Začínajúci novinár Karl Marx napísal svoj prvý článok do periodika Rheinische Zeitung. Bol o mŕtvom dreve, ktoré sa ocitlo na hrane – bolo majetkom človeka alebo prírody? Zdanlivo obyčajný článok podnietil Marxa k tomu, aby začal politicky uvažovať, preto je z hľadiska histórie veľmi dôležitý. Čo sa z neho o mladom filozofovi dozvedáme?
„Marx po dokončení doktorátu v apríli 1841 zvažoval, že sa stane univerzitným profesorom. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že sa preňho na žiadnej nemeckej univerzite miesto nenájde. Plánoval napísať niekoľko kníh, niekoľko z nich o estetických témach. Jedna z nich, o náboženstve a umení, dosiahla fázu pomerne rozsiahleho rukopisu…“
Ako ukazuje Siegbert Salomon Prawer vo svojej neprekonateľnej knihe (Karl Marx and World Literature) o Marxovej obsesii literatúrou, nádejný mladý ľavicový hegelián nemal v akademickom svete ani vo filozofii umenia šancu. Namiesto toho skúsil šťastie v politickej žurnalistike. V marci 1842, niekoľko mesiacov po stroskotanom pokuse napísať knihu o umení, vstúpil Marx do redakcie nových ľavicovo-liberálnych novín Rheinische Zeitung (Rýnske noviny o politike, obchode a priemysle). V októbri toho roku sa stal ich šéfredaktorom.
Kto koho okráda?
Jeden z prvých textov, ktoré Marx pre tieto noviny napísal, bol o krádeži dreva, konkrétne o krádeži tzv. mŕtveho dreva z lesov v rýnskom okrese. Článok má historický význam – vďaka nemu sa z Marxa stal komunista, alebo ako napísal retrospektívne v roku 1859 v predhovore k Príspevku ku kritike politickej ekonómie, „Prvýkrát som sa ocitol v zahanbujúcej situácii, v ktorej som musel pojednávať o tom, čomu hovoríme hmotné záujmy“. „Hmotné záujmy“ nie sú v tomto texte nič iné než politický význam kapitalistického právneho aparátu. Marx si všíma, že v prípade zákona o dreve má kapitalista tendenciu premýšľať o dreve a lese ako o separátnych zákonných problémoch a „riešiť každý materiálny problém nepolitickým spôsobom, čiže bez akejkoľvek spojitosti s celkovým usporiadaním a morálkou štátu“. Proti tomu Marx namieta, že mŕtve a na zem spadnuté drevo nie je len mŕtvym drevom, ale je vždy definované záujmom triedy, ktorá les vlastní: každým ďalším definovaním mŕtveho dreva sa mení aj definícia štátu, zákonov, ekonómie, práce a vlastníctva.
Marx pochopil, že „záujem nemá pamäť, pretože myslí iba sám na seba. Jediná vec, ktorá ho zaujíma, je on sám, a na to nezabúda nikdy. Nezáleží mu na protikladoch, lebo sám so sebou nie je nikdy v protiklade. Je to nekončiaci improvizátor, pretože nemá žiaden systém, iba vhodné prostriedky“. Všetko do seba absorbuje a to sa deje s pomocou štátneho aparátu: „Zlodej dreva ukradol majiteľovi lesa drevo, ale majiteľ lesa využil tohto zlodeja tak, že kradne od samotného štátu… pretože podľa zákona je ten, kto poruší lesné nariadenia, úplne v moci majiteľa lesa, pre ktorého musí vykonávať lesné práce.“ To je v skratke logika kapitalistického hmotného záujmu: zmobilizuje čokoľvek, aby mohol vykoristiť všetko, čo mu stojí v ceste. Výsledkom je, že hmotný záujem nevidí rozdiel medzi prácou živej bytosti a mŕtvym drevom. Pretože „záujem nepremýšľa, iba kalkuluje“.
