Dočkali sme sa monografie, na ktorú sme dlho čakali?

Matej Sotník11. januára 2021534

Filmologický výskum na Slovensku dlhodobo nie je v ideálnej kondícii. Jeho svetlé momenty existujú skôr v jednotlivých počinoch, než v jednotnom obraze o tom, ako sa u nás myslí a píše o filme na akademických platformách. Monografia s názvom Súčasné filmové teórie I. – Nové rámce, iné problémy teda apriori vstupuje do kontextu skeptických perspektív. Cieľ, ktorý si vytýčila však vo vybraných kapitolách napĺňa a poslúži ako dobré médium nielen pre študentky či záujemcov o štúdium filmovej vedy, ale aj pre samotný pedagogický zbor Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave, ktorá stojí za vydaním knihy.

Úvodná kapitola Martina Ciela s názvom Nové paradigmy, zmena systematík predostiera spomedzi všetkých textov najrozmanitejší prehľad historických teoretických koncepcií od ontologických teórií André Bazina či Siegfrieda Kracauera cez semiotické teórie až po filmozofiu Gillesa Deleuza, pričom cieľom tohto zachytávania dejinného vývoja je pomenovanie východísk súčasného stavu. Kapitola sa dá považovať za jeden z historických Cielových textov, a hoci je v nej prítomné aj značné ekvilibristické manévrovanie smerom k najrôznejším filozofickým konceptom, vo výsledku pôsobí koherentne. Ciel zároveň ako jediný venuje zásadný priestor otcovi slovenskej filmológie Petrovi Mihálikovi.

Zrkladlo zradla v zrkadle Zuzany Mojžišovej kombinuje metodológiu sledovania tzv. viacnásobnej reprezentačnej triády vo vybraných socialistických filmoch s historicko-sociologickým výskumom rómskeho etnika na Slovensku pred Novembrom ’89, pri ktorom text, bohužiaľ, aj ustrnul. Mojžišová sa vo svojej tvorbe rómskej problematike venuje programovo, no z pohľadu intencie knihy pôsobí jej štúdia heterogénne.

K tomu, ako sa dnes píšu filmové dejiny, načiera vo svojej kapitole Archívny filmový materiál ako historický dokument I. Monika Mikušová. Venuje sa možnostiam exploatácie archívneho filmu aj jej úskaliam. Do popredia teda v duchu novej filmovej histórie kladie zdanlivo marginálnu časť dejín filmu, ktorá má však významný potenciál vypovedať o dobových dispozitívoch, ideológii a propagande. Mikušovej text precízne pomenúva jednotlivé prístupy k archívnemu filmu a je z neho cítiť, že sa môže pohodlne oprieť o kvalitný rešerš.

Vhľad do kognitívnych a semiopragmatických prístupov vo filmovej teórii, populárnych od deväťdesiatych rokov a dnes nemenej aktuálnych, poskytujú štúdie Kataríny Mišíkovej a Martina Palúcha. Mišíková v texte s názvom Filmový divák, príbeh, fikcia a hybridné filmy skúma divácke vnímanie rozostrenej hranice medzi realitou a fikciou. V duchu svojho predchádzajúceho výskumu fenoménu slovenskej sociálnej drámy pracuje s trochu opotrebovanými, no veľmi vďačnými príkladmi festivalovo úspešných slovenských filmov ako Slepé lásky (2008) od Juraja Lehotského či Koza od Ivana Ostrochovského (2015), teda dokumentárno-hranými hybridmi. Palúch vo svojej kapitole Divák, emócie a narácia v dokumentárnom filme vychádza do veľkej miery zo svojho obľúbeného Carla Plantingu a v centre jeho záujmu stojí emocionálna skúsenosť diváka či diváčky a ich očakávania od dokumentárneho filmu.

Reflexiu dynamicky sa premieňajúcej audiovizuálnej paradigmy, ktorú v úvode knihy nastoľuje jej zostavovateľka Jelena Paštéková, najpálčivejšie problematizuje najmladší z autorov Marcel Šedo v kapitole s názvom Obrazové reprezentácie v predinternetovej a digitálnej ére. Autor čerpá inšpiráciu napríklad z filozofie Gillesa Lipovetského, syntetizuje rôznorodé poznatky o digitálnej epoche a mediálnom teréne v období postmoderny, resp. hypermoderny. Jeho výskum interdisciplinárne nevyníma ani čoraz populárnejší odbor game studies a interaktívne a naratívne rámce, ktoré ponúka, pričom však polemizuje s ich trvácnosťou a nezabúda na materiálnu tradíciu média filmu.

Vo finálnej kapitole Fikčné svety audiovizuálnych diel Erik Binder do veľkej miery najmä rozvíja, čo v úvode načrtol Martin Ciel, teda teóriu fikčných svetov Lubomíra Doležela a vzťahy medzi rôznymi médiami, z ktorých je film adaptovaný (pretext, scenár) a skúma film cez pôvodne literárnovednú prizmu.

Skoro všetci jednotliví autori a autorky napísali o témach, s ktorými pracujú v daných kapitolách, samostatné knihy. A to, že sa vo svojich odboroch cítia pohodlne, z knihy jednoducho poznať. „Cieľom teórie je produkcia poznania,“ píše v úvode publikácie Paštéková. Cieľom filmového bádania pod jej vedením bol pokus o zachytenie mnohých tvárí filmovej teórie, tak ako ju poznáme dnes. Bez prvej by nebola druhá časť knihy, avizovaná už na jar 2021. Ostáva zvedavo očakávať posun do menej prebádaných terénov aj toho, čo dnes nielen prežíva, ale aj živo lomcuje filmovou teóriou.

Jelena Paštéková et al.: Súčasné filmové teórie I. – Nové rámce, iné problémy. VŠMU, 2019.

Autor je filmový kritik a distribútor z Film Expanded

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: