Deťom kvalitu (alebo aj nie)
Čo je vašou prvou asociáciou pri spojení „divadlo pre deti“? Napadne vám húf malých žiakov a žiačok hromadne sa hrnúcich na organizované predstavenie pre školy? Vchádzajú do divadla alebo do telocvične? Alebo sa vám ako prvý vynorí idylický obrázok slávnostne oblečenej rodiny, ktorá kráča do bábkového divadla? Vidíte princezné, drakov a čarodejnice? Zvieratká? A počujete pesničky? Vynárajú sa vám aj rôzne otázky hercov a výzvy na zapojenie sa do diania nejakým pokrikom?
Súčasné slovenské divadlo pre deti (teda vekovú skupinu približne do jedenástich rokov) má mnoho podôb, tvorí ho široká paleta druhov, žánrov, tém a prístupov. Možnosť ísť na divadelné predstavenie (alebo niečo, čo sa mu približuje) majú dokonca už deti od jedného roka, pre ktoré sú určené tzv. batoláriá. Na Slovensku vznikajú pre deti bábkové, činoherné, tanečné aj operné inscenácie, ktoré pripravujú zriaďované aj nezávislé divadlá. Široká je však aj kvalitatívna škála tejto tvorby.
Pesimistický pohľad
Divadlá tvoriace pre deti neoslovujú priamo svoju cieľovú skupinu. Musia sa obracať na rodičov alebo pedagogičky, ktoré rozhodujú o tom, do akého divadla dieťa vezmú alebo aké predstavenie sa uskutoční v škole. Pri tomto rozhodovaní hrá veľkú rolu fakt, ako ďaleko je najbližšia stála scéna, organizačný a finančný faktor. Kvality inscenácie sú zväčša až druhoradým kritériom (ak vôbec). Prípadné drobné prejavy hlbšieho záujmu verejnosti o úroveň divadelnej tvorby pre deti sa nikdy netýkali estetickej, remeselnej a obsahovej úrovne, maximálne išlo o vymedzenie sa škôl zriaďovaných cirkvami voči niektorým témam.
Osobitnou otázkou sú súkromné divadlá, ktoré reagujú na značný dopyt po predstaveniach v škôlkach, školách, knižniciach, rodinných centrách, nákupných domoch a iných nedivadelných priestoroch. To, že ich počet za posledných približne pätnásť rokov rádovo narástol, nie je len odpoveďou na dopyt, ale aj dôsledok presýtenia trhu absolventmi a absolventkami herectva na stredných a vysokých školách. Časť z nich sa nedokáže v odbore uplatniť a nájde obživu v možnosti hrať mentálne a formálne menej náročné inscenácie deťom. Tento segment tvorby je prakticky nemožné sledovať komplexne.
Počet združení, ktoré produkujú ľahko prenosné inscenácie rôznej (často aj pochybnej) kvality, je obrovský, ide o desiatky súborov. Mnohé z nich hrávajú iba v škôlkach a ich estetické, divadelné a obsahové kvality nik nereflektuje. Vládnu tu pravidlá trhu, nie výber podľa kvality spracovania témy alebo animácie bábok. Nie je však možné obmedzovať slobodu tvorby ani slobodu podnikania. Preto je potrebné, aby sa náročnými divákmi a zákazníkmi stali učitelia a učiteľky, ktorí inscenácie do škôl vyberajú. Na pedagogických fakultách by sa mali naučiť detegovať gýč a brak nielen v literatúre, ale aj v ilustrácii, hudbe a divadle.
Slovenské divadlo pre deti trpí tým, že rodičia, pedagogický zbor a často ani odborná kritika nenástoja na kvalite. Neexistuje u nás prehliadka takto zameranej divadelnej tvorby a získať ocenenie a mediálnu pozornosť aj za tú najprepracovanejšiu inscenáciu pre deti je prakticky nemožné. Obzvlášť v činoherných divadlách sa potom motivácia aj ambície neraz javia nízke.
