právnička z Bruselu.“
Ani Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity nemá medzi aktivistkami dobré meno. Často sa stáva, že hľadá kompromisy tam, kde by sa mal Rómiek a Rómov zastať. Či už ide o spory pri bývaní alebo využívaní verejného priestoru, snaha Úradu splnomocnenca o neutralitu fakticky núti aktivistky ustupovať v situáciách, keď je ustupovanie nemožné. Dekontextualizovaný apel na nekonfliktnosť v mnohých prípadoch prispieva k zachovávaniu útlaku a vylúčenia a treba ho jednoznačne odmietnuť. O konkrétnych príkladoch môže Beáta hovoriť celé hodiny: „Riešili sme problémy v škole, v ktorej učiteľka pravidelne napáda žiakov. Hovorí im, že žijú z jej peňazí. Riaditeľka zas vyhlási, že ‚Cigáni cez dvor chodiť nebudú‘. Mali sme na to svedkov, aj písomné dôkazy. Keď sme sa obrátili na Úrad splnomocnenca, odpísali nám, že sa máme ukľudniť a nájsť s nimi rozumnú reč. Že si nemáme rozhádať riaditeľku školy.“
Výsledkom zlyhávania inštitúcií a elít je tlak na aktivistky, aby samy vstúpili do veľkej politiky a snažili sa zmeniť situáciu „zhora“. Marie a Beáta však vždy odpovedajú, že ak by odišli aj ony, nebude mať s ľuďmi v komunitách kto pracovať a výsledky ich dlhoročnej snahy vyjdú navnivoč. A žiadny iný zdroj zmeny k lepšiemu nikde nevidieť.
Boj o samosprávu
Pred poslednými voľbami do samospráv sa niektoré ženy z Únie rozhodli, že skúsia presvedčiť ďalšie členky, aby kandidovali do miestnych a mestských zastupiteľstiev. Povedali si, že komunálnu politiku už aj tak robia, tak prečo to neskúsiť. A v zastupiteľstvách by mali na jej formovanie väčší vplyv. Únii sa podarilo zmobilizovať skupinu dvanástich žien. Pol roka s nimi pracovali a pripravovali ich na voľby. Potenciálne poslankyne sa dozvedeli všetko o právomociach a povinnostiach volených zástupkýň v mestských zastupiteľstvách. Aj keď sa spočiatku báli, nakoniec sa väčšina z nich rozhodla, že to skúsi. Chceli niečo zmeniť. Nekandidovali len dve z nich. V jednom prípade kandidatúre zabránili rómski muži, ktorí sa nevedeli zmieriť s tým, že by sa poslankyňou stala žena z ich komunity. Tí nakoniec aspoň sami kandidovali. V druhom prípade kandidatúru zmarili zdravotné problémy manžela. Desať žien však vo voľbách kandidovalo. A kandidovali v desiatich rôznych obciach. O nič podobné sa zatiaľ na Slovensku nikto nepokúsil.
Úspešná bola nakoniec len jedna zo žien. „Moja dcéra,“ hovorí Erika Vyhrabáčová. „Bavilo ju to aj napriek problémom. Vyhrážali sa jej. Dostávala anonymné esemesky. Ale nedala sa.“ V osemnástich rokoch sa z nej stala najmladšia poslankyňa v Rovňanoch. V Rovňanoch veľa ľudí volí Kotlebovcov, preto to bolo prekvapenie. A zjavne získala hlasy aj od Nerómov. „Je v zastupiteľstve, v komisii pre kultúru a má na starosti knižnicu. Mala toho dosť, a tak ženy vybrali ako zástupkyňu Rovnian v Únii mňa. Vždy jej poviem, čo na stretnutiach robíme. Sme tím,“ dodáva.
Pre väčšinu z nich však bola víťazstvom samotná kandidatúra. Prekonali strach a pustili sa na neprebádanú pôdu. Viaceré aj napriek neúspechu začali pracovať v komisiách zastupiteľstiev alebo na úradoch a veria, že svoje skúsenosti z volieb a práce pre samosprávu zužitkujú v ďalších voľbách.