Abstrakcia, ktorú tu Marx zavádza, je v centre jeho metodológie – rozširuje heuristické kruhy, ktoré obkolesujú les ako taký (súčasť prírody), smerom k štátnemu a zákonnému zriadeniu. Táto abstrakcia nám dovoľuje načrtnúť paralely s mnohými ďalšími vecami, okrem iných s umeleckou praxou. Ale spojitosť, ktorá nás zaujíma, je oveľa naliehavejšia.
Nový poetický nástroj
Marxovo politické prebudenie nenastalo podľa žiadneho plánu. Dá sa povedať, že ho zasiahla pravda, keď študoval spôsoby, akými pruská vláda zákonne postupovala v prípadoch, keď lumpenproletariát zbieral v lese mŕtve drevo. Toto drevo malo zvláštnu vlastnosť – už nebolo súčasťou stromu, ktorý vlastnil bohatý patrón lesa, patrilo prírode. Ale súdny systém, ktorý pôsobil v prospech hmotného záujmu týchto patrónov, mal za cieľ úplnú formalizáciu všetkého, čo sa v lese nachádzalo. Táto totálna zákonná reprezentácia mŕtveho dreva podnietila Marxa k hľadaniu iného, komplexnejšieho nástroja, ktorý by túto situáciu vedel vystihnúť – špeciálneho nástroja, ktorý by zahŕňal záujmy vykorisťovanej chudoby a zároveň by nevylučoval abstrakciu a poéziu!
Práve takýmto nástrojom Marx mŕtve drevo v lese oživuje. Tento nástroj žiari radosťou z politického riešenia, nie národným poetickým komunalizmom či vyprázdneným humanizmom, ktorý slúži prírodnej mystike. Práve to nás na článku o krádeži dreva zaujíma. Marxa v lese nepriťahuje šum stromov ani spev vtákov, ale nevšímavosť, alebo lepšie povedané hrubá abstrakcia, ktorá sa vinie konformizmom majiteľov lesa a ich posluhovačov. Je to „neľútostná kritika všetkého, čo existuje“. Napriek tomu, že článok o lese je plný odkazov na Shakespeara a Goetheho, Marx ľutuje to, čo sa „zaobalené v poetickej samochvále prezentuje ako neskonalá dokonalosť“ – táto vlastnosť vytvára romantickú koncepciu majiteľa lesa, proti ktorému vyhlasuje vojnu.
Poetika Marxa, jeho radosť, má však iné zdroje.
Strata estetického taktu
- S. Prawer cituje z ďalšieho Marxovho článku v Rheinische Zeitung, ktorý sa zaoberá vykorisťovaním vinárov v okrese Moselle. V tomto článku je jasne narysovaná forma tejto poetiky: „Ktokoľvek začuje, na vlastné uši a často, bezohľadnú reč biednej populácie v tomto kraji, ľahko stratí estetický takt, ktorým vie vybrať tie najjemnejšie a najmiernejšie výrazy. Môže sa mu dokonca zdať, že jeho politickou povinnosťou je aspoň na chvíľu verejne prijať túto reč utrápeného ľudu, ktorú sa vo svojej domovine nemal možnosť naučiť.“ Presne takto sa chápe proces učenia – ako strata estetického taktu. Prawer vyvodil z toho pozorovania zaujímavý záver o Marxovej poetike: „K vyjadreniu reality devätnásteho storočia bolo treba silnejší a hrubší jazyk ako ten, ktorý používali básnici z literárnej skupiny Göttinger Hain a ktorej dikcia ovplyvnila aj Marxove rané básne.“
Pri skúmaní lesa Marx nielen zanevrel na písanie knihy o umení a náboženstve, zmenil aj status poézie v rámci svojho metodologického nástroja „žánrových obrazov“ politickej scény. Konečne pochopil, že les nie je ničím iným než zoskupením nariadení, zákonov, pravidiel, regulácií, obmedzení, ziskov a ideológií. Výsledkom tohto postupu bolo to, že šum lesa do seba prijal zvuk konkrétneho súdobého zápasu.
Autor: Sezgin Boynik
Text pôvodne vyšiel v časopise Rab-Rab. Je to periodikum, ktoré sa venuje kritickému mysleniu, filozofii a umeniu. Vychádza po anglicky vo Fínsku.
Preložil Tomáš Hučko