Optimistický pohľad
Optimistickejší pohľad sa naskytá, ak si z repertoárov slovenských divadiel vytvoríme zoznam kvalitných inscenácií pre deti a pri ich dramaturgickej analýze si uvedomíme, že tvorcovia a tvorkyne sú ochotní vstupovať s deťmi do dialógu aj o ťažkých témach. Existujú miesta, kde na kvalitnej dramaturgii pracujú dlhodobo. Ide najmä o bábkové divadlá. Vznikajú tam ročne tri až štyri inscenácie, majú tak priestor aj na experimenty a náročnejšie projekty. Zriaďované činoherné divadlá, ktoré novú inscenáciu pre deti vytvoria maximálne raz za dve sezóny, musia výber titulu viac zvažovať a mať na zreteli aj prípadné následky odvážnejšej konfrontácie publika (odozva v regióne a predajnosť inscenácie).
Dlhodobo platí, že pôvodné hry určené na inscenovanie pre deti a bábkové hry tvoria len zlomok predlôh a dramaturgické plány vznikajú predovšetkým z knižných zdrojov. Väčšinou ide o dramatizáciu prozaických diel s dôrazom na vlastný inscenačný zámer. Tvorivé tímy komunikujú deťom rozličné témy. Môže to byť aj vojna, inakosť, šikana, staroba, smrť, ekológia alebo téma národnej identity.
Iveta Škripková napísala pre banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí hru Tataranky (2012). Je to príbeh o druhákovi Samovi Vláskovi, ktorý sa v škole dozvedel, že je Slovák, ale nevie presne, čo to znamená. Od učiteľky, susedov a príbuzných zbiera rôzne názory. Napríklad brat mu na to povie: „Keď vyhráme v hokeji alebo vo futbale, vtedy viem, že som Slovák. Vtedy hrá hymna, neviem, načo to je ani kto to vymyslel, ale som rád, všetko mám vtedy rád, aj hymnu mám rád. Len musíme vyhrať.“ Malý hrdina potom zažije fantazijnú púť po prírodných aj ľudskou činnosťou stvorených pamätihodnostiach, ktoré môžu reprezentovať Slovensko. Vznikla tak pôsobivá javisková encyklopédia, na základe ktorej môže už malý divák uvažovať nad svojou národnou identitou, a to bez pachute hejslováctva.
Čo je to prospechárstvo a ako človek s pribúdajúcou mocou stráca zábrany, si môžu deti uvedomiť pri sledovaní politického thrilleru Kocúr v čižmách (2019) od nitrianskeho Nového divadla. Nie je zvykom, aby sa v inscenáciách tejto známej rozprávky polemizovalo o morálnosti kocúrovho správania. Tvorcovia sa však na ňu pozreli kriticky a analyticky a zistili, že kocúr je manipulátor, klamár a oportunista. V úvode adaptácie prezrádza, že miluje myši, ale štve ho, že ich musí loviť. Bol by najradšej, ak by mu pečené padali rovno do huby. Inscenačný tím ani nemusel rozprávku prekrúcať. Stačilo sa zamerať na fakt, že konanie kocúra nie je v poriadku. Pri bežnom čítaní rozprávky si to nemusíme uvedomiť – sústredíme sa na jeho pomoc oklamanému skromnému najmladšiemu synovi zosnulého mlynára a boj proti čarodejníkovi, ktorý na prvý pohľad predstavuje väčšie zlo ako nejaký drobný podvod, neškodná lož či korupčné správanie.
S (občianskou) uvedomelosťou ide ruka v ruke aj téma vplyvu nášho správania na stav planéty. Aktuálne táto téma preniká aj do tvorby pre deti. Najrýchlejšie na ňu reaguje spomenutá skupina nezávislých divadiel hrávajúcich pre deti v škôlkach a na rôznych podujatiach. Bez hlbšieho výskumu je však ťažké povedať, či ide o vnútornú motiváciu tvorcov alebo reakciu na záujem škôl o túto tému ako doplnok k environmentálnej výchove. Kým väčšina inscenácií ostáva v rovine pomenúvania škodlivej praxe, prípadne edukácie v triedení odpadu, rozprávka Bábkového divadla Morgonrock je o krok ďalej a hovorí o eliminovaní jeho vzniku. V inscenácii Lovec plastov Zero Waste (2021) sa hrdinovia snažia poraziť zlého plastového magnáta Consumencia. Naučia sa nielen separovať odpad, ale predovšetkým to, že nie je hrdinstvo ho roztriediť, ale zabrániť tomu, aby vznikal, a navštívia bezobalový obchod.