Rovnosť sa rodí pomaly a v každodenných zápasoch
Snaha o „pozdvihnutie rómskej ženy“ má nakoniec omnoho zásadnejšie a komplexnejšie dôsledky, než by mnohí ľudia očakávali. Zvýšená kvalita života žien zároveň znamená lepšiu situáciu v ich rodinách. Zmena prebieha aj v širšej komunite. Väčšinou vyzerá celkom nenápadne a každý si ju hneď nevšimne. Často práve preto, že sa prejaví až po dlhšom čase. Nie je spojená výhradne s činnosťou Únie, ale súvisí aj s ďalšími aktivitami jej členiek. „Vidím to napríklad na tom, ako deti, ktoré som mala v súbore, vychovávajú svoje deti,“ upozorňuje Beáta. „Vychovala som veľa mládežníkov. A aj keď z prvej generácie mojich dievčat niektoré na strednú školu nešli, veľmi skoro sa vydali a mali deti, vidím, že sa snažia, aby sa ich dcéry učili a na strednú školu išli. Niektoré mi priamo povedali, že nechcú, aby sa ich dcéry vydávali rovnako mladé a uviazali sa príliš skoro k deťom a rodine. Teraz mám v súbore dvadsať detí a desať z nich je na strednej škole. Predtým to tak nebolo. Tešili sme sa z každého deviataka. Mnohí končili v šiestej alebo siedmej triede.“ Mladšie deti vidia, že ich starší kamaráti a kamarátky sú na stredných školách. Dnes už majú vo svojom okolí vzory, ktoré ich môžu inšpirovať. Inšpiráciou sú však aj aktívne ženy z Únie. „Niektoré dievky hocikedy po Beáte kričia, nech už ide na dôchodok, že už ony budú vedúce,“ smeje sa jej Anna.
Mnohé zmeny sa pri pohľade zvonka môžu javiť ako nepodstatné či nezaujímavé, no v lokálnom živote zohrávajú dôležitú úlohu. Odrážajú posun v každodenných vzťahoch medzi ľuďmi a v narúšaní rómsko-nerómskych stereotypov a predsudkov. Dobrým príkladom sú verejné akcie mesta Poltár. Rómovia si dnes bez problémov idú sadnúť medzi Nerómov na lavičku alebo si kúpia guláš či iné občerstvenie. Podľa Beáty tieto drobné zmeny jednoznačne ukazujú, že sa situácia v meste zlepšuje: „To predtým nebývalo. Rómovia sa vždy držali bokom. A zobrať si jedlo od Neróma, voči tomu mali predsudky. Možno ešte väčšie ako Nerómovia voči nim. Teraz vidím, že nemajú problém vojsť do reštaurácie a objednať si. Pre niekoho to môže znieť zvláštne, ale my, čo s tými ľuďmi robíme, vidíme posun k lepšiemu. Napríklad aj v tom, že si matka dokáže obhájiť dieťa v škole. Nestiahne sa. Povie si svoj názor. Pozorujeme nárast sebavedomia.“ Postupne sa mení aj vnímanie majority. „Hlavne sme naučili ľudí v meste, že nemôžeme za správanie jednotlivcov. Nemôžu si myslieť, že keď jeden z nás niečo spraví, tak sme všetci zlí. Donútili sme ich uvažovať nad tým, že sú rozdiely medzi jednotlivými rodinami a medzi Rómami.“
P. S.: Po vypuknutí pandémie COVID-19 a zavedení opatrení na obmedzenie fyzického kontaktu ženy z Únie zmobilizovali v Poltári svoje členky a spoločne šili rúška, ktoré potom rozdávali ľuďom v meste. Ďalšie svoje aktivity presunuli do virtuálneho priestoru a navzájom si pomáhajú a udržiavajú kontakty v diskusiách na sociálnych sieťach.
Prvá časť reportáže vyšla pod názvom Tie, na ktoré sme čakali v Kapitáli 04/2020
Autorka a autor sa v združení Utopia zaoberajú rozličnými formami sociálnej a solidárnej ekonomiky
Reportáž vychádza v rámci projektu Angažovaný Kapitál, ktorý je podporovaný z projektu ACF – Slovakia a financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