Odborníčky a odborníci naprieč celým spektrom sociálnych a pedagogických vied odporúčajú detabuizovať tému smrti a umierania a primerane o nej komunikovať i s deťmi. V literatúre sa tak deje vďaka viacerým, najmä prekladovým titulom, a tie sa dostávajú aj na javiská divadiel. Režisér Peter Palik inscenoval v Bratislavskom bábkovom divadle dramatizáciu knihy Ivy Procházkovej Myši patria do neba (inscenácia Myška nie je líška, 2014) a v roku 2018 s poslucháčstvom Katedry bábkarskej tvorby na Vysokej škole múzických umení naštudovali inscenáciu podľa oceňovanej knihy Wolfa Erlbrucha Kačka, Smrť a tulipán.
Do slovenského bábkového divadla náročné témy prenikli aj vďaka hrám poľskej dramatičky Marty Guśniowskej. Venuje sa oblastiam, ktoré sú v divadle pre
deti netypické, ako napríklad smrť, staroba, viera. V hre Dobrú chuť, Vlk! (Bábkové divadlo na Rázcestí, 2012) Guśniowska zobrazuje úmrtie starého tvora. Hra Lišiak a Lišiačik (Bábkové divadlo v Košiciach, 2017) spracúva náročné témy života a smrti, pominuteľnosti, neba, priateľstva, lásky a času, ale láskavo a veselo. Inscenácia potláča aj stereotypné zobrazenie smrti, nespája ju so smútkom a čiernou farbou, ale presne naopak – je to milá pani odetá v bielom. Problém smrti zobrazila Guśniowska aj v hre Bodaj to hus kopla, ktorú v Bábkovom divadle Žilina uvádzajú pod názvom Trafená hus (2018). Hus nemá zmysel života, preto hľadá šelmu, ktorá by jej trápenie ukončila a zožrala ju. Lišiak však o takú chudú hus nemá záujem, preto sa ju rozhodne zaviesť k vlkovi, ktorý ju zje rád. Počas putovania sa zblížia a prichádza šťastný koniec – zmysel života jej dodali noví priatelia aj nová láska.
Nové konotácie a významy nabrala v období posledného roka aj téma vojny. Tá sa v dramaturgii divadiel objavovala, ale šlo predovšetkým o inscenácie pre mládež, ktoré tematizovali prvú a druhú svetovú vojnu. Bratislavské Divadlo Ludus uviedlo v krátkom čase dramatizácie Na západe nič nové (2021), Peter a Lucia (2022) a Konvália (2021), nitrianske Nové divadlo naštudovalo Zlodejku kníh (2021). Existujú však aj dve inscenácie o vojne venované deťom. Plechová Mína (2021) Divadla PIKI vznikla podľa rovnomennej predlohy Pavla Hrnčířa inšpirovanej vojnovými konfliktmi v krajinách tzv. tretieho sveta. Tvorivý tandem však záver upravil: všetky vojny aj špeciálne vojenské operácie zamkol do múzea.
Nitrianske Staré divadlo Karola Spišáka naštudovalo inscenáciu Medveď Wojtek (2022) podľa knihy Wiesława A. Lasockého. Wojtek je súčasťou poľskej histórie, existujú o ňom knihy, filmy, na viacerých miestach sú osadené jeho sochy. Ako mláďa sa totiž stal súčasťou roty bojujúcej počas druhej svetovej vojny v Taliansku a s vojakmi napokon ostal. Predloha umožnila v inscenácii pre deti od desať rokov skĺbiť informácie o druhej svetovej vojne a dojemný príbeh mohutnej šelmy, ktorá prilipla k človeku.
Pri marketingu detských produktov sa často pracuje so sloganom „deťom len to najlepšie“, teda to najzdravšie, dobre skontrolované, prispievajúce k ich rozvoju… To najlepšie pre deti by sme mali vyžadovať aj v oblasti umenia.
Autorka sa venuje súčasným podobám aj histórii bábkového divadla a divadla pre deti a mládež